Denník N

Vulkanológ a geológ: Na území Slovenska bola pred 15 miliónmi rokov jedna z najväčších sopiek na Zemi

Ladislav Šimon, predseda Slovenskej geologickej spoločnosti, drží v ruke geologické kladívko a ukazuje na okolité kopce, ktoré tvoria okraj poľanskej kaldery. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ladislav Šimon, predseda Slovenskej geologickej spoločnosti, drží v ruke geologické kladívko a ukazuje na okolité kopce, ktoré tvoria okraj poľanskej kaldery. Foto N – Tomáš Benedikovič

Geológ a vulkanológ Ladislav Šimon nás sprevádzal vybranými lokalitami stredného Slovenska, aby sme pátrali po sopečnej minulosti na našom území.

„V oblasti žije okolo 80 medveďov, posledný rok som ich stretol takmer 30 – predtým to bolo menej – a pôjdeme okolo nôr štyroch z nich,“ vraví mi geológ a vulkanológ Ladislav Šimon, keď sa štveráme dlhou Hrochoťskou dolinou na Poľanu.

Vedec nemá pochopenie pre moje obavy a keď minieme čerstvý medvedí výkal, schuti sa zasmeje, či si ho nevyfotíme. Na sebavedomí mi nepridá ani to, že sme vybavení len geologickým kladivkom a v oblasti sa práve chystá odstrel týchto dravcov.

„Predvčerom som videl, ako medveď zoskočil zo stromu a tento rok som po prvý raz videl vo voľnej prírode aj rysa. V minulosti som tu videl aj zlatého jeleňa,“ hovorí o zážitkoch z lesa geológ.

S vulkanológom Šimonom strávime celý deň, aby sme na strednom Slovensku pátrali po našej sopečnej minulosti. Začíname na Poľane. Je krásny jesenný deň, babie leto, a zmiešaný les hrá všetkými farbami.

Vplyv na klímu na celom svete

Keď vystúpime dostatočne vysoko, k štvrtému stupňu ochrany, otvorí sa pred nami výhľad na okolité kopce.

„Poľana – rovnako ako Štiavnický stratovulkán – boli v minulosti obrovskými sopkami, čo vplývali na klímu na celom svete. K výbuchom týchto sopiek došlo asi pred 10 až 15 miliónmi rokov,“ vraví Šimon.

Poľana explodovala vulkanickým explozívnym indexom 6 až 7, podobne ako slávna Krakatoa (1883) či Tambora. Vulkanický explozívny index meria silu sopečnej erupcie a líši sa podľa množstva vulkanického materiálu, ktorý sa vychrlí.

Ladislav Šimon (1962) 

Foto N – Tomáš Benedikovič

je geológ a vulkanológ. Geológiu vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1986 pracuje ako vulkanológ a geológ na Štátnom geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave. Je súčasným predsedom Slovenskej geologickej spoločnosti. V roku 2009 získal ako člen tímu zostavovateľov Geologickej mapy Slovenska v mierke 1: 200 000 cenu Slovenskej geologickej spoločnosti za najlepšie mapové dielo za roky 2006 až 2009. Od roku 2015 je laureátom medaily Radima Kettnera, ktorú mu udelila Česká geologická spoločnosť.

„Keď v roku 1815 eruptovala sopka Tambora vulkanickým indexom 7 (viac ako 100 km3 materiálu), tri dni bola zem zahalená popolom a všade bola tma. Popol z Tambory spadol aj na naše územie. Nasledujúci rok sa v Európe a Severnej Amerike označuje aj ako rok bez leta, boli hladomory, v Anglicku aj v Nemecku v lete snežilo a úrodu zničil mráz,“ vraví Šimon o ničivých následkoch silnej erupcie.

Vulkanológ vraví, že ak by došlo k supererupcii (sopka vyprodukuje viac ako tisíc km3 vulkanického materiálu, vulkanický explozívny index 8) v Yellowstone, nikto v Spojených štátoch by neprežil. „Keď sa nadýchate sopečného popola a vulkanického smogu, rozleptá vám to pľúca a umriete. Svet, ako ho poznáme, by sa skončil. Nič by nefungovalo.“

Keď v roku 2010 vybuchla islandská sopka Eyjafjallajökull, vulkanický explozívny index bol 2 až 4. „Bolo to nič a aj tak bola letecká doprava v Európe na niekoľko dní ochromená.“

Kopce, ktoré tvoria okraj kaldery stratovulkánu Poľana. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zložitá vulkanická stavba

Pohorie Poľana patrí k významnej vulkanickej oblasti stredného Slovenska treťohôr. Poľana je stratovulkán, čiže zložitá vulkanická stavba. „Zložitý vulkanizmus znamená, že dochádzalo k prerušovaným erupciám, takže sa tu vytvorilo mnoho vrstiev rôznych hornín. Striedajú sa tu pyroklastické horniny (produkty sopečných explózií, ktoré na rozdiel od epiklastických sedimentov neboli ďalej premiestnené – pozn. red.) s lávovými prúdmi a epiklastickými horninami.“

Šimon ukazuje na okolité kopce a vraví, že tvoria okraj kaldery Poľany. „Sopka Poľany mohla mať pred niekoľkými miliónmi rokov až štyri kilometre. Tiažou sa vulkanická hmota vrcholca stratovulkánu prepadla do svojho stredu, čiže do priestoru vyprázdneného od magmy, kde bol predtým magmatický kozub a vytvoril takzvaný kotol, odborne kalderu.“

Menšie kopce, ktoré sú rozsiate po okolí, sú zvyškami prívodných kanálov bývalých vulkánov. „Aj my teraz stojíme na takom prívodnom kanáli, sme vnútri poľanskej kaldery v centrálnej vulkanickej zóne stratovulkánu Poľana.“

Na Poľane vyvrel andezit (sopečná hornina pomenovaná podľa pohoria Andy). Má typickú tmavosivú farbu a špecifický obsah oxidu kremičitého okolo 57 až 63 percent.

Jánošíkova skala a Bátovský balvan

Keď odborník skončí výklad, nasadneme do auta a odvezieme sa niekoľko kilometrov na miesto, ktoré sa prezýva Vrtuľníkový hrebeň. „Rastú tu duby a buky, ktoré majú až 300 rokov. Žiaden mechanizmus ich odtiaľto nedokáže odviesť, tak musia volať vojenský vrtuľník,“ hovorí geológ Šimon.

Z cesty na hrebeni máme pekný výhľad na Jánošíkovu skalu, ktorá leží na kaldere Poľany a jej vek sa odhaduje na 8 až 15 miliónov rokov.

Šimon mi podá ďalekohľad, aby som si zblízka obzrel jaskyňu, ktorá je v kamennom útvare, čo vytŕča z okolitého lesa. Zvislá stena skaly je vysoká asi 30 metrov. „Podľa legendy býval v jaskyni Juraj Jánošík a odtiaľ má skala pomenovanie.“

Šimon hovorí, že skala už niekoľko miliónov rokov eroduje a za ten čas sa z nej odlomilo päť obrovských balvanov, ktoré vedec lokalizoval na svahu a v údolí.

Najznámejší z nich je Bátovský balvan, ktorý leží v Hrochoťskej doline hneď vedľa rovného úseku cesty, ako keby vedel, že tadiaľ raz povedie asfaltka a on jej nechcel zavadzať.

Keď k nemu zídeme, prvá vec, na ktorú vulkanológ upozorní, je, že balvan je otočený o 180 stupňov, akoby dole hlavou. Vysvetlí, že sa to pozná z uloženia jednotlivých vrstiev a ukáže na pozoruhodný jav v balvane, takzvanú vulkanickú bombu mandľovcovitého tvaru.

O vzniku vulkanickej bomby Šimon povedal: „V kráteri to buble, sú tam plyny a tlaky. Jednorazovo môže dôjsť k vyvrhnutiu kusu žeravej lávy do výšky 300 až 500 metrov, ktorá vplyvom gravitácie Zeme páda späť na jej povrch a vytvára vulkanickú bombu. Nejde o veľkú erupciu, k nej dôjde inokedy, keď vyvrhne celú žeravú masu.“

Podľa legendy býval v Jánošíkovej skale Juraj Jánošík. Po zbojníkovi má útvar pomenovanie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Geológ Šimon ukazuje na vulkanickú bombu v Bátovskom balvane. Foto N – Tomáš Benedikovič

 „Hora mi dáva silu“

Ďalšou zastávkou na ceste po sopečnej minulosti Slovenska bude Putikov vŕšok.

Cestou na lokalitu nám Ladislav Šimon rozpráva, ako sa dostal ku geológii. „Pôvodom som z Handlovej a celé detstvo som sa díval na obrovský kopec so stĺpcami kameňa, ktorý trčal nad horizont a volá sa Veľký Kric. Mali sme ho dva kilometre za záhradou.

Nikto v mojom okolí mi nevedel povedať, ako vznikol, a moja učiteľka prírodopisu pani Moravčíková ma inšpirovala, aby som hľadal odpovede. Tak som sa rozhodol, že pôjdem študovať geológiu. Neskôr sme zistili, že išlo o prívodný vulkanický kanál sopky bazaltického andezitu.“

„Toto je moja 31. sezóna ako geológa,“ vraví vedec a dodáva: „Keď počítam, že som sa geológii v teréne venoval aj počas štúdia cez prázdniny, tak celkovo 36. Poľane sa venujem od roku 2000, predtým od roku 1986 som mapoval vulkanické pohorie Vtáčnik. Vydali sme jeho geologickú mapu,“ hovorí Šimon.

V teréne je sám a spoločnosť mu robí len geologické kladivko a digitálne zariadenie na záznam údajov o geologickej túre. Keď odoberie vzorku, do zariadenia zadá presnú lokalitu a následne horninu odošle na výbrusy a chemické analýzy do laboratórií.

Vulkanológa sa opýtame, ako vníma dlhodobú osamelú prácu v lese. „Hora mi dáva silu, aby som zostal človekom v modernom digitálnom svete. Naučil som sa byť sám aj mesiac v kuse. O to viac si vážim, keď som v spoločnosti ľudí. Keď sa vraciam do prírody, mám pocit, že sa stávam samým sebou, že sa stávam človekom.“

Jedna z najväčších sopiek na Zemi

Keď ideme po diaľnici k Novej Bani, kde leží sopka Putikov vŕšok, po pravej strane míňame južnú časť pohoria Vtáčnik, ktoré tvorí okraj štiavnickej kaldery.

Vulkanológ ukáže na kopce v krajine a povie, že ide o zvyšky andezitových sopiek, ktoré vypĺňajú kalderu Štiavnického stratovulkánu s rozmermi 18 x 25 kilometrov.

„Kedysi tu nad nami trčal 4,5 kilometra vysoký Štiavnický stratovulkán s vulkanickým explozívnym indexom (VEI) 7, možno 8. Pred 15 miliónmi rokov to bola jedna z najväčších sopiek na Zemi. Všade okolo bolo more a vytŕčali z neho sopky. Keď sopka eruptovala, lávové prúdy a pyroklastické horniny sa vylievali priamo do treťohorného mora, ktoré stratovulkán obmývali.“

Podľa Šimona chodia sopky na Slovensku obdivovať odborníci z celého sveta. „Slovensko je unikátne geologické laboratórium. V tomto priestore Západných Karpát máme všetky geologické obdobia, ako sú prvohory, druhohory, treťohory aj štvrtohory (najmladšie geologické obdobie – pozn. red.), a sú tu zastúpené všetky typy vulkanických hornín. Pri aktívnych vulkánoch vidíte horniny iba zvrchu, ale naše sopky už nie sú aktívne a vďaka zrezu a erózii vidíme až do ich čriev,“ vraví vulkanológ.

Najmladšia sopka Putikov vŕšok

Putikov vŕšok je najmladšia sopka na Slovensku a v strednej Európe. Nachádza sa neďaleko Novej Bane pri obci obce Tekovská Breznica.

Vybuchla pred 100-tisíc rokmi, keď jednorazovo praskla zemská kôra a z 30-kilometrovej hĺbky sa vyvalila žeravá magma typu Havaj nefelinický bazanit. „Putikov vŕšok má rovnaké zloženie ako havajské vulkány,“ hovorí Šimon.

Vulkanológ vysvetľuje, že keď sa láva z dnes už vyhasnutej sopky vyliala, prehradila Hron. „Ešte v 19. storočí Hron netiekol tak, ako to poznáme dnes, ale meandroval. Lávový prúd zo sopky ho vytlačil do boku, až na druhú stranu brehu Hronu. Na starých mapách meander vidieť. Tok rieky v súčasnom tvare sa vyrovnal až industrializáciou.“

Na vrchol Putikovho vŕška, ktorý má necelých 500 metrov, nejdeme, ale zostaneme dole pod ním v lome. Geológ ukáže na jazierko vody a vraví: „To nie je dažďová voda, ale podzemná voda Hronu. Hron netečie len v koryte, ale aj takto po okraji. Spravili sme tu výkop, štvormetrovú jamu, a videli sme, ako láva spálila íl, ktorý bol na dne Hrona. Predpokladáme, že v minulosti bol Hron širší, možno ako Dunaj a tiekol aj tadiaľto.“

Zvyšky vyhasnutej sopky tvorí hlavne troskový kužeľ z pyroklastických hornín v okolí kóty Putikov vŕšok s nadmorskou výškou 477 metrov a lávových prúdov, ktoré vytvorili lávové plató, ktoré sa od prívodného krátera vyliali do údolia Hrona vo vzdialenosti až 3,5 kilometra.

Kameňolom v Novej Bani (časť Brehy), kadiaľ sa vylial lávový prúd zo sopky Putikov vŕšok. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pseudokrátery a Kamenné more

Vedci si pôvodne mysleli, že Putikov vŕšok mal až 15 miliónov rokov a predpokladali súvis s vývojom Štiavnického stratovulkánu, ale vulkanológ Šimon v roku 1990 a v ďalších rokoch s kolegami ukázal, že sopka Putikov vŕšok sa vytvorila zhruba pred 100-tisíc rokmi.

Sopka sa dlho považovala za najmladšiu v celom Karpatskom oblúku, ale najnovšie vulkanológické výskumy ukazujú, že v Rumunsku majú ešte mladšie sopky, z ktorých jedna vybuchla pred zhruba 20-tisíc rokmi.

V lokalite Putikovho vŕška vulkanológ Šimon zmapoval aj štyri pseudokrátery. Ide o sopečné prírodné úkazy, ktoré vzhľadom pripomínajú sopečný kráter, ale líšia sa tým, že z nich netryskala láva, pretože ich vytvorili výbuchy plynov.

„Lávové prúdy sopky Putikov vŕšok sa vyliali z centra sopky do údolia rieky Hron do vzdialenosti až 3,5 km. Láva vnikajúca do rieky paleoHron spôsobila silné freatické explózie (druh hydrovulkanickej erupcie – pozn. red.) prehriatých plynov, pri ktorých vznikli druhotné pyroklastické kužele, takzvané pseudokrátery. Takéto vystreľovanie plynov je známe aj na Islande a Havaji,“ vraví o vzniku pseudokráterov v lokalite slovenský odborník.

Pseudokrátery sopky Putikov vŕšok sa väčšinou odťažili z lomu Brehy pri Novej Bani. „Prítomnosť presudokráterov na Slovensku je svetový fenomén,“ vraví geológ. Pseudokrátery prvýkrát opísali na Islande a Havaji, dodal.

Z Putikovho vŕška odchádzame na niekoľko kilometrov vzdialený ryolitový vulkán Vyhne (eruptoval pred 10 miliónmi rokov), na ktorom vzniklo Kamenné more. Rozlohou ide o najväčšie kamenné more v sopečnej časti Karpát.

Podľa Šimona existujú dve hlavné teórie, ako Kamenné more vzniklo. „Prvá verzia je, že hustá ryolitová láva sa vytlačila do vysokého kopca v tvare ihly, ktorá postupom času zerodovala. Podľa druhej teórie to spadlo pre zemetrasenie.“

Kamenné more je ryolitový vulkán, ktorý sa nachádza pri obci Vyhne. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zložitá tektonika Slovenska

Čo sa týka zemetrasení, Šimon hovorí, že Karpaty vykazujú strednú intenzitu zemetrasení. „To len my vnímame, že tu zemetrasenia nie sú. Hoci sú a možno aj v tejto chvíli na tomto mieste, kde sme. Napríklad Česko aj Poľsko sú uložené na veľkej tektonickej doske (európska litosférická doska) a keď je v Aši na západe Česka zemetrasenie, cítite ho pomaly až v Brne na druhej strane.

To nie je prípad Slovenska, ktoré je rozlámané na tisíc kúskov. Je to spôsobené tým, že naše územie leží na čele reliktu africkej litosférickej dosky, ktorá sa sústavne nasúva na európsku litosférickú dosku,“ vraví geológ.

Takáto zložitá tektonika je na našom území dôsledkom asteroidu, ktorý pred zhruba 60 miliónmi rokov spadol do Mexického zálivu a prispel k vyhubeniu dinosaurov, vysvetľuje Šimon. „Keď dopadol asteroid v Mexiku, začali sa posúvať litosférické dosky na celom svete a deje sa to dodnes. Hmota sa hrnula a úsek dlhý 3-tisíc kilometrov sa ako koberec zroloval do 500 kilometrov nášho územia.“

Zlato nevzniklo na Zemi

Keď sa blížime ku Kalvárii v Banskej Štiavnici, ktorá je našou predposlednou zastávkou, míňame niekoľko miestnych tajchov. Sústava tajchov – umelých nádrží – vznikla v 17. a 18. storočí, keď ľudia kopali do väčších hĺbok a sila ľudí a zvierat im už nestačila. V tajchoch baníci zhromažďovali zrážkovú vodu z okolitých svahov a využívali ju na pohon banských zariadení.

„Zlatá éra baníctva v Banskej Štiavnici bola v 17. a 18. storočí, bolo to také miestne Las Vegas, ale zlato sa tu ťažilo už od 13. storočia,“ vraví geológ Šimon.

Zlato je kov, ktorý nevznikol na Zemi, ale pri výbuchu supernovy a na Zem bol dopravený. „V zemi nie sú také teploty a tlaky, aby tu vzniklo zlato.“

Šimon vysvetľuje, že v minulosti sa zlato ťažilo tak, že baníci išli po puklinách kremenných žíl. S ťažbou sa v lokalite postupne skončilo, lebo ľudia nepoznali nové metódy, ako kov vyťažiť.

„V 17. a 18. storočí museli byť zlatinky viditeľné voľným okom. Dnes nemusí byť zlato v žilách, ale stačí, ak je rozptýlené v okolitej hornine.“ Vyťažená hlušina sa následne spracuje na povrchu.

Spor plutonistov a neptunistov

Keď prídeme do Banskej Štiavnice, postavíme sa na kopec vedľa Scharfenbergu, na ktorom stojí Kalvária postavená v roku 1751. „Kopec, na ktorom je Kalvária, bol prívodným kanálom sopky a pozostáva z bazaltického andezitu.“

V neďalekých Sklených Tepliciach sa v roku 1786 konal prvý svetový kongres mineralógov a banských odborníkov. Trval mesiac a zúčastnili sa na ňom poprední vedci z celej Európy vrátane Johanna Wolfganga Goetheho, ktorý bol nielen spisovateľom, ale aj známym prírodovedcom.

Na kongrese sa odohral spor medzi neptunistami (Neptún, boh morí), ktorí tvrdili, že všetky horniny vznikli iba v oceánoch a moriach, a plutonistami (Pluto, boh podzemia), podľa ktorých môžu horniny vzniknúť aj zo zeme (z podzemia) pri sopečnej činnosti.

„Na geologickej exkurzii počas kongresu sa na kopci Scharfenberg, kde dnes stojí Kalvária, odborná verejnosť dohodla, že horniny na Zemi môžu vzniknúť aj zo zeme, teda ‚plutonicky‘, čo bola nakoniec pravda. Najväčšiu zásluhu na tom má osvietenec a geológ Ignác Anton Born, ktorý vedecký kongres zorganizoval. Bol to taký Stephen Hawking tých čias,“ vraví Šimon.

Kopec Scharfenberg, na ktorom stojí Kalvária v Banskej Štiavnici. Tu sa vedci na kongrese v roku 1786 zhodli na tom, že horniny môžu vznikať aj zo zeme pri sopečnej činnosti. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pohľad na okolie Banskej Štiavnice. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bornova busta

Našou poslednou zastávkou po vulkanickej minulosti stredného Slovenska je kúpeľné mestečko Sklené Teplice. „Tu boli hostia Bornovho kongresu ubytovaní a do Banskej Štiavnice chodili na koči, je to asi osem kilometrov a trvalo im to zhruba hodinu,“ vysvetľuje Šimon.

Ignác Anton Born bol geológ a osvietenec. V Sklených Tepliciach, kde má bustu, zorganizoval prvý svetový kongres mineralógov a banských odborníkov (1786). Foto N – Tomáš Benedikovič

V Sklených Tepliciach má Ignác Anton Born († 1791, Viedeň) bustu. „Born bol významný vedec tých čias. Bol aj duchovným učiteľom Mozarta a inšpiroval ho na napísanie Čarovnej flauty. Niekedy mám pocit, ako keby sa niektoré scény opery odohrávali priamo tu v Sklených Tepliciach,“ vraví Šimon.

Ladislav Šimon venoval tento text priateľom, vedcom a popularizátorom vedy, Igorovi Kapišinskému a Františkovi Kelemu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príroda

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie