Pasca, ktorá narúša náš stereotyp

Ladislav Čarný (1949), známy umelec dlhé roky pôsobiaci ako profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, nám na samostatnej výstave v Galérii 19 (kurátorská koncepcia Jana Geržová) poskytol nielen jedno, ale hneď viaceré prekvapenia.

V prvom rade zaznel jeho autorský návrat k maľbe, ktorú opustil zhruba pred tromi desaťročiami, ale, samozrejme, nie tak striktne. Maliarstvo v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia síce vyštudoval, ale neskôr sa venoval predovšetkým objektu, inštalácii, procesuálnemu umeniu a videu. Teda novým médiám, alebo iným médiám, ktoré však nevylučujú ani návraty k starším umeleckým druhom, žánrom, technikám, témam či materiálom.

Čarný nepatrí k autorom, ktorých nové diela každý rok stretávame v galériách. Tvorí úsporne a s rozvahou, sústreďuje sily i potenciál. Umenie nevníma ako športovú disciplínu, kto viacej, ten viacej, kto rýchlejšie, ten lepšie, typ predátorského umelca neberie vážne a je mu cudzí…

Nová inštalácia s použitím maľby

Základom jeho súčasnej prezentácie je nová inštalácia s použitím maľby. Nie však v tradičnom zmysle závesných obrazov na stenách galérie. Dôležitým je koncept, priestor, obsah maľby a aktívny pohyb a aj myslenie diváka. Klasické maliarske východisko je mu skôr prostriedkom než cieľom, maľba je však nezanedbateľnou časťou celku. Čarný rozohral s divákmi inštaláciou, syntézou maľby a priestoru intelektuálnu hru. Na ňu poukazuje už samotný názov výstavy Schrödingerova mačka – Mačkin Schrödinger odkazujúci na známy teoretický experiment rakúskeho fyzika Erwina Schrödingera.

Názov naznačuje zrkadlenie obrazu a jeho odrazu, pritom však pozor (!), obraz sa odrazom radikálne zmení a obracia. Na výstave nás zarazí, čo v zrkadlách uložených vedľa rozmerných malieb vlastne vidíme. A to tak, že určite na chvíľu ostaneme stáť v nemom úžase a prekvapení skúmame a analyzujeme pascu, ktorá jednoznačne naruší náš stereotyp.
Ak je maliarsky obraz po mnohých rokoch u Čarného „novinkou“, tak zrkadlo je v jeho tvorbe „stálicou“. Jeho magický účinok dokázal vo viacerých dielach od raných zrkadlových objektov až po inštalácie maximálne využiť a niekoľkokrát posunúť.

Novou inštaláciou však narušil jasný a vlastne i upokojujúci zákon zrkadla odrážajúceho realitu, teda to, čo bežne vidíme. Ladislav Čarný funkciu zrkadla v najnovšej práci radikálne zmenil a zrkadlom ukázal to, čo nevidíme a ani nemôžeme vidieť. Maľby dômyselným technickým spracovaním (nebudem toto šamanstvo prezrádzať a prenechám ho osobnej skúsenosti diváka) zobrazujú dve reality. Jednu viditeľnú a druhú bez zrkadla neviditeľnú.

Schrödingerov portrét v zrkadlovom odraze tvorí ľudská lebka v golieri ako symbol smrti. Einsteinov ikonický portrét s vyplazeným jazykom sa zmení v zrkadle na morózneho a depresívneho vedca, ktorý nám možno pripomenie, že všetko je relatívne a potrebujeme viaceré referenčné rámce, aby sme zistili, čo sa vlastne deje.

Videnie je darom i neprebádaným zázrakom

Čarný prisvojené populárne reprodukcie portrétov teoretických fyzikov Erwina Schrödingera a Alberta Einsteina zámerne umiestnil v priestore oproti sebe, akoby do konfrontácie. Z histórie i z vedeckých vtipov vieme, že mali k sebe blízko.

Na druhej strane galérie autor umiestnil maľbu zväčšeného detailu ukrižovaného Ježiša zo slávneho Isenheimského oltára Matthiasa Grünewalda. Jeho zrkadlový obraz nám však ukazuje Ježiša z výjavu zmŕtvychvstania tabuľovej maľby toho istého oltára.

Zrazu tým rozdeleným Čarného maľbám akosi lepšie rozumieme. Do jedného obrazu spojil maľbu zo zatvoreného a otvoreného krídlového neskorogotického oltára. Mŕtvy a živý Ježiš nám opäť pripomenie Schrödingerov paradox života a smrti, ale v obrátenom zmysle – je najprv mŕtvy a potom živý.

Na záver pri vstupe do galérie umelec umiestnil tri biele, nenápadne pôsobiace tabuľky s odkazmi: Vďaka za dar videnia. Vďaka za dar myslenia. Ďakujem Vám za schopnosť interpretovať. Tie nám potvrdia, že najnovšia Čarného práca je aj o videní a o schopnosti vidieť. O klame, ilúzii, paradoxoch, o kĺzaní po povrchu a o relatívnosti toho, čo vidíme a čo sme schopní vidieť.

Neuvedomujeme si, že videnie je darom, o ktorom vieme vedecky tak málo, že ešte stále môžeme vyhlásiť, že je pre nás neprebádaným zázrakom.

Čarného symbiózu viery, vedy a umenia môžete vidieť, myslieť a interpretovať v bratislavskej Galérii 19 do 29. októbra.