pondelok

Arpád Soltész: Košiciam vládli Rezešovci, nie hrubokrká mafia ani Schuster

Typickí mafiáni boli len hračkou v rukách SIS a privatizérov, opakuje novinár, ktorý po rokoch napísal knihu o východoslovenskej mafii.

Arpád Soltész Foto N Vladimír Šimíček 

Arpád Soltész (1969) je jeden z najznámejších novinárov, ktorí písali v 90. rokoch o mafii, politike a privatizácii na východe Slovenska. Sám hovorí, že potom, čo ho v Košiciach ešte za Mečiarovej éry zbil neznámy útočník, získal dôveru mnohých ľudí, a preto mu mnohí informátori viac dôverovali a častejšie sa na neho potom obracali.

Soltész tesne pred revolúciou emigroval do Nemecka, krátko po Novembri sa vrátil. Keď v Prešove študoval  tlmočníctvo a prekladateľstvo, našiel si prácu ako novinár. V Košiciach pracoval pre Košický Večer, Korzár, Pravdu, Plus 7 dní a Národnú Obrodu a napokon aj pre vznikajúcu Joj. Keď sa táto televízia sťahovala do Bratislavy, Soltész sa tiež presťahoval do hlavného mesta, kde investigatívnu žurnalistiku nahradil najmä písaním komentárov. V súčasnosti píše pre Noviny.sk zo skupiny Joj, kam sa vrátil z pôsobenia v Hospodárskych novinách.

Knihu Mäso – vtedy na východe napísal ako beletrizované zápisky príhod z rokov sledovania východoslovenskej mafie.

Témou rozhovoru boli okrem výpalníkov, pašerákov, násilníkov, policajtov, oligarchov, politikov aj žurnalisti.

Aký ste mali teraz pocit, keď ste písali knihu o mafii a východnom Slovensku pred 15 rokmi – že dnes sú veci lepšie alebo horšie?

Sú iné. Napríklad ľudia, ktorí robia investigatívu, to majú neporovnateľne ťažšie ako my na prelome 90. rokov a začiatku tohto storočia. Z remeselného pohľadu sme robili mizernú žurnalistiku. Slovenská novinárčina vtedy trpela  výpadkom niekoľkých generácií, 40 rokov tu predtým nikto nepočul o žiadnej investigatíve. Učili sme sa metódou pokus-omyl, robili sme to na kolene, robili chyby a stavali sme sa na nejaké strany barikády. Do novín sme púšťali texty, o ktorých sme boli skalopevne presvedčení, že sú pravdivé, no nemali sme ich bohvieako dobre overené. Často sme si mysleli, že vieme, ako sa veci majú, len to nevieme dokázať. Určite sme neboli objektívni, za mečiarizmu sa to asi ani nedalo. Rozhodovalo sa o charaktere krajiny, či pôjdeme na Západ alebo sa vrátime do šírej náruče matičky Rusi.

Niekedy sme možno išli do väčšieho fyzického rizika, pretože mafie v 90. rokoch boli plné brutálnych primitívov bez mozgu, ktorí boli schopní človeku fyzicky ublížiť. No bolo ľahšie brániť sa hrubej fyzickej sile, lebo na svojej strane sme mali širokú verejnosť a veľkú časť vtedajšej politickej scény. Vtedajší opoziční politici mali pocit, že sme s nimi na jednej strane barikády. O to väčšie bolo ich sklamanie po ´98, keď zistili, že ich budeme kontrolovať rovnako ako tých pred nimi.

Dnes investigatívnych novinárov ohrozuje skôr taká mäkká sila. Nepríde debil v šušťákoch a s bejzbalovou palicou, ale právnik s doktorátom z Yale a hodvábnou kravatou a človeka zlikviduje tak, že si ani nepípne. Keďže teraz novinára likvidujú zákonným, možno nie spravodlivým, ale právnym spôsobom, nevzbudzuje to také vášne ako v 90. rokoch, keď nás verejnosť široko podporovala. Dnes je oveľa ťažšie robiť žurnalistiku, lebo musí byť poctivo vyzdrojovaná. Som presvedčený, že ľudia z novej generácie investigatívcov majú oproti nám veci výborne podložené, vedia to v prípade potreby dokázať pred súdom. Je za tým obrovská drina. Tým pádom sa toho nedá vyprodukovať toľko ako kedysi.

Zmenil sa organizovaný zločin? Je ho menej alebo viac?

Zmenil sa. No v prvom rade si úprimne povedzme, že na Slovensku nikdy nebola mafia v zmysle klasickej sicílskej mafie. Mali sme tu len obyčajné pouličné gangy, ktoré vyrástli z tupých čorkárov, ktorí vykrádali autorádiá a vekslovali bony pred tuzexom. Potom ich začali niektorí reprezentanti štátnej moci využívať na špinavú prácu. Tým pádom ich štát musel prikryť a vznikol zločin, ktorý sa nedal potlačiť nie pre to, lebo bol sofistikovaný a výborne organizovaný, ale jednoducho ho nemal kto potlačiť, keďže štát hral na jeho strane.

Často sa opakuje, že SIS prikryla organizovaný zločin, lebo si často objednávala prácu od mafie. Myslí sa tým pár prípadov, alebo niečo systematické, bežné vo všetkých regiónoch?

Bola to systémová norma. Slovenská informačná služba fungovala ako komerčná firma, ktorá si hľadela predovšetkým ekonomické záujmy, pravda, ani nie tak samej organizácie, ale jej jednotlivých predstaviteľov. Preto je moja kniha beletria, lebo sme často veci vedeli, ale nevedeli dokázať. Napríklad, že sa niekto niekde uchádzal o privatizačný projekt, a keď nepochopil, že sa nemôže uchádzať, tak jedného dňa jeho manželka nahlásila jeho nezvestnosť a o niekoľko rokov ho vyhlásili za mŕtveho a dodnes nikto nevie, kde ten človek je. To bola systémová vec, žiadna rarita. Ako novinári sme sa s tým stretávali. Ľudia mali zväčša hrôzu čokoľvek povedať, ale občas niekomu rupli nervy a povedal nám to.

Výpalníctvo bolo úplne všeobecne rozšírené, jednoducho nebol verejne viditeľný podnik, ktorý by neplatil. Bolo to v podstate léno, ktoré feudáli zo SIS dali tým primitívom z mafie. V zmysle „vy pre nás občas urobíte hrubú robotu, dáte niekoho na poriadok a na oplátku si môžete vyberať výpalné a robiť kšefty ako vy chcete“. Vo veľkých kauzách sa prelínali záujmy štátu, podnikateľov a mafie. Prípady ako únos prezidentovho syna či Remiášova vražda boli všeobecne známe, ale tento systém ničil aj životy drobných ľudí vo východoslovenskom regióne.

V konečnom dôsledku, aj keď som sa ja stal obeťou útoku – dostal som po papuli a polámali mi pár rebier –, tak k tomu prišlo úplne hlúpou chybou na strane trojpísmenkovej organizácie. Myslel som si, že sa mocem okolo obyčajného tunelu. Dostal som teplý bonz, že v Prešove je podnik mäsopriemysel, vytunelovaná sprivatizovaná firma, ktorá má majetok založený v dvoch bankách a oni demontujú výrobnú linku a vyvážajú ju do Maďarska. Zaparkoval som tam s kolegom, strávili tam noc, ráno som šiel do redakcie, večer sme mali rodinnú oslavu, kde ma na toalete zmlátili ako žito. Bola to profesionálna práca bez jediného slova. Najprv som nevedel začo, potom mi prišiel priamo človek zo SIS povedať, že: „Ty si taký debil, že sa moceš okolo prešovského mäsopriemyslu a nevieš, čo je to za firmu. Je to naša krycia firma, za ktorú vyplácame Holubovcov za špinavú robotu.“

Vtedy nebol obchodný register na internete, ale dnes si ju naozaj stačí pozrieť a sú tam prominentné mená z vedenia SIS priamo v orgánoch spoločnosti. Holub ako vtedajší boss východoslovenského podsvetia denne sedával v tej firme a riadil odtiaľ veci. Žiadny oficiálny status tam pritom nemal.

Dnes je to iné? Napríklad už všetky krčmy neplatia výpalné?

Podľa toho, čo viem, to tiež nabralo mäkkú formu, ktorej je veľmi ťažké sa brániť. Dnes to nie je o tom, že keď mám krčmu a neobjednám si tú správnu SBS, tak mi jej ľudia prídu rozmlátiť zariadenie. Načo by to robili... On nejaký ožran určite skôr či neskôr príde a problémy tam robiť bude, oni si potom počkajú na to, že polícia vôbec nepríde reštaurácii pomôcť. Alebo keď príde, tak neskoro, maximálne si pozbiera zranených a nič nevyrieši. Keď sa to stane otravným, tak sa medzi inými kolegami začne majiteľ podniku pýtať, ako to riešia. Povedia mu, že tam je správna SBS, dajú ti faktúru, zaplatíš im, keď máš problém, prídu, zbalia a ty už problémového návštevníka nikdy neuvidíš.

Čiže mafiu už len menej vidno, ale platiť sa musí tak či tak?

Podľa mňa hrubokrká mafia jednoducho prestala existovať... Raz som sa zúčastnil veľmi bizarného rozhovoru medzi človekom, o ktorom som objektívne vedel, že je legalizantom SIS a bossa podsvetia v nejakom regióne. Bolo to pred viac ako desiatimi rokmi, keď som ešte aktívne robil investigatívnu žurnalistiku. Bolo to približne v časoch, keď sa to menilo. Dodnes neviem, prečo ma ten legalizant požiadal, aby som tam bol. Normálne sa predo mnou rozprávali o vojne v podsvetí, kde sa dve skupiny nevedia dohodnúť.

Človek, ktorého som považoval na nejakej úrovni za predstaviteľa štátu, žiadal od človeka, ktorého som považoval za predstaviteľa mafie, aby im dohovoril. Vysvetľoval mu, že nemá problém prísť za nimi, uzmieriť ich, ale musia pochopiť základné pravidlá: už žiadne výpalné, krčmárom odteraz dodávame pašovaný alkohol aj cigarety, keď chcú, zaplatia si našu SBS, keď nechcú, dáme im pokoj, ak sa chcú spoliehať na policajtov, je to ich problém. Normálne tam vznikla takáto dohoda. Aké to malo presne následky, neviem. Naživo som tam však videl, ako ľudia z mafie a SIS v novej dobe uvažujú. Vypalníctvo je pre nich odvetvie, ktoré zbytočne púta pozornosť, rozväzuje policajtom ruky, bežných ľudí to dráždi, je to ľahké vyšetriť a odsúdiť a nemá to veľký ekonomický zmysel. Lebo sa dá viac peňazí zarobiť jednoduchšími vecami, ktorými boli v tom období práve pašovaný alkohol a cigarety.

Ten jeden ešte pracuje v SIS?

Netuším.

Ten druhý ešte žije?

Áno.

Sú dnešní policajti vzdelanejší, férovejší či iniciatívnejší?

Nemyslím si. Nemám síce už taký kontakt s každodennou policajnou realitou, ale neviem si predstaviť, ako by sa tam mohlo meniť niečo k lepšiemu. Výmenou každej politickej garnitúry sa vymení vedenie polície a následne vnútri preorie až na najnižšie stupne policajnej hierarchie. Ľudia sa menia až na úroveň riaditeľa obvodného oddelenia. Ja som naozaj videl dvoch či troch špičkových policajtov. Dnes už ani jeden z nich nie je v zbore. Neviem si predstaviť, ako by tam mohli vydržať. Keď začne nejaký policajt kariérne stúpať a dostane sa na vyšší stupienok hierarchie, de facto nemá šancu prežiť najbližšiu politickú výmenu.

Čo motivovalo ľudí, ktorých ste si najviac vážili v polícii? Predpokladáme, že mali výchovu, že spravodlivosť je dobrá vec, a to bolo šmrncnuté silným egom.

Ušľachtilé pohnútky by som za tým nehľadal. Boli to väčšinou hlboko osobné dôvody. Pomsta je väčšinou taký motív. Náhodou padli na správnu stranu barikády a napáchali druhej strane také škody, že už nemali šancu zmeniť stranu.

To znamená, že ak sa napríklad nejaký policajt dostal do konfliktu s Holubom, musel už ostať na tej strane polície, ktorá bola s mafiou naozaj v konflikte?

Napríklad. Videl som to na príbehu tých dvoch mojich najlepších známych v polícii. U jedného bola motívom pomsta za niekoho, kto veľmi škaredým spôsobom zomrel a nikdy to nebolo vyšetrené. V druhom prípade v tom trochu mohlo byť aj to ego. Títo policajti, ktorí reálne bojovali s mafiou a dosahovali výsledky, nie sú ľudia, ktorých by si človek chcel pozvať domov na kávu. Sami sú dosť násilnícki, neriadia sa vždy predpismi, to by sa nikam nedostali. Ich metódy sú veľmi podobné metódam ich nepriateľov. Dospeli k záveru, že kde nepomôže hrubá sila, tam pomôže ešte hrubšia. Ak takú metódu raz použiješ, už nemáš kam cúvnuť. Stalo sa im niečo podobné ako mne. Dostal som po papuli, chytil som tigra za chvost a už som ho nemohol pustiť, lebo by ma zožral.

Mali ste s tými policajtmi kamarátsky vzťah?

Áno, dokonca môžem povedať, že do značnej miery niektorým z tých ľudí vďačím za život. Už len to, že keď som sa s nimi verejne ukazoval, znamenalo to, že minimálne po nejakú úroveň si na mňa nikto netrúfol. Mafiáni sa ich báli. Aj v tej knihe jedna postava explicitne hovorí, že oni vás nedajú dnu, oni vás dajú dole.

Kto bol vtedy v Košiciach v konečnom dôsledku najmocnejší? Prokurátori, sudcovia, železiari, mafia, či Rudolf Schuster?

Najväčší podiel na moci má vždy ten, ktorý disponuje najväčšími ekonomickými zdrojmi. Myslím si, že preto to boli Rezešovci. Vlastnili predsa firmu, na ktorej stál a padal celý východoslovenský región. Oni si kupovali policajtov, ale nie tak jednoducho, v zmysle bežnej korupcie. Človek, ktorý bol košickým krajským riaditeľom polície, sa napríklad zrazu stal šéfom železničnej polície. A keď už Rezeš nebol ministrom dopravy, tak sa ten človek stal šéfom bezpečnosti v železiarňach. Políciu mali na povel. To sa ukázalo aj na nehode dcéry vtedajšieho prezidenta VSŽ Jána Smereka. Hovorilo sa, že vodičák jej na miesto nehody priniesli čerstvo zalaminovaný. Ťažko to síce dnes niekto overí, ale už len to, že táto fáma vznikla, o niečom svedčí.

Mafia si netrúfala vypaľovať Rezešovcov. Mladého Rezeša bolo dokonca vídať na verejnosti s bossom Karolom Kollárikom, ale na ich veľké šťastie ešte neboli foťáky v mobiloch. Nevieme presne, aké bolo reálne prepojenie rodiny Rezešovcov s hrubokrkou mafiou, určite však bola voči nej v podriadenom postavení. Verejnosť to vnímala tak, že keď sa budeš zahrávať s Rezešovcami, môžu sa ti stať škaredé veci. Prídeš do konfliktu s mafiou. Ľudia tomu tak verili, že keď mňa niekto zbil na záchode, tak sa automaticky predpokladalo, že som dostal bitku, lebo som písal o železiarňach.

Primátor Schuster mal obrovské ego a v tom čase bol jediný, kto pochopil, ako funguje politický marketing. No keď sa rozhádal s Rezešovcami, bol to preňho veľký problém. Keď začal mať prezidentské ambície, rýchlo sa rozišli. Podľa mňa sa stal prezidentom aj vďaka tomu, že vplyv Rezešovcov už značne upadal – inak by si ho dali na raňajky. On vedel vždy veľmi dobre odhadnúť, koho môže poraziť.

Súhlasíte s názorom, že spôsob ako po Rezešovcoch viedli železiarne Gabriel Eichler a potom John Goodish, to, ako vyzdvihovali férovosť, že to zmenilo klímu v Košiciach a v celom regióne?

Určite v tej firme zaviedli štandardné pravidlá, ale povedzme si pravdu, že zlepšiť niečo v postrežesovských železiarňach nebolo ťažké, pokaziť sa už nedalo nič. Tá firma bola rozkrádaná zhora zdola, z každej strany. Ľudia chodili ožratí do práce, to bola norma. Keď sa potom začalo fúkať na bráne, ľudia sa hnevali, že kto to kedy videl, aby slušného poctivého slovenského robotníka niekto poťahoval za alkohol alebo za to, že nepracuje. V tom naozaj urobili noví topmanažéri veľký kus práce. Nastavili štandardné pravidlá, ktoré dnes považujeme za štandard kdekoľvek inde.

Napokon v novinárskej brandži nikomu explicitne nezakazujú piť, no ja nepoznám kolegu, ktorý by si v práci dal čo len jeden pohárik, hoci aj tam to bolo pred 15 rokmi bežné. Američania a Eichler teda priniesli novú kultúru, ale spôsob, akým tú firmu rozparcelovali a rozpredali spolu so štátom, nebol v poriadku. Rezešovci predsa pri svojej šialenej stratégii diverzifikácie podnikateľského portfólia nakúpili všetko možné, doprivatizovali tam všetko možné a to, čo nebol oceliarsky core biznis, to Američanov nezaujímalo. Potom sa to však rôznymi čudnými spôsobmi rozoberalo. Bola to aj naša novinárska chyba, že sme nepozerali oveľa viac tým ľuďom na prsty.

Keď prišiel Eichler, väčšinou si nechal pri sebe manažérov z rezešovských čias. Vzhľadom na význam železiarní to malo obrovský ohlas. Vnímalo sa to podobne, ako keď komunisti ostali vo funkciách po Novembri. Veľa ľudí bolo vtedy sklamaných a prekvapených.

Ja som až taký prekvapený nebol. Možno aj pre historku, ktorú som zažil v období, keď sa éra Rezešovcov pomaly končila. Vtedy ma vyhľadal v redakcii niekto, o kom som vedel, že sa pohybuje v šedej zóne politiky. Prišiel za mnou s tým, že niekto by sa so mnou rád stretol. Vravím: „Fajn, nech príde do redakcie“. Tam sa ale so mnou vraj nemohol ukázať, ani na verejnom mieste. Povedali mi, že o deviatej večer príde pred redakciu po mňa auto. Môj vtedajší šéfredaktor Peter Bercik na to povedal, že nikam nejdeš, lebo ťa tam zabijú. Nejako som si to však vyhádal. Bolo to ako z blbého béčkového amerického filmu. Jeden z tých veľkých strachov, ktoré som v živote zažil. Pred redakciu priparkoval čierny sedmičkový bavorák, vystúpila z neho gorila bez krku, pootvorila mi zadné dvere, ja som nastúpil. Gorila ma napokon vysadila v nejakej priemyselnej zóne. Vravel som si, ok, tu ma zomelú na fašírky a viac ma nikto neuvidí. Sedel tam však niekto, kto bol v hierarchii VSŽ holding naozaj vysoko. Začal predo mňa klásť papiere na Rezešovcov. Nikdy som sa s ním nedohodol, že by som ho odkryl, nerád by som preto spomínal jeho meno. Zhodou okolností som sedel vedľa neho, keď dostal ten telefonát, po ktorom mi povedal, že to bude Gabo Eichler, pretože sa na ňom Šaňo s Ivanom Miklošom dohodli.

Tento človek si vyhodnotil, že HZDS nemá šancu vyhrať voľby, urobil si svoju separátnu dohodu s KDH a naservíroval im Rezešovcov na striebornom podnose. Keď však k tomu došlo, v konečnom dôsledku bola priorita nejakým spôsobom zachrániť firmu a to úplne bez Rezešovcov nešlo. Sile štátu sa možno ubrániť nedokázali, ale mohli narobiť veľa zloby. Áno, bol to pragmatický proces, ktorý zabezpečoval aj rodine Rezešovcov, že neskončili pod mostom, ale majú z čoho dôstojne žiť.

Arpád Soltész. Foto N – Vladimír Šimíček

Ktorí ministri vnútra najviac pomohli ústupu vplyvu hrubokrkej mafie?

Nepripísal by som zásluhu žiadnemu z ministrov. Bola to prirodzená zmena. Na konci Mečiarovho režimu ľudia v SIS aj polícii pochopili, že to, čo robia, je cesta do pekla. Predstavte si, že ste pán podnikateľ, ktorý pravidelne úkoloval mafiána v jeho bordeli, aby robil zle jeho konkurentom. A potom jedného dňa za vami príde váš mafián a chce miesto vo vedení jeho firmy, lebo to má nahraté na kazetách. Vtedy si poviete, že najhrubšej špiny sa treba zbaviť a tak ju aj v SIS prestali prikrývať.

Zvyšok dokončila mafia sama. Ako sa zmenšovalo teritórium a vysychali príjmy, stále viac mafiánov končilo v base, bolo treba stále viac peňazí na advokátov, pre vdovy a manželky, a pritom koristi bolo menej, čím ešte viac stúpala vojna o zdroje, teda teritóriá. Mnohí mafiáni sa tak povraždili medzi sebou. Policajti často len sedeli so založenými rukami a rátali skóre. Vplyvní ľudia pochopili, že cez primitívov to nejde, a začali vymýšľať sofistikované spôsoby, ako sa dostať k verejným zdrojom, ktoré sú výdatnejšie, ako keď rozšliapeš malého individuálneho podnikateľa. Kradnúť verejné zdroje je menšie riziko, nikoho osobne to tak nebolí.

Pri konci hrubokrkej mafie zohral významnú úlohu aj Schengen?

Áno, východná hranica bola naozaj veľmi dlho podceňovaný fenomén, ktorý prežíval až do spustenia Schengenu. S kolegami sme sa aj pokúšali zrátať objem ekonomiky napojenej na pašeráctvo, a naše odhady hovorili, že asi dve miliardy korún ročne končili u ľudí v regióne.

Koľko ľudí bolo zamestnaných pašeráctvom? Bolo ich naozaj tak veľa, že sprísnenie na hraniciach znamenalo viditeľný odliv peňazí pre celé regióny?

Pašeráctvo bola na východe práca pre tisíce ľudí, možno až desaťtisíce. Michalovce, Snina, Humenné, Sobrance, tí všetci museli hrozne plakať, keď Schengen zmenšil premávku, hoci neverím, že to úplne prestalo. Generovalo to obrovské zisky a naozaj boli na východe rodiny, kde jeden brat bol colník, druhý policajt, tretí prevádzač.

Lebo to nebolo považované za nemorálne?

Prevádzači sa ma vždy pýtali, že komu ubližujú alebo robia zle. Hovorili, že tí ľudia tu neostanú, len prejdú a nechajú tu kopec peňazí, z ktorých žijeme. Pýtali sa: Kedy sa štát staral o nás? Nie je tu robota, cesty, všetci na nás kašľú. Ešte by chceli, aby sme platili dane a nikto sa o nás v živote nepostaral, tak sa o seba postaráme sami. Oni to brali tak, že nerobia nič zlé a pokúšajú sa prežiť. Pri cigaretách a alkohole si hovorili to isté: veď pozri sa, ako nás štát zdiera, my len pomáhame ľuďom, že si môžu kúpiť cigarety a fajčiť, keď chcú. Ja si myslím, že to je aj vplyv socíku, keď hlboko zapustilo korene presvedčenie, že krádež je síce trestná, ale nie je to hriech. Keď ma chytia, môžu ma za to zavrieť, ale nie je to hanba. Basa je tiež len pre ľudí. Dostať sa do basy bolo chápané ako smola. Že niekto dostane chrípku, niekoho trafí šľak a niekoho zavrú do basy.

A musela to byť smola veľká, lebo všetci policajti a colníci v regióne boli do pašeráctva nejakým spôsobom zainteresovaní. Keď prišiel mladý colník na hranicu a nepochopil, že si má zobrať svoj podiel a držať hubu, tak mu ukradli pečať a nechali prejsť nejaké auto plne naložené tovarom a zapečatili to jeho pečaťou. Päť kilometrov za hranicami to auto zastavili, vodič akože ušiel a našli iba tovar zapečatený jeho pečiatkou. Potom si mladého colníka zavolal šéf a opýtal sa ho, či si dá žiadosť do civilu alebo ho odstíhajú. Všetci si dali žiadosť do civilu. Systém sa ich zbavil, nepotrebovali ľudí, ktorí by neboli skorumpovaní.

Ktorá redakcia bola najlepšia vo vašom živote?

Korzár. Jeho príbeh je úžasný, podľa mňa ojedinelý na svete. Veď tu tlupa novinárov dokázala dva alebo tri mesiace niečo utajiť. Korzár vznikol tak, že majitelia pôvodného opozičného denníka Korzo dostali od Rezešovcov ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť. Predali im ho. Ja som bol vtedy v Korze, kde som prišiel už potom, čo Rezešovci prevzali Košický večer. Keď prevalcovali aj Korzo, boli sme všetci v panike. Kolegyňa Jana Paulovská si ma zavolala bokom s otázkou, prečo som depresívny, že  hlavu hore, nebude to také zlé. Bol som vtedy úplne odrovnaný, lebo to bola v krátkom slede druhá redakcia, ktorá padla. Zaprisahala ma, že to nesmiem nikomu povedať, ale že bola v Bratislave, kde Peter Schutz sprostredkoval stretnutie s vydavateľom aj šéfredaktorom Sme. S Alexejom Fulmekom a Karolom Ježíkom sa potom dohodli, že redakcia nie sú počítače a stoly, ale živí ľudia, a že oni vytvoria novú redakciu, technicky ju vybavia a vytvoria jej priestor a začnú vydávať úplne iné noviny. Ale že to nesmiem nikomu povedať.

V tom čase som žil so svojou kolegyňou z redakcie, spávali sme v spoločnej posteli. Raz ráno sme vstali z postele, išli na redakčnú poradu a volal mi Peter Bercik, že prosím ťa, nechoď na poradu, ale zastav sa po ceste na Kováčskej ulici 28, príde tam kamión a treba nosiť stoly do novej redakcie. Tak som svojej kolegyni a frajerke povedal, že počuj, ja som si niečo nechal doma, hneď prídem, choď napred, nečakaj ma. Prešla pár krokov, zazvonil jej mobil, s niekým hovorila, otočila sa, pozrela na mňa a vraví: ty si o tom vedel? Normálne sme spávali v jednej posteli a sme si to nepovedali. Vedel o tom v podstate každý, nikto to nepovedal kolegom, ženám, frajerkám ani rodičom. Bola to nedeľa, neprišli sme vyrábať noviny do Korza, ale do Korzára, kde nám to Karol Ježík pomáhal rozbiehať. Pre mňa je to novinársky pánbožko.

Šéfredaktor Korza nás po hodinách paniky, že nevydá noviny, našiel, lebo nikoho nemal v práci. Pobehoval a príšerne vulgárne vrieskal, že čo tu robíte. V tom sa spoza dverí vyklonila sivá Ježíkova hriva a s milým úsmevom povedala: noviny. A bolo vybavené. Legenda hovorí, že Mečiar potom na Rezeša strašne vrieskal do telefónu, že ako sa mu to mohlo stať. Namiesto toho, aby zlikvidoval opozičnú redakciu, vytvoril novú, ešte dravejšiu, jedovatejšiu. Vtedy sme mali úžasnú podporu Košičanov. Tie noviny boli inštitúcia, na verejnosti sa človek cítil ako hrdina, ktorý bojuje proti zlému systému. Boli sme mladí a vydržali sme veľa piť a zabávať sa, aj pracovať.

V Pravde a v Plus 7 dní ste už potom zažili, ako ekonomické záujmy ovplyvňujú obsah média?

Z plusky som odišiel po deviatich mesiacoch práve preto, že som taký pocit nadobudol. Zároveň som dostal ponuku z Momentu, bol to týždenník, ktorý vydávala Pravda. Bol tam obrovský priestor na prácu, veľká autorská sloboda, zároveň skúsení ľudia, od ktorých sa dalo veľa naučiť. U mňa to skončilo príchodom Petra Šabatu, ktorý nám cynicky oznámil, že na Slovensku chýbajú ľavicové noviny a on ide také urobiť a komu sa nepáči, nech ide. Pomerne veľa nás odišlo.

Robil som aj v Národnej obrode, ktorá nikdy nebola úplne slobodná. Mal som tam však šťastie, že šéfredaktor bol veľmi silne na strane novinárskej slobody, hoci ľudia ho príliš nemilovali, lebo komunikačne nebol práve ňuňu. Potom prišiel Live!, projekt, kde ma lákali na investigatívnu žurnalistiku. Tak som povedal, že chlapci, ale investigatívna žurnalistika je, že ja vám poviem nejakú tému, vy poviete, že ju chcete a ja zmiznem na dva mesiace, vyprodukujem náklady, potom sa z 10 prípadov 8-krát vrátim a poviem: sorry, ale nevydalo. Povedali, že jasné, toto chceme. Skončilo to s tým, že jeden článok týždenne v ostrom tempe. Tam som sa ohrial zhruba rok, potom som prešiel do televízie, kde som s investigatívou skončil. Do JOJky som šiel robiť Črepiny, ale po nejakom čase sme ich museli zrušiť, lebo to nedokázalo vygenerovať čísla. Ľudia boli z toho unavení, otrávení, chceli sa zabávať.

Preto ste robili aj Vyvolených?

Áno. Najprv som robil producenta, dával som dohromady denné súhrny a v druhej sérii som robil šéfdramaturga vily. Finálny produkt tej práce nie je umenie, ale aj tak vyžaduje veľa sofistikovanej technológie a inteligencie. Musíte vyrobiť 50 minút programu denne z niečoho, čo vygeneruje 12 ľudí zatvorených do malého kontajnera. Za ten rok, kým prebehli dve série, som sa o televíznej práci naučil viac, ako by som sa naučil inde za dvadsať rokov. Bolo to drsné, stresové, nikdy v živote by som sa na to nenechal nahovoriť znova, ale za tú skúsenosť som veľmi vďačný a stojím si za ňou.

Čo ste vlastne robili ako dramaturg? Cieľom bolo huckať tých ľudí proti sebe?

Princíp je, že posielaš ľudí po malých skupinkách dnu a robíš im teambuilding. Keď sú dnu všetci a je z nich vytvorená skupina, tak ju rozštiepiš na dve súperiace polovice a potom už nemusíš robiť nič, všetko ostatné vyrieši skupinová dynamika. Dôležitý je kasting, ako vyberieš ľudí, ktorých pošleš do vily. Tí ľudia musia byť vybratí tak, aby nám bolo šumafuk, ktorého diváci pošlú dnu. Ktorý sa im bude páčiť, s ním budeme hrať. Dnes tam máme tri esá, zajtra žaluďové sedmičky, je to jedno, ktorúkoľvek kartu tam chceme mať. Kúzelnícky trik. Bol problém v tom, že keď sa robil kasting na druhú sériu, ešte všetci ľudia vyrábali prvú sériu. Dodnes neviem, kto robil kasting, ale netušil, čo hľadá. Tak aj tá druhá séria dopadla.

Základný princíp je jednoduchý, výroba je však nesmierne náročná. Keď mi prvýkrát pri výcviku ukázali, kde budem pracovať a čo tam budem robiť, tak som si povedal, že okej, teraz sa otočím a utečiem. Bola tam miestnosť, akvárko s dvomi zvukármi, pred tebou 25 monitorov. 24 z nich sa naozaj sledovalo a jeden sledoval toaletu. Ten však mozog vypne, takže ho akoby nevidíš. Mali sme preto nočnú moru, že keby sa nám niekto obesil na záchode, my na to neprídeme. Sedia pred tebou dvaja režiséri, ktorí riadia množstvo kamier, a každý z nich vydáva jeden príbeh. Ty ako producent sedíš za nimi, hovoríš, ktoré príbehy majú vyrábať. Povieš, že teraz sa dvaja ľudia hádajú na dvore, ty rob to a v spálni sa dvaja o niečom rozprávajú, ty rob to. Pred sebou máš dva počítače, na jednom popisuješ časové kódy toho, čo sa deje a rozhovory tých ľudí a na druhom robíš to isté pre druhú dvojicu paralelne. Aby to potom mohli režiséri strihať. A to stále nie je najväčší problém.

Pred sebou máš totiž zvukové komando v slúchadlách počúvaš režisérov, kameramanov, zvukárov, lebo ich potrebuješ riadiť aj počúvať, že či nemajú nejaký problém, okrem toho, že zároveň počúvaš všetkých ľudí, ktorí sú vo vile naraz. Máš nejaký periférny zrak, ale sluch nie. Predtým som neveril, že sa dajú počúvať tri odlišné rozhovory paralelne. Keď potom večer sedíš v krčme s kamarátmi, počuješ, o čom sa rozprávajú oni a ešte aj tri stoly okolo teba. Inak sa to však robiť nedá. Režiséri sa striedali v dvojhodinových zmenách. Vždy si vybrali svoje pásky, naberali na dva záznamy celok, detaily na prestrih, rovno z toho naberali to, čo im line producent uložil do počítača, že z toho budeme na druhý deň strihať zostrih. Toto bola moja 12-hodinová zmena, potom prišiel kolega. Človek musel vedieť, koľko minút má na druhý deň vyrobiť, aby vedel odhadnúť, koľko vyrobí z toho dňa. Do rána z toho bolo treba urobiť scenár, potom prišli o piatej režiséri strihať denný súhrn, do večera o ôsmej ho mali hotový, potom sa to odvysielalo a padla. Na druhý deň nočná a potom dva dni voľna. Tie dva dni ležal človek na chrbte v posteli, pozeral do stropu a bol úplne vymletý.

Ste ako žurnalista dnes v pohode s tým, čo ste robili vo Vyvolených?

Vyvolených by som do tohto nemiešal vôbec, to nemá so žurnalistikou nič spoločné. Bol to zábavný televízny formát televízie, z ktorej si všetci dovtedy robili srandu. Mal to byť nosný projekt, ktorý mal Joj naštartovať a aj sa to podarilo. Televízia vtedy na ten projekt nasadila ľudí, ktorých považovala za svoju elitu. Celá redakcia Črepín išla robiť Vyvolených, úplne iný nenovinársky formát, ale boli to ľudia, ktorí verili, že sú schopní niečo robiť, a dokázať sa naučiť robiť niečo nové a budú veriť, že to vedia robiť najlepšie, ako môžu. Všetko sme do toho dali, a bol to úspech, ktorý Jojku naštartoval a priniesol taký úspech, že dnes sa bije o pozíciu trhovej jednotky. A tým šialeným projektom Vyvolení to začalo. Všetci účastníci šou sa do nej prihlásili dobrovoľne, nájdeme medzi nimi aj nášho kolegu. V štábe Vyvolených vyrástli ľudia ako napríklad Peter Bebjak. Na Slovensku vtedy nebola žiadna robota, netočili sa filmy, vyrábalo sa minimum. Vyvolení naštartovali veľa dobrých kariér, za ktoré sa dnes nemusíme hanbiť a sme na nich hrdí. Presadili sa v televíznej tvorbe, vo filme a robia špičkovú robotu. Zo žurnalistického hľadiska túto skúsenosť beriem ako úplne neutrálnu.

Arpád Soltész. Foto N – Vladimír Šimíček

Korzár je špecifický tým, že to boli noviny pre druhé najväčšie mesto na Slovensku a museli robiť všetko. Naraz aj bulvár, aj investigatívu, možno väčšiu ako na bratislavskej úrovni. Teraz robíte pre JOJku na portáli Noviny.sk. To je ľahký bulvár, kde píšete vážne komentáre. Kde sú hranice, že nemôžete ďalej ísť v bulvári, lebo si hovoríte, že ovplyvňujete spoločnosť?

Môj prvý šéfredaktor Miki Jesenský ma ešte v Košickom večeri učil, že bulvár sa neodlišuje kvalitou spracovania, ale výberom tém. Dajme tomu uverejniť video, kde sa podrezaný človek topí vo vlastnej krvi, je niečo, za čo by mali zrušiť tú redakciu, aby sme sa nemuseli hanbiť a nazývať tých ľudí kolegami. V Korzári sme mali taký hybridný žáner, hovorili sme tomu komentovaná správa, čo je úplná volovina. Buď je niečo správa, alebo komentár. Nerobili sme super kvalitnú žurnalistiku. Ale ľudia chceli mať informáciu, zasadenú do kontextu, mať ju vysvetlenú a prípadne okorenenú o nejaký názor. Nebolo to žánrovo a remeselne čisté, ale nemali sme pocit, že robíme niečo zlé. Hranica bola, že musíš písať pravdu. Keď do toho dávaš svoj názor, dávaš tam svoje reálne presvedčenie, nikto si ho nedokáže kúpiť. Nemôže si ťa nakloniť dovolenkou v Karibiku.

Vy ste prototyp človeka, ktorý by mal mať dosť hejterov. Ste východniar, navrátivší sa emigrant, hlásite sa k tomu, že máte korene aj maďarské, aj židovské, a ešte ste aj v komunikácii často drzý. A na skôr bulvárnej stránke píšete komentáre ako najväčší slniečkar. To nedáva ekonomický zmysel.

Áno, ale musím povedať, že v JOJke si ľudia, ktorí o tom rozhodujú, povedali, že nemusím dávať komerčný zmysel, že im to stojí za to. Terajší šéf Noviny.sk Adam Zavřel dostal ultimátum, že ak projekt Noviny.sk nebude do konca roka na nule, tak sa to zatvorí. Veľmi rýchlo to však dostal do slušného zisku. Ja som mu ako komentátor povedal, že ak ma tu nepotrebuje, pôjdem si bez problémov hľadať prácu niekde inde. Vieme predsa, že musí vygenerovať čísla z reklám a preto je pre neho komentátor čistá strata. Vtedy ma vysmial. Vysvetlil mi, že ľudia nebudú hľadať moje komentáre na hlavnej stránke Noviny.sk, ale väčšina príde cez sociálne siete. A z toho, čo vidím, asi má pravdu. Keď dobre trafím, dokážem urobiť slušnú čítanosť. Narazil som na to, že ľudia, ktorí čítajú moje komentáre, lebo sa so mnou o nich rozprávajú, nevedia, ako sa vlastne portál volá. Nevedia, že sú to Noviny.sk a možno to ani nie je veľký problém. Aj tak sa však beriem ako anomáliu – určite si nezarobím na svoj plat. Ale ľudia vo vedení JOJky si myslia, že hlas ako môj by mal byť ľuďom prístupný. Kto si ho nájde, ten si ho vypočuje. Koho nezaujíma, ten to čítať nemusí.

Vy ste v žurnalistike vyše dvadsať rokov. To je už čas, keď sa kladie otázka, či to malo význam. Povedané jazykom, ktorým hovoríme o verejnoprospešných profesiách – cítite sa spoločensky docenený?

Dnes sa necítim úplne spoločensky docenený, ale snažím sa nehľadať chybu v spoločnosti. Chyby sme narobili aj my, novinári. Ta najhrubšia bola okamih, keď sme kŕčovito začali naháňať čísla a nie pravdu. Ľudia nám prestávali veriť v momente, keď my sme prestávali veriť v naše povolanie. Bolo to v čase, keď ekonomika začala byť agresívna, citeľná v redakciách. Keď sa hovorilo, keď na seba nezarobíte, tak tu nebudete. Samozrejme, že rozumiem, prečo je dobrý v médiu zisk. Lebo ak nás žurnalistov bude niekto sponzorovať, len preto, aby sme boli, môže si klásť požiadavky a nemôžeme tak byť nezávislí. Ale celkovo si myslím, že sme urobili chyby vo vzťahu k našim čitateľom, preto dnes nie sme bohvieako spoločensky ocenení. Stálo to však za to. Ak sa dnes v tejto krajine veľmi príjemne žije, tak si myslím, že na tom máme my, žurnalisti, podiel. Stojí mi bojovať za to, aby sme patrili na Západ. Bez ohľadu na to, či ma ľudia budú tľapkať po pleciach alebo opľúvať. To s tým nesúvisí. Nech si čitatelia hejtujú, aspoň viem, že sa pritom zamyslia. A funguje to – mám už medzi čitateľmi zopár vyliečených abstinujúcich Svedkov Sulíkových.

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |