Denník N

Nebojme sa fašizmu, je to impotentná ideológia

Nacistická propaganda nepriateľov odľudšťovala
Nacistická propaganda nepriateľov odľudšťovala

Fašizmus je vo svojej podstate predurčený k skaze bez ohľadu na to, ako lákavý či neodolateľný sa môže spočiatku zdať. Problémom sú mainstremové strany, ktoré sa neostýchajú preberať fašistickú agendu i rétoriku

Autor je historik, pracuje v Historickom ústave SAV,
zástupca šéfredaktora Historyweb.sk

Fašistickí teoretici nikdy nepriniesli konkrétnu víziu toho, ako by mal fašistický štát vyzerať, prípadne čo vlastne je ich ponúkaná alternatíva k demokracii. Samozrejme, v teoretickej rovine rozpracovali množstvo konceptov ako korporatívny (v našich končinách známy skôr ako stavovský) štát – niektorí fašistickí teoretici šli naozaj do detailov. Papier znesie veľa. V realite však boli tieto ich nápady neuskutočniteľné. Keď sa fašisti dostali k moci, zo svojich ideálov nedokázali uplatniť takmer nič a – nevyhnutne – sa správali pragmaticky a chaoticky.

Talianski fašisti zaviedli korporatívny štát, no len deklaratívne, v skutočnosti sa ich režim v hospodárskej oblasti podobal skôr na klasický kapitalizmus. Nacisti to radšej ani neskúšali a hospodárstvo nechali väčšinou v rukách ne-nacistov, akým bol napríklad Hjalmar Schacht, ktorý nacistov nemal rád a ani oni jeho. Nemecká ekonomika však fungovala a tak ostal ministrom hospodárstva až do roku 1937, keď už Tretia ríša naplno zbrojila a jeho nepotrebovala.

Táto neschopnosť priniesť reálnu alternatívu demokracii vychádza zo samotnej podstaty fašizmu. Ako revolučné hnutie snažiace sa o mýtickú očistu národa sa fašizmus po získaní moci nedokázal vyrovnať s rutinnou existenciou, nedokázal donekonečna udržať svoj charizmatický apel a svoj revolučný dynamizmus.

Táto ideológia je totiž založená na emóciách a citoch, ktoré v ľuďoch prebúdza, a nie na racionalite a faktoch. To prakticky likviduje jeho schopnosť vytvoriť funkčný štát a novú spoločnosť, o ktorej sníva. Aby aspoň dočasne vyrovnali rozdiel medzi vysnenou mýtickou budúcnosťou a realitou, fašistické režimy pristúpili k masívnemu sociálnemu inžinierstvu. Nastúpili propaganda a teror. Nebol to však dlhodobo udržateľný systém a v podstate sa musel skončiť vojnou a vraždením.

Skôr či neskôr táto nemohúcnosť fašizmus dobehne a jeho sympatizanti pochopia, že riešenia vlastne nemá. Ani v histórii nikdy nedokázali fašisti presvedčiť dostatočný počet ľudí na to, aby úplne ovládli štát. Demokratickou cestou získali moc len v dvoch krajinách, a to za veľmi špecifických podmienok, keď kríza sužovala medzivojnovú Európu v rozsahu, aký si dnes len ťažko vieme predstaviť. Najlepší volebný výsledok fašistov v slobodných demokratických voľbách v dejinách bol 37,3 percenta Hitlerovej NSDAP vo voľbách v júli 1932. V tých ďalších, ktoré sa konali o niekoľko mesiacov neskôr a po ktorých sa stal Hitler kancelárom, už získali len 33,1 percenta. Ich sľubom ľudia prestávali zjavne veriť.

Fašisti nikdy nezískali ani len nadpolovičnú väčšinu. Vždy mali, a budú mať, pri vytváraní socio-politického poriadku modernej spoločnosti len marginálnu úlohu. A to napriek tomu, aké lákavé sa ich heslá, ideológia a program môžu spočiatku zdať. Navyše, len veľmi malá časť populácie je náchylná „konvertovať“ k fašizmu a stať sa plnohodnotnými členmi hnutia.

V praxi fašizmus nedokáže poňať základný pluralizmus modernej spoločnosti a najmä komplexnosť ľudskej psychológie. Každý pokus uskutočniť utópiu „znovuzrodeného národa“ tak nevyhnutne musí končiť dystópiou totalitnej kontroly. Pokiaľ nedôjde k nejakej nepredstaviteľnej katastrofe (hospodárskej, enviromentálnej), fašizmus moc už nikdy nezíska. Problém s fašizmom, a celkom vážny, je niekde inde.

„Mainstreamizácia“ fašizmu

Väčšina fašistických hnutí je malá a bezvýznamná. V európskych parlamentoch sedia zástupcovia vlastne len dvoch fašistických strán, a to Zlatý úsvit v Grécku a Kotlebova ĽSNS na Slovensku (v istom zmysle by sme za fašistický mohli považovať aj maďarský Jobbik, ten však dávno stratil svoj dynamizmus a transformoval sa skôr na populistické radikálne-pravicové hnutie). I keď sú však tieto skupinky väčšinou malé a obskúrne, je ich počuť. A čo je horšie, mnoho zo svojej agendy, z tém, ktoré sa roky snažili pretlačiť, a predovšetkým z rétoriky, ktorú používali, sa im podarilo dostať do slovníka mainstreamových politikov a do verejného diskurzu.

Grécky historik Aristotle Kallis v jednom zo svojich článkov tento fenomén nazval „mainstreamizáciou“ fašizmu. Väčšina voličov v Európe totiž nevolí extrémistické či fašistické strany, to im však nebráni aktívne schvaľovať, reprodukovať a normalizovať časti extrémistického diskurzu. Hoci fašistické strany vo všeobecnosti nie sú vo voľbách úspešné, strany, ktoré prebrali časť ich rétoriky, no ostávajú v medziach demokracie, sa tešia pomerne veľkej obľube. Príkladmi by mohli byť strany ako Front National Marie Le Pennovej, Wildersova Strana pre slobodu, UKIP Nigela Faragea, či nemecká Alternative für Deutschland. Menovať by sme mohli ďalej.

I demokratické strany a demokratickí politici – a toho sme svedkom i u nás – sa ako keby radikalizovali a posunuli viac k extrémizmu. V snahe získať voličov nezodpovedne absorbujú časť radikálnej populistickej či priamo fašistickej agendy, čím znova posúvajú verejnú diskusiu ďalej k extrémnym riešeniam. Nejde však len o politikov, radikalizuje sa i slovník bežných ľudí. V diskusiách na internete a na sociálnych sieťach, kde sa tento problém zdá najväčší, sa objavuje čím ďalej, tým viac rasistických, xenofóbnych a nenávistných komentárov. Samozrejme, boli tam vždy – v posledných rokoch sa však situácia viditeľne zhoršuje a platí to prakticky pre celú Európu i Spojené štáty. Extrémizmus nie je len problém, ktorý ohrozuje mainstream, je to zároveň problém, ktorý časť mainstreamu vytvára.

Spravíme poriadok so zlodejmi v kravatách aj s parazitmi v osadách!

S radikalizáciou verejného diskurzu úzko súvisí i ďalší, a možno potenciálne najnebezpečnejší fenomén – dehumanizácia. Fašistické strany a hnutia potrebujú pre svoju ideológiu nepriateľa, niekoho, kto je zodpovedný za súčasný kritický stav vecí a na koho by bolo možné ukázať prstom. Na tento účel slúži jednak demokracia, ako skrz-naskrz prehnitý systém, ale sú to aj konkrétne osoby a najmä konkrétne skupiny obyvateľstva, etniká či národy. A od týchto nepriateľov treba podľa fašistov národ očistiť. Najradikálnejšie k tejto očiste pristúpili nacisti, ktorí začali vraždiť každého, koho považovali za nepriateľa nemeckého národa alebo za „podčloveka“.

Holokaust a vraždenie sa však nezačali okamžite po nástupe nacistov k moci. Samozrejme, politické násilie si vyžiadalo nemálo obetí a dochádzalo i k rasovo motivovaným vraždám. Systematické vyvražďovanie sa však začalo neskôr. Najprv bolo nevyhnutné mentálne pripraviť obyvateľstvo na to, aby na vraždení buď participovalo, alebo aspoň nekládlo žiadny odpor, či nekládlo príliš veľa otázok.

Človek má však vo svojej podstate problém ublížiť inej ľudskej bytosti. Má morálne a etické zábrany. Teda až do tej doby, kým neuverí, že tá-ktorá osoba vlastne ani nie je človekom. Nacistom sa vďaka premyslenej propagande podarilo presvedčiť veľkú časť nemeckej populácie o tom, že je rasovo nadradená, a že Židia, Rómovia, Slovania či ďalšie „menejcenné“ národy a etniká vlastne ani nie sú ľudia. A netýkalo sa to len etník a národov, pre nacistov boli menejcenní i niektorí Nemci – telesne a zdravotne postihnutí.

Podarilo sa im to systematickou dehumanizačnou kampaňou. O tých, ktorých považovali za svojich nepriateľov, nehovorili ako o ľudských bytostiach, ale ako o parazitoch, asociáloch, hmyze, barbarských hordách, pavúkoch, chobotniciach, vlkolakoch, všiach a podobne. K podobnej kampani, i keď nie je štátom riadená a podporovaná, zdá sa, dochádza i dnes.

Znova sú isté skupiny obyvateľstva označované za asociálov a parazitov, ktorí by najlepšie urobili, keby sa dobrovoľne dali sterilizovať. Znova na nás útočia „barbarské hordy“ s menejcennou podradnou stredovekou kultúrou, nehodné našej vyspelej civilizácie. Akurát dnes neprichádzajú z východu, ale z Afriky a Blízkeho východu. To, čo bolo dekády doménou malých obskúrnych fašistických a rasistických skupín, dnes preniká čoraz viac do verejného diskurzu, do bežného jazyka ľudí i politikov.

Kde sa to môže skončiť, už vieme. Historickú skúsenosť s fašizmom a dehumanizáciou (ktorá sa netýka výlučne fašizmus) máme. Dnes vieme, že to, čo sa začína dehumanizáciou, sa končí v plynových komorách a masových hroboch.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie