Koniec neoliberalizmu? Áno

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Nepochybne presne v tom zmysle, ako sa ho usiluje obhájiť Ivan Mikloš vo svojom júnovom článku „Naozaj nastal koniec liberalizmu?“. A Mikloš sa aj v článku posťažoval, že mu mečiarovci nadávali do „šokových terapeutov“ a ficovci do „neoliberálov“, ba aj „sociálnych netvorov“. (Mimochodom, ak sa dobre pamätám, táto nadávka sa vzťahovala na vtedajšieho ministra práce a sociálnych vecí Kaníka.)

Absolvoval som mnoho verejných diskusií s Ivanom Miklošom, mal som ich rád, ale vždy boli náročné a vyžadovali si aj slušnú prípravu, a to aj psychickú: Mikloš oplýva sebavedomím, je vždy argumentačne pripravený a aj dostatočne arogantný – čo som bral ako výzvu (aj keď ma pred vstupom do diskusného ringu, priznávam, vždy trochu rozbolel žalúdok).

Napriek tomu, že sa Mikloš usiluje viac sa identifikovať s klasickým liberálom, je celkom evidentné, že zostáva stále len neoliberálom, a to dokonca ortodoxným (a asi je celkom zrejmé, že si tieto rozdiely ani neuvedomuje…). Svedčí o tom jeho záverečný recept na ekonomickú prosperitu, ktorý zhrnul do balíčka: „zníženie daní, zníženie verejných výdavkov, zníženie prerozdeľovania a zásadné spružnenie trhu práce“.

Miklošova úvaha zakrýva fakt, že v „najrýchlejšom prechode na výkonnú ekonomiku“ bolo treba obetovať životnú úroveň časti populácie. Práve v tom je tá ortodoxia podobná boľševickej predstave obetovania pre šťastnú budúcnosť – teda inštrumentalizácia ľudí!

Teoretická schéma ekonómie určovala osud celých vrstiev, regiónov, odvetví atď. S prísľubom, že je najrýchlejšou cestou k ich blahu. Moja námietka nie je v tom, že nebolo treba stržniť ekonomiku, ale v tom, že bolo treba nastaviť tempo a kompenzačné a transformačné mechanizmy, ktoré by minimalizovali negatívne sociálne dôsledky.

Príklady, ktoré Mikloš uvádza na podporu tvrdenia, že len tento neoliberálny prístup odstraňuje chudobu a zabezpečuje prosperitu (Argentína, Nemecko, Švédsko, Francúzsko…), sú holou abstrakciou, ktorá vytrháva z celej sociálnej reality len tie parametre, ktoré sa hodia do neoliberálnej schémy prosperity. Nehovorí o tom, že tam, kde bol balans medzi podporou podnikateľského prostredia a sociálnou transformáciou, sa spoločnosti možno rozvíjali o niečo pomalšie, ale o to harmonickejšie, pod dáždnikom onoho známeho sociálneho zmieru. Práve ten vytváral dlhodobú prosperitu. A tam, kde sa len jednostranne, bez ohľadu na reálny život rôznych sociálnych skupín, regiónov a komunít, presadila neoliberálna ortodoxia, nastáva odpor, revolta, vzbura a nastupujú rôzne radikálne politické prúdy sprava aj zľava.

Práve táto ortodoxia je chybou neoliberalizmu. Od latinskoamerickej, ktorá vyvolala revoltu (tá lepšia sa skončila vybalansovanou sociálnodemokratickou politikou, tá radikálnejšia Chávezom). To isté v Európskej únii, táto ortodoxia plodí revoltu.

A opäť: som ďaleko od obrany odvetví, pracovných miest viazaných na priemysel či poľnoprodukciu minulosti! No ak chceme, aby sa otvoril priestor na dynamickú inovačnú politiku, nemožno nechať tie vrstvy, ktoré priamo doplatia na technologické zmeny práce, napospas len trhovej regulácii, ale musíme zaviesť programy ich transformácie na novú formu pracovnej sily. Technologické zmeny automaticky vedú na jednej strane k potrebe kvalifikovanej pracovnej sily, ale na druhej strane  pracovnú silu dekvalifikujú, degradujú na nenáročné servisno-obslužné práce. Pohyby na trhu si vyžadujú regulácie, zásahy. To však práve ortodoxia neoliberalizmu vylučuje.

Áno, Mikloš v súlade s klasickejším liberalizmom pripúšťa právnu reguláciu a vkladanie väčšej racionality do právnych vzťahov (spomína úpravu menšinových práv akcionárov). Ak je však možné hľadať hlbšiu racionalitu v právnych reguláciách, tak je v princípe možné ju hľadať vo všetkých vzťahoch (sociálnych, demografických, technologických, štátnomocenských…). A nehrozí nám žiadna nová totalita, ani dominancia štátu, ani vláda neoliberálnej utópie: lebo v demokratickej pluralitnej spoločnosti sa na tvorbe tejto racionality môžu podieľať a aj podieľajú rôzne vrstvy spoločnosti, regionálne i lokálne spoločenstvá, odbory, zamestnávatelia, podnikatelia, vedci, politici, súdy, vláda, parlament…

V ich permanentnom strete sa optimalizujú riešenia. Ak Ivan Mikloš dúfa, že Macron bude reprezentantom jeho vízie spoločenskej reformy redukovanej na zníženie daní, verejných výdavkov, prerozdeľovania a spružnenie trhu práce, dúfa zle. Macron sčasti pristúpi na tieto kroky, ale bude ich kombinovať s politikou podpory verejných investícií, ochrany životného prostredia, veľkorysej podpory startupov a podnikateľskej kultúry (La French Tech program). A to ani nespomínam jeho program prebudovania európskych inštitúcií s dôrazom na efektívnejšie riadenie a financovanie veľkých európskych verejných projektov.

Ak prischne Macronovi nálepka neoliberála, tak len v očiach ultraľavičiarov – pre ktorých je napokon neoliberálnym všetko, čo nie je riadené a vlastnené štátom.

Celkom na záver, a vôbec nie kvôli zmierlivému tónu, aj tie opatrenia, o ktorých hovorí Mikloš, majú svoju racionalitu, ale vždy len v kontexte konkrétnej a širšej spoločensko-politickej aktivity, ktorá hľadá vyváženosť, komplexnú racionalitu a pokrok: a hľadá permanentne, nie raz ustálenou predstavou, či na všetky choroby raz navždy objaveným všeliekom.