Nebude to film o vražde študenta Daniela Tupého. Bude to film o slovenskej justícii a polícii

Teodor Kuhn bol v ten večer nebezpečne blízko. V piatok 4. novembra 2005 skejtoval s kamarátmi na petržalskom brehu Dunaja len pár hodín predtým, než obďaleč na Tyršovom nábreží skupina pätnástich maskovaných útočníkov zozadu napadla ôsmich mladých ľudí pri odchode z bufetu Propeler, ktorý bol jedným z miest alternatívnej kultúry.

Na asfalte v minúte zostalo ležať šesť pobodaných tiel obetí vrátane 21-ročného študenta filozofickej fakulty Daniela Tupého, ktorý zraneniam podľahol.

Človek nemusel byť práve potenciálnou obeťou ako Teodor Kuhn, aby ním brutálny čin otriasol, aby žiadal spravodlivosť, pozorne sledoval nové správy o prípade v novinách a spolu s tisíckami znepokojených občanov vyšiel do ulíc hlavného mesta demonštrovať proti neonacizmu.

Dnes má tento mladý filmár 29 rokov a vyštudovanú réžiu. Nemá však chuť rozoberať, či mohol byť v ten večer on na Tupého mieste. Hovoriť chce o inom. O tom, prečo vražda ani po dvanástich rokoch nie je stále vyšetrená a prečo to predstavuje dobrý námet na film.

„Je to jedna z najpálčivejších rán na tvári novodobého Slovenska. Korupčné kauzy sú jedna vec, ale takýchto násilných trestných činov okrem Hedvigy Malinovej či prípadu Mareka Kalužu tu zase až tak veľa nebolo. Zasiahlo to minimálne celú moju generáciu,“ vysvetľuje režisér.

O tom, ako náhodný akt agresivity môže nabrať politické rozmery, chce hovoriť v snímke s názvom Ostrým nožom, ktorá by mala prísť do kín v roku 2018. Vraždou sa dej začína,  hovorí najmä o tom, čo sa dialo potom.

„Je to film o stave našej justície a polície. Pomenúva aj spojenectvo, ktoré vládlo medzi organizovaným zločinom a pravicovým extrémizmom v rokoch 2005–2006. Bola to zlomová éra, posledné roky na Slovensku, keď sa ešte menším rybám medzi mafiánmi mohla prepiecť vražda.“

Dvadsať ľudí v jednom byte

S filmárom sa rozprávame na balkóne paneláka v bratislavskom Ružinove. Dnu sa tiesni dvadsaťčlenný štáb filmárov s technikou. Nonstop chrčí kávovar, rekvizitárky pripravujú kuchyňu na zajtrajšie nakrúcanie.

Dnes sa nakrúca v spálni, otrasená matka (Ela Lehotská) vybaľuje veci mŕtveho syna z úradne zapečateného plastového vreca. Je to smutná scéna.

Teodor Kuhn hovorí, že hoci veľmi dbali na to, aby scenár snímky emocionálne fungoval, samotných ich prekvapilo, keď ich na pľaci niektoré scény dojali. Keď s témou snímky podľa Tupého prípadu oslovil producenta Jakuba Viktorína (úspešná žánrovka Červený kapitán), bol Kuhn ešte študent réžie, ktorý mal za sebou školské snímky na subkultúrne témy – skejtovanie, Petržalka, rap. Niektoré z nich boli dokonca medzinárodne úspešné.

To bolo pred štyrmi rokmi. Dnes nakrúca dlhý hraný film s rozpočtom pol milióna eur a v štábe má mená, ktoré sú zárukou kvality. Kameru obsluhuje Denisa Buranová (Piata loď), v dramaturgii sa autori spoľahli na pomoc českého top scenáristu Štěpána Hulíka (Horiaci ker, Pustina).

Hlavnú postavu – otca, márne sa snažiaceho domôcť spravodlivosti v prípade zavraždeného syna – stvárnil Roman Luknár.

Iný príbeh, rovnaká podstata

Nemal by to pritom byť film o Tupého vražde. Prípadom sa iba voľne inšpiruje. Čo presne to znamená?

Scenáristi, ktorí si urobili rozsiahly výskum, nie sú jediní, kto vidí vážne pochybenia štátnych orgánov pri vyšetrení vraždy. Začať by sa dalo bagatelizovaním svedectva o čiernom mercedese na mieste činu pred príchodom polície, pokračovať otázkou, prečo obvinených mužov (jeden sa živí ako hasič a viacerí sú nezamestnaní) zastupuje elitný právnik, sused prominentov z bytového komplexu Bonaparte.

Nie najlepším vysvedčením pre políciu bolo to, že meškala s obhliadkou miesta činu až tri dni, kým zaistila pravdepodobnú vražednú zbraň, ktorou mal byť kovový boxer so stopami ľudskej DNA.

„To sú známe veci. Vieme možno na 95 percent, čo sa stalo, no nevieme úplne všetko. Preto sme si povedali, že budeme korektní, radšej príbeh zmeníme. Tak, aby bolo každému jasné, že je vymyslený, no podstatu zachováme: rodine zabijú syna a štát jej namiesto spravodlivosti ukazuje dlhý nos.“

Vymyslená podľa Kuhna je rodinná linka príbehu o otcovi, ktorý stratil syna a začne si uvedomovať, že ho príliš nepoznal. Ako súdna dráma je, naopak, snímka verná realite. Na Slovensku je skutočne možné, že rodiča zavraždeného dieťaťa pre byrokraciu nepustia na súdne pojednávanie a právo mu neumožní slobodne si vybrať svojho advokáta. To posledné zobrazuje scéna prevzatá do scenára takmer doslovne z rozprávania otca mŕtveho študenta.

„Daniel Tupý starší nám opisoval, ako hľadal advokátov. Obehol šesť právnických kancelárií, v každej ho však odmietli s tým, že na Slovensku prokurátora na prípad prideľuje štát. Na jeho otázku, či je to normálne, že vrah si právnika môže vybrať, ale obeť nie, dostal odpoveď: žiaľ, taký je zákon. To vo filme citujeme v presnom znení,“ hovorí Kuhn.

Čo film môže zmeniť

Nepopletie divákov film, ktorý bude aj nebude o Tupého vražde? Filmári tvrdia, že riziko si uvedomujú. „Samozrejme, že sa toho bojíme. Nechceme vytvárať alternatívnu históriu. Najmenej zo všetkého chceme, aby sa niekto do snímky zadrapil a zhoršil tým situáciu.“

Kuhn hovorí, že im obzvlášť záležalo na tom, aby film prijala rodina zavraždeného študenta. „Všetko sme priebežne konzultovali s Danielom Tupým starším. Nakoniec nám povedal: máte pravdu, toto nie je príbeh môjho syna, odporúčam však sledovať niektoré paralely.“

Jednou z takých paralel by malo byť napríklad prepojenie mafiánov na vtedajší pravicový extrémizmus. „Presvedčivé dôkazy o tom poskytla organizácia Antifa. Ako vyplýva z jej dobových blogov, ľudia na najnižších úrovniach v skupinách organizovaného zločinu boli nezriedka členmi neonacistickej scény. Mafia z nich čerpala regrútov. Aj o tom film hovorí.“

Filmári chcú, aby bola snímka divácka a zrozumiteľná. „Nepovažujem sa za artového umelca, sám som vyrastal na Hollywoode. Chceli by sme film, ktorý bude emotívny a komunikatívny. Považoval by som za neúspech, keby sa to nepodarilo,“ hovorí Kuhn.

Otázka sa tu ponúka v súvislosti s filmom Únos, ktorý mohol zohrať rolu pri zrušení Mečiarových amnestií. Čo by mohla zmeniť snímka Ostrým nožom? Filmári jej význam vidia širšie, nejaké zmeny v Tupého prípade si nesľubujú.

„Neviem, či verejnosť Tupého vraždu vníma tak jednoznačne ako amnestie. Film môže priniesť empatiu. Scitlivieť ľudí k tomu, že niekde medzi nami žije človek, ktorému zabili dieťa a ku ktorému sa štát zachoval takto. Možno si povedia, že s tým štátom treba niečo robiť, a to pomôže v iných kauzách.“