Denník N

Mojich sedem rokov s Petrom Vajdom

Jeho úcta k nezávislosti novín bola výnimočná dokonca aj podľa západných noriem.

Prvý obraz Petra Vajdu, ktorý sa mi vynoril pri správe, že zomrel, vôbec nesúvisí s novinami – ideme v aute, Peter šoféruje svoje volvo a nadšene mi vysvetľuje, aká skvelá je automatická prevodovka: „Keď to raz skúsiš, už nikdy sa nebudeš chcieť vrátiť k rýchlostnej páke.“

Nasledoval druhý obraz: sedíme v luxusnej reštaurácii a Peter mi radí, čo si mám objednať. V drahom jedle a drahých autách sa vyznal oveľa lepšie ako ja a patril k tým bohatým ľuďom, ktorí už pri sebe nenosia peniaze. Ten obed som platil ja, lebo Peter si zabudol kreditku.

Hrali sme pri našich stretnutiach túto zvláštnu hru, že on je chudobný a ja bohatý, že on je neznámy podnikateľ a ja mediálna celebrita. „Musíš si uvedomiť, že máš obrovský vplyv,“ hovoril mi, keď chcel dať najavo, že nesúhlasí s tým, čo píše denník SME, ktorého som bol šéfredaktorom.

Tú hru sme hrali sedem rokov a odrážala sa v nej celá Petrova noblesa. Bol významným finančníkom a majiteľom SME, ale svojím dôrazom na to, že v našom vzťahu som ja ten silnejší, elegantne otvoril priestor pre to, aby sme sa mohli slobodne rozprávať.

Boli to zvláštne rozhovory. Peter ma presviedčal, že rozumie svetu lepšie ako ja, lebo rozumie cirkulácii peňazí, ktoré sú motorom dejín. Ja som ho presviedčal, že svetu v skutočnosti nerozumie, lebo idey majú väčšiu moc ako peniaze.

Hrali sme túto hru podľa pravidiel, ktoré sú dnes čoraz zriedkavejšie dokonca aj na Západe: nikdy sa nepokúsil ani len náznakom ovplyvniť obsah novín, ktoré vlastnil, nikdy sa nepokúsil ani len náznakom ovplyvniť zloženie redakcie.

Rozišli sme sa v roku 2006 preto, že napriek jeho úcte k mojej nezávislosti som cítil, že naša nezhoda v názore na povahu sveta sa prehlbuje a mohla by vyústiť do stretu, ktorý by fungovanie našej hry ohrozil. Dodnes si myslím, že Peter sa mýlil a vyčítam si, že som ho nedokázal presvedčiť.

Boli sme obaja plebejci, ktorí časť svojho života prežili v komunizme, ale Peter sa v demokracii chcel stať aristokratom. Podarilo sa mu to. Svoje bohatstvo vedel užívať a zároveň finančne podporoval to, čo považoval za ušľachtilé a morálne – od umenia až po nezávislé noviny.

Keby nebolo Petra Vajdu, Slovensko by na tom bolo dnes podstatne horšie, lebo zrejme by sa nenašiel nikto iný, kto by bol v roku 1993 po nástupe Vladimíra Mečiara k moci ochotný riskovať svoje podnikanie podporou nezávislých novín. A je paradox, že ešte aj po štvrťstoročí ho Slovensko stále potrebovalo pri obrane nezávislosti médií. Aj kvôli jeho pamiatke je našou povinnosťou túto nezávislosť naďalej brániť.

Komentáre

Teraz najčítanejšie