Denník N

Rittsteinova bezstarostná jazda

Michael Rittstein a jeho výstava Ľahkým krokom v Danubiane. Foto - Jakub Hauskrecht
Michael Rittstein a jeho výstava Ľahkým krokom v Danubiane. Foto – Jakub Hauskrecht

Nie všetky vystavené diela sú majsterštyky, ale na výstave českého maliara Michaela Rittsteina v Danubiane sa nudiť rozhodne nebudete. Jeho obrazy sú vizuálna nálož – plné príbehov akoby rozprávaných cez seba, no podaných s dávkou nadhľadu a maliarskej ľahkosti.

Maliar Michael Rittstein sa na českej umeleckej scéne objavuje už na konci 70. rokov minulého storočia ako zástupca českej expresívnej figuratívnej maľby paralelnej k ďalším neoexpresívnym prúdom maliarstva. V Nemecku to boli Neue Wilde, v Taliansku transavantgarda a vo Francúzsku figuration libre, ktorých reprezentanti sú sčasti zastúpení v zbierke Gergarda Meulensteena v Danubiane. Tam je aj aktuálna výstava Michaela Rittsteina s názvom Ľahkým krokom, ktorá ukazuje najmä prierez jeho tvorby od 90. rokov po súčasnosť.

Rittsteinove rané práce však na tejto výstave, bohužiaľ, nenájdete, prednosť dostala novšia produkcia, ktorá je na prvý pohľad menej „temná“ a lepšie zapadá do pestrého polostrovného koloritu. Určite k tomu prispelo aj to, že maliar vyberal obrazy na výstavu sám s preferenciou nepožičiavania si z ďalších zbierok. Mohol však pre porovnanie predviesť aspoň jednu skoršiu prácu, ktoré v katalógu sú, a podľa mojich predpokladov je práve časť z nich zastúpená v zbierkach popredných múzeí. Ale to už by asi nekorešpondovalo s odľahčeným názvom a uchopením tejto výstavy.

Michael Rittstein a jeho výstava Ľahkým krokom v Danubiane. Napravo veľkorozmerný obraz s paradoxným názvom a situačným humorom Nesieme zvieratá. Ľudské figúry a zvieratá sa dostali na jednu významovú úroveň. Foto – Jakub Hauskrecht

Danubiana a jej dramaturgický (ne)program

Ľahkým krokom teda v podstate hladko nadväzuje na doterajší dramaturgický program Danubiany, ktorý sa točí okolo gra Meulensteenovej zbierky – umeleckej skupiny CoBrA a návratom maľby, aj v rámci spomínaných expresívnych tendencií, ako večne súčasného média. Zároveň ide sčasti o prezentáciu zbierky iného zberateľa – Petra Lukáča, čo taktiež nie je v Danubiane ničím novým.

Rittstein sa v Danubiane ako výrazný generačný zástupca českej maľby objavil už v roku 2010 v rámci skupinovej výstavy Czech Art 20 rokov po… a jeho Bukolická krajina sa nachádza v stálej zbierke múzea. Iba na okraj českej výstavy: Danubiana tu solídne boduje v rebríčku najhorších názvov, spomeňme si ďalej na minuloročnú Európske hviezdy – Miró & CoBrA… Aspoň Ľahkým krokom v dobrom vybočuje zo zabehnutých klišoidných a multilingválnych chodníčkov.

Po krikľavofarebných erotických selankách čínskeho maliara Walasse Tinga na prízemí pôvodnej budovy Danubiany má Rittsteinova výstava na poschodí odzbrojujúci efekt maliarskej orgie. Tieto prirovnania nepoužívam samoúčelne, po zástupe Tingových dievčat ticho stojacich, ležiacich či masturbujúcich, prichádza dávka epického a miestami šťavnatého rozprávania v Rittsteinovej réžii.

Michael Rittstein: Športová epopeja, cyklus dvadsiatich siedmich malieb venovaných letným olympijským športom. Foto – Jakub Hauskrecht

Každý maliar túži namaľovať epopeju

Výstavu otvára veľkorysá inštalácia malieb zakrývajúca špecifickosť a mierny hendikep galerijného priestoru – zaoblenú obvodovú stenu s predstavaným stĺpom. Inštalačnú logiku som sa nesnažila rozlúštiť, no aj napriek jej rozkúskovanosti je zrejmé, že ide o jeden ucelený cyklus, konkrétne Sportovní epopej. Odkaz k Muchovmu dielu Slovanská epopej je v tomto prípade naozaj symbolický a zároveň typický pre Rittsteina, ktorý má detailne napozerané dejiny európskeho maliarstva, no jeho inšpirácia predošlými umeleckými snaženiami je predovšetkým hravou poctou.

Dvadsaťsedem rozmanitých maliarskych formátov bolo vytvorených pri príležitosti olympiády v Londýne v roku 2012. V týchto tematicky jasne vyprofilovaných dielach, ktoré sa točia okolo olympijských športových disciplín, Rittstein demonštruje, čo korešponduje s jeho dynamickou maliarskou technikou asi najlepšie – a to je zachytenie pohybu a emócie, ktoré sa pri športových výkonoch prejavujú vo svojej vrcholnej podobe.

Zároveň sa pri takejto veľkej objednávke, ktorá bola v 2016 v Česku odpremiérovaná v monotematickej výstave Sportu zdar! v pražskom DOX-e, môžeme zamyslieť nad statusom športu v dnešnej sekulárnej spoločnosti a až nábožným obdivom k jeho vrcholným predstaviteľom. V prípade Rittsteinovho cyklu však nejde o žiadne prvoplánové portréty, skôr o zobrazenie jednotlivých disciplín tak, ako ich vníma a interpretuje autor. Inou témou na zamyslenie je zasa vzťah športu a umenia, ktoré v prípade fyzicky náročných veľkoformátových realizácií pri maximálnom sústredení majú k sebe veľmi blízko. Samotný Rittstein je nadšený športovec a motorkár, čo sa odráža aj v námetoch jeho ďalších obrazov a v celkovom prístupe k maľovaniu ako k životabudiču.

Michael Rittstein: Ekostopa, 2013, akryl na plátne, 180 x 210 cm. Foto – Jakub Hauskrecht

Michael Rittstein: (detail z obrazu) Ekostopa, 2013, akryl na plátne,180 x 210 cm. Foto – Jakub Hauskrecht

Michael Rittstein: (detail z obrazu) Ekostopa, 2013, akryl na plátne,180 x 210 cm. Foto – Jakub Hauskrecht

Rittsteinova vizuálna nálož

Na tejto výstave malieb sa nudiť rozhodne nebudete, Rittsteinove obrazy sú vizuálna nálož – plné príbehov akoby rozprávaných cez seba v explózii farieb a tvarov, no podaných s dávkou nadhľadu a maliarskej ľahkosti. Nie všetky vystavené diela sú absolútne majsterštyky, no vidíme tu rôzne polohy výrazného maliara, ktorý by bol aj po tomto hodnotení absolútne nad vecou.

Veľkorysé „barokové“ kompozície, ako v prípade diela Ekostopa s maličkými postavami pohybujúcimi sa v pomyselnom víre bližšie nešpecifikovaného priestoru, sú namiesto nebeských sfér a pekelných kruhov oveľa viac sociálnou freskou konzumného spôsobu života. Ich prevedenie rýchloschnúcimi akrylovými farbami, nebíčkovomodrú a prasiatkovoružovú nevynímajúc, korešponduje s našou každodennou Pantone-vzorkovníkovou realitou. Rittstein však, najnovšie aj s účasťou publika, na týchto farbách obratne korčuľuje, premiešava ich a pár ťahmi pripomínajúcimi nedbalé šmuhy vytvorí väčšinou pomerne grotesknú scénu. Tento kontrast vyumelkovanej nereality, bezprostredného maliarskeho rukopisu a nemožnosti obsiahnuť všetko, čo sa odohráva na plátne, jedným pohľadom, sú pre túto polohu Rittsteina typické.

V Rittsteinových obrazoch sa stretávajú ľudské figúry s tými zvieracími v rovnocennom zastúpení, rôznych hybridných podobách a vzájomných vzťahoch. Práve v ich zobrazení Rittstein najviac rozvíja pastózny a pritom ľahký rukopis typický pre jeho aktuálnu tvorbu. Čo na prvý pohľad rovnocenne nevyzerá, je častá kombinácia nahej ženskej figúry s oblečenou mužskou figúrou. Kompozičné a tematické odkazy na starých majstrov, ktorí ešte neboli zaťažení novodobým feministickým diskurzom vypichujúcim ich voyerský pohľad, a Rittsteinovo podanie týchto polonahých figúr ako oduševnených Amazoniek, ma však vedú skôr k záveru, že ide o humor rockera, ktorý si ešte pamätá časy lietajúcich podprseniek na koncertoch.

Michael Rittstein a jeho civilnejšia poloha, naľavo obraz z roku 2007 s názvom Na lodičkách, ktorého inšpiráciou je pozorovanie návštevníkov priehrady v Hostivaři. Foto – Jakub Hauskrecht

Michael Rittstein a jeho civilnejšia poloha vpravo, obrazy zo série Kancelária – Pornonakladateľstvo, 2002. Naľavo obraz Dobrodružstvo (2009) maľovaný s verejnosťou pri maliarovej performance v galérii. Foto – Jakub Hauskrecht

Rittstein, humor a problémy postmoderny

Mne osobne sa však viac páči Rittsteinova civilnejšia poloha, napríklad v sérii Z pornonakladateľstva. Tam, kde maliar nachádza skratku na vypointovanie bizarností každodennej reality. Zaujímavým momentom je tu aj nie ojedinelá citácia neoplasticizmu – abstraktného maliarskeho smeru, ktorú vnímam nielen ako kontrastný protiklad k Rittsteinovej posadnutosti figúrou, no zároveň aj ako ironický punchline na margo modernizmu a jeho nenaplnených ideálov sociálnej zmeny.

Na výstave sa však nájdu aj iné, na prvý pohľad prekvapivé polohy, kde Rittstein akoby vypadol zo svojho zvyčajného energického rytmu. Je to tam, kde opúšťa cukríkový kolorit a pastóznu maľbu a maľuje chatrč s nápisom pahýľ, symbol pominuteľnosti všetkého. V obraze 19. storočie zasa rozvíja v inej polohe výraznú taktilnosť maliarskeho povrchu pomocou vintage zamatového podkladu. Sú to celkom príjemné zastavenia naprieč Rittsteinovou bezstarostnou jízdou.

Čomu však veľmi nerozumiem, v kontexte postupov čerpajúcich očividne z dedičstva postmoderny a príslušnosti k onej generácii, je Rittsteinovo podpisovanie sa priamo na obraz. Ak teda nikdy neriešil symbolickú proklamáciu smrti autora, či naopak neuznáva svoju rozoznateľnosť na základe maliarskeho rukopisu, tak mi ostáva už iba to, že až po podpise je obraz preňho hotový. Alebo sa mu ho nechce otáčať kvôli datovaniu. Alebo je to symbolická bodka za vytvorením komodity. Asi by to sedelo k jeho humoru.

K výstave, ktorá potrvá do 12. novembra, boli vydané dva sprievodné katalógy.

Kultúra

Teraz najčítanejšie