Ambazonia – rozbuška v strede Afriky

Kamerun ako nemecká kolónia sa po prvej svetovej vojne rozdelil na francúzsku a anglickú časť. Tá francúzska dosiahla nezávislosť v roku 1960 a o rok nato sa k nej južná časť anglického Kamerunu v referende pripojila. Vznikol federálny zväzok, v ktorom mala anglofónna časť značnú autonómiu.

Moc sa však postupne centralizovala, v polovici 80. rokov – už za vlády súčasného prezidenta Paula Biyu – sa z Kamerunu stala republika a postavenie anglicky hovoriacej menšiny sa začalo zhoršovať.

Oblasť, bohatá na ropu, vzácne suroviny, zdroje vody a úrodnú zem, trpela na nevšímavosť vlády voči jej potrebám. Frustrácia z diskriminácie narastala a pred rokom sa do ulíc vybrali študenti a učitelia, požadujúci rovnosť šancí.

Nasledovalo zatýkanie, protesty a streľba do davu. Po nej vstúpili všetky anglické školy do štrajku a celú anglofónnu časť paralyzovali generálne štrajky. Vláda odstrihla na niekoľko mesiacov celé územie od internetu.

Zamedzila tým organizovaniu protestov, ale spôsobila aj kolaps mnohých podnikov. Aby obyvatelia neponúkli vláde zámienku na ozbrojené strety, protestovali doma. V takzvaných mestách duchov zostali iba prázdne ulice, nefungovala doprava, obchod ani služby.

Reakcia prezidenta v televíznom prejave bola šokujúca – ani náznak vôle po upokojení situácie. Namiesto toho štrajkujúcich – teda takmer päť miliónov občanov bojujúcich za svoje práva – prirovnal k teroristom z Boko Haram.

Medzi hlasmi po obnovení federácie sa objavil silnejúci prúd, volajúci po samostatnosti anglofónnej časti. Pochádzal najmä z diaspóry v USA, kde sa narýchlo vytvorila dočasná vláda a samozvaný prezident Sisiku Ayuk Tabe ohlásil na začiatok októbra vznik republiky Ambazonia.

Koncom septembra francúzske veľvyslanectvo vyzvalo svojich občanov, aby urýchlene opustili anglofónne územie, a kamerunská armáda ho vzápätí obsadila ťažkou vojenskou technikou. Situácia vyzerala ako na začiatku obrovského konfliktu, i keď armáde sa nemal kto postaviť. 1. októbra, na výročie vzniku spoločného štátu, vyšli do ulíc umiernené zástupy s oslavnými vetvičkami v rukách, skandujúce heslá o samostatnosti, vyzbrojené nanajvýš amuletmi, ktoré im zhotovili kúzelníci, aby ich netrafili vystrelené guľky. Prezident dal oslavy krvavo potlačiť. Zomreli desiatky ľudí a tisíce ďalších skončili vo väzeniach.

Medzi umierneným obyvateľstvom sa po brutálnych zásahoch vynorili aj radikálne skupiny požadujúce okamžité odtrhnutie a situáciu vyhrocujú aj provokatéri podpaľujúci školy a policajné stanice. Ťažko predpokladať, ako sa bude situácia vyvíjať. Po ukážke sily armády sa môže načas (do prezidentských volieb na jar 2018) upokojiť, ale na druhej strane môže vyústiť až do genocídy. Prezident totiž dokázal neochotu k dialógu i k dodržiavaniu ľudských práv a úplnú absenciu diplomacie, taktiky a politickej zodpovednosti. A na druhej strane hranice – vo východnej Nigérii sa po 50 rokoch opäť dvíha vlna za samostatnosť Biafry.