streda

Mali 21 a jedinú pesničku, ale verili si a iní verili im. V roku 1997 vznikol kultový album, ktorý teraz pripomenú naživo

Je za tým niekoľko zaujímavých príbehov naraz. Skupina Trosky oslavuje výročie silného debutu jeho reedíciou a sériou piatich koncertov.

Trosky 1997-2017. Foto: Michal Bak, Lousy Auber

Berú to s nadhľadom, je im jasné, že spoločná kapela už je mŕtva, ale zároveň veľmi dobre vedia, čo sa im v roku 1997 podarilo dosiahnuť. Že urobili nahrávku, ktorá sa stala kultovou. Teraz sa k nej chcú vrátiť. Na chvíľu si zaspomínať, znovu si zahrať aj znovu vydať album – prvýkrát na LP platni aj digitálne. Posledný koncert odohrali na Pohode 2002 a rozišli sa v dobrom, aj preto sa dnes môžu vrátiť k spoločným začiatkom. A kto, keď nie oni, jedna z prvých kapiel, ktorá začala robiť hiphop v Československu a ktorej dalo zmluvu veľké vydavateľstvo? A kedy, keď nie k 20. výročiu vydania debutového albumu?

Tozmemi 2017

„Nejde o žiadny comeback, ale o pripomenutie prvej platne. Zároveň dobrá zámienka, aby sme sa aj my zase stretli. Vlastne také maturitné stretnutie v oveľa pozitívnejšom a veselšom duchu,“ hovorí Peter „Midi“ Rakovský a jeho známejší parťák Branči Kováč alias Vec dodáva: „No kto by si neštrngol? Koncertov bude päť, keď to máme zadefinovať, kľudne to dajme ako päťnásobná stretávka vykopávok. Päť pekných víkendov, štyridsiatnici sa zabavia. Čo sa budeme hrať, že zabudnime na to, čo sme kedysi urobili?“

Budú to najmä, ale nielen večierky pre pamätníkov. Prvý je už tento piatok v košickej Tabačke, potom každý ďalší víkend nasledujú Banská Bystrica, Žilina, Bratislava a na záver pražský klub Roxy, kde skupina Trosky odohrala jeden zo svojich prvých a najpamätnejších koncertov. Okrem starej zostavy, ktorú dopĺňa dídžej Gabanna, sa predstaví veľa hostí. Rovesníci, aj mladá generácia ako Prezident Lourajder či Delik, bude aj video­projekcia s využitím archívnych materiálov, o ktorú sa postarajú Braňo Vincze a Zdeno Hlinka. Znieť budú staré songy aj to, kam sa to vyvinuli, čiže prierez Vecovou sólovou tvorbou.

„Sme ako studené bozky, sme trosky,“ rapovali v roku 1997, v čase, keď slovenský hiphop už „žije, len sa skrýva“ a keď pochopili, že „nie všetko je zlato, čo sa blyští angličtinou“. Debutový album má pri dnešnom počúvaní aj technické nedostatky primerané veku hlavných hrdinov (mali 21), ale prevláda dobové čaro a autorská nápaditosť. Je to stále aktuálna záležitosť, hudba využíva nadčasové staré sample amerického funku a džezu, aj slovenskej hudby od 60. do 80. rokov (Soulmen, The Meditating Four, Modus) či burácajúci hlas Mariána Labudu z tribúny v novembri 1989.

V textoch sa nerapuje len o tom, že niekto rapuje, sú tu zachytené pocity tínedžerov vyrastajúcich na mečiarovskom Slovensku, kde „niet kam utiecť, niet sa kam skryť (…) zisťujem pravdu a už ma napína“, príde aj dobre vystihnutý obraz života v malom meste, v ktorom „nulová perspektíva berie nám z tváre úsmev / hnusne a drsne sme odsúdení na neúspech“, či zmienka o ŠtB. A niektoré texty už dostali úplne nové významy:

„Zabudni na to, že všetko, čo je zlé, je čierne / a čo je čierne, to je zlé / pozri sa na nás, sme bieli a predsa tí zlí / ale stále sme to my,“ zdôrazňujú v najväčšej hitovke Tozmemi a stále chcú zostať sami sebou. To sa týka aj reedície debutu. Kedysi vyšiel len na CD a na kazetách, teraz sa dostane na LP platňu a do streamingových služieb. S minimálnymi, len čisto technickými úpravami súvisiacimi s masteringom v roku 2017.

„Nechali sme to aj so všetkými nedokonalosťami. Je to historická platňa. Nepôjde predsa nejaký starček na retuš tváre, my nie sme tie typy – my si priznávame vrásky,“ vysvetľuje Vec.

Toľko súčasnosť. Ešte zaujímavejšia je však minulosť, príbeh nielen albumu, ale aj história celej kapely. Ako sa stalo, že dvaja kamaráti zo Zlatých Moraviec dosiahnu „federálny“ úspech, a ako sa vlastne dostali k hiphopu v ére, keď väčšina ich rovesníkov počúvala americký grunge alebo elektronickú tanečnú hudbu.

Calexcity story

Fotky z roku 1997 vyzerajú ako slovenská verzia filmu Trainspotting. Ako to okomentoval kamarát Trosiek: „Jeden na heráku, druhý ako z koncentráku.“ Oni sami tvrdia, že drogy nebrali, „bola to len neskorá puberta a trvala veľmi dlho“.

Zlaté Moravce neboli Glasgow, kde sa nakrúcala väčšina slávneho filmu jednej generácie. Neboli ani Bratislavou, kde sa hiphop začal rodiť v podhubí veľkej sídliskovej komunity

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás