Denník N

Marek Maďarič: Smer je ľavica v krajine veriacich

Marek Maďarič sa narodil v roku 1966. Píše scenáre a v Slovenskej televízii pracoval ako dramaturg. V roku 1988 vstúpil do komunistickej strany. Je podpredsedom Smeru a už druhý raz ministrom kultúry. Foto - Sali Németh
Marek Maďarič sa narodil v roku 1966. Píše scenáre a v Slovenskej televízii pracoval ako dramaturg. V roku 1988 vstúpil do komunistickej strany. Je podpredsedom Smeru a už druhý raz ministrom kultúry. Foto – Sali Németh

Podpredseda Smeru práve číta knihu Krvavé územie. Veľké pochopenie pre aktivity Ruska na Ukrajine nemá.

Minister kultúry a podpredseda Smeru Marek Maďarič hovorí o starých Slovákoch a pravicovej kultúrnej obci. Priznáva, že rozumie, prečo podozrenie z kradnutia v zdravotníctve vyvoláva hnev. Práve číta knihu Krvavé územie, ktorá je najmä o Ukrajine. Veľké pochopenie pre aktivity Ruska na Ukrajine nemá.

Čo hovoríte o Slovensku návštevám zo zahraničia? Akú máte o ňom predstavu a kam sa uberá?

Že osud Slovenska bol väčšinou určovaný vonkajšími silami a udalosťami. Slovensko nemalo takú širokú a silnú elitu, ktorá by sama osebe posúvala spoločnosť dopredu. Aj dnes sme pod veľkým vplyvom vonkajších vecí, ako je globalizácia alebo členstvo v medzinárodných štruktúrach. Napriek tomu si však myslím, že ľudia na Slovensku preukázali v posledných povedzme 120 rokoch schopnosť vždy reagovať na zmeny, ktoré prichádzali s vojnami a lámaním režimov tak, že sa spoločnosť posúvala dopredu. A dnes už máme aj relatívne silnú elitu, to znamená, že po prvýkrát v dejinách sme schopní nielen reagovať na to, čo prichádza zvonku, ale aj vytvárať vlastnú víziu našej budúcnosti.

V čom spočíva tá vízia?

Vo formálnej rovine spočíva v kompetentnom výkone demokracie a ekonomiky a v dodržiavaní záväzkov voči EÚ a NATO. Veľká úloha pred nami stojí v budovaní sociálneho štátu. Okrem toho si myslím, že je tu možno prvýkrát v dejinách Slovenska šanca hľadať spoločenský konsenzus týkajúci sa pohľadu na zmeny, ktorými sme prešli. Od založenia Československa až po November 1989. A ďalej: určiť si oblasti, v ktorých by sme boli naozaj dobrí – podobne ako Fíni, čo sa dokázali úspešne zamerať len na určité veci a to potom potiahlo celý štát a spoločnosť.

Spýtam sa ešte trochu inak. Každý z národov strednej Európy má svoj príbeh, z ktorého si berie lekciu pre budúcnosť. Poliaci vyvodzujú z rozpadu svojej ríše, že sa musia držať Európskej únie, Maďari, respektíve Viktor Orbán, naopak, viní zo zániku Uhorska Západ, a preto vidí budúcnosť Maďarov v zvláštnom postavení medzi Východom a Západom a Česi majú jednoduchý naratív Prvej republiky, teda demokratického štátu. Máte pre Slovensko podobný typ naratívu, ktorý by ste vedeli povedať jednou vetou?

Vyrovnať sa s determináciou toho, že niečo stále dobiehame. A byť si neustále vedomí, že naša existencia je nesamozrejmá.

Aj preto považujete naše členstvo v EÚ za kľúčové pre budúcnosť Slovenska?

Nepochybne. Dokonca aj v NATO.

Teraz o tejto vízii hovoríte, ale v spoločenskej ani v politickej debate nie je prítomná. Prečo?

Asi to naozaj súvisí s uzučkou vrstvou slovenských elít. Okrem toho nám historicky chýba to, čo s formovaním vízie vždy súviselo: štátnosť, aristokracia a podobne. V tomto majú Slováci určitú ruptúru, hoci sme tu mali aj predkov s určitou skúsenosťou štátnosti, ktorých by som pokojne neváhal označiť ako „starí Slováci”.

Naozaj si myslíte, že používaním pojmu „starí Slováci“ sa dá vytvoriť nejaká historická kontinuita?

Nebol som správne pochopený. Viem, že to niekto vníma aj pejoratívne, a keď ideme k podstate veci, tak niečo také vtedy neexistovalo, ale je to pomocný termín pre pomenovanie akejsi kontinuity osídlenia. Nechcem do toho však zabiehať, chcel som skôr povedať, že naša vízia sa na rozdiel od iných štátov možno ťažšie formuluje, pretože tu chýba aj akýsi historický fundament.

Keď hovoríte o spoločenskom konsenze, máte pocit, že spoločnosť je rozdelená aj dnes?

Vždy bola rozdelená, keď nastali zásadné zlomy. V rokoch 1918, 1939, 1948, 1968. V roku 1989 až tak nie, ale potom nastalo veľké delenie počas transformácie. A dnes, keďže sme tiež aktérmi zmien, by sa nám lepšie darilo využiť tú príležitosť, keby tu nebolo prostredie dvoch súperiacich blokov a našli by sa styčné body. Myslím si, že je tu potenciál ku konsenzu.

Je pravda, že doba je opäť zlomová, najmä pre situáciu na Ukrajine. Prinajmenšom z výrokov premiéra Fica však mám dojem, že Slovensko opäť raz nemá jasno, kam chce patriť, ako keby sme nechceli byť platnou súčasťou EÚ a NATO. 

Tento názor by som prijal, keby tu neboli veľmi jasné činy, ktoré sú nespochybniteľné. Ale áno, je legitímne sa pýtať, či by nemala byť aj verbálna stránka úplne zladená s týmito činmi.

To sa práve pýtam.

Keď sa však pozriete von, aj tam sa názory vyvíjajú, v nemeckej tlači sú komentáre o tom, ako Angela Merkelová otočila. A názory koaličnej SPD v prípade niektorých predstaviteľov sú stále – povedal by som – priam proruské.  Z môjho pohľadu je v našom záujme byť jasne na strane Európy a jasne si plniť záväzky členského štátu NATO a ja osobne nemám veľké pochopenie pre to, čo Rusko robí na Ukrajine. A je tiež slovenský záujem sa na to takto pozerať, pretože ak pripustíme pochopenie – dajme tomu – pre vojenskú ochranu ruskej menšiny na Ukrajine, musíme pripustiť vplyv iných štátov napríklad aj na našom území.

Aj preto nerozumiem tomu, že ak Rusko zaberie Krym kvôli ruskej menšine, náš premiér hovorí, že v Európe sa to už považuje za hotovú vec. Ak sa zmierime s obsadením územia iným štátom s odkazom na ochranu menšiny, tak teoreticky tým pripúšťame takú možnosť aj na južnom Slovensku. Nemyslíte?

Treba však povedať, že sme zaujali veľmi jasné stanovisko ku Krymu, aj ústami premiéra – že takéto niečo nie je pre nás prijateľné, že je to porušenie medzinárodného práva. Jeho nedávne výroky by som chápal skôr ako vyjadrenie politického realizmu. Ani ja si dnes neviem veľmi predstaviť, kto by Rusov z Krymu dostal preč. Okrem toho, iste poznáte aj názory niektorých nemeckých politikov, že by to Európa mala akceptovať. Nechcem však byť vykladačom výrokov premiéra, ktoré som počul iba od vás.

Ako máme vnímať výrok premiéra Fica, že na 70 percent hrozí veľký vojenský konflikt?

Ak to premiér vyslovil, tak asi ide o vážne riziko. Ja som s ním túto vec nerozoberal.

Foto - Sali Németh
Foto – Sali Németh

Smer aj vy sám ste sa vždy hlásili k národnému princípu a suverenite. Nie je zvláštne, že aj vaša vláda rovnako ako všetky predošlé trvale krátia rozpočet v oblastiach, ktoré sú symbolom štátnej a národnej suverenity, teda v kultúre, školstve a v armáde?

Áno aj nie. Museli sme totiž budovať štátnosť nielen politicky, ale aj ekonomicky a vo veľmi rýchlom tempe. Ľudia boli konfrontovaní s obrovskými zmenami, pričom súčasne sa diala jedna vec: výrazne sa oslabil sociálny systém. Preto chápem aj predošlé vlády, že museli riešiť, každá svojím spôsobom, prednostne tieto problémy. Aj my sme boli na tom podobne a to, čo tvorí chrbtovú kosť národných štátov, ako je kultúra a vzdelanie, bolo zanedbávané.

Nemáte pocit, že už sa na to nemôžeme vyhovárať?

Nemôžeme. Máte pravdu.

Čo hovoríte vo vláde?

Prvýkrát sa do programového vyhlásenia dostala, ak to poviem zjednodušene, formulácia, že máme dlh voči kultúre, a aj keď sa mi nepodarilo presadiť podstatne výraznejšie financovanie kultúry, snažím sa vytvoriť ucelený systém podpory kultúry. Snažím sa presviedčať kľúčových členov vlády a zhodou okolností prvýkrát je na poste ministra financií človek, ktorý kultúrne cíti a v rámci možností mi pomáha. Ale hoci ako minister kultúry by som to nemal povedať, v danej chvíli považujem za ešte dôležitejší rezort školstva.

A obrana?

V nastávajúcej situácii áno. V rámci možností v našom priestore musíme mať ambíciu dokázať sa brániť, ale je dôležité byť hlavne spoľahlivou súčasťou NATO.

Pán premiér však hovorí, že rozpočet na obranu zvyšovať nemieni.

Nemyslím si, že pán premiér hovorí nie. Má veľmi jasne rozložené zdroje a všetky požiadavky a dajme tomu, že sa prikláňa k vyrovnávaniu ekonomických rozdielov v spoločnosti.

Napriek tomu – nie je zvláštne, že v rámci strednej Európy má Slovensko percentuálne najnižšie rozpočty na kultúru, školstvo a aj na obranu, hoci jeho vlády kládli taký dôraz na budovanie štátnosti?

Pokúšal som sa to vysvetliť tým, na čo boli kladené dôrazy. A čo sa týka kultúry, chápem ju ako integrálne prepojenú so štátom a ekonomikou, tak, že štát vytvára podmienky pre ekonomiku, ekonomika vytvára zdroje, aby mohli ísť aj do kultúry, a kultúra zasa kreatívnosťou pomáha ekonomike a tak ďalej. Prečo to hovorím? Lebo si myslím, že na jednej strane aj umelci plačú, že je málo zdrojov na kultúru, ale ako občania sa hlásili napríklad k pravici, k nízkym daniam. Nemôžete však žiadať čo najnižšie dane a súčasne veľké výdavky verejných služieb.

Máte naozaj pocit, že kultúrna obec je pravicová?

Myslím si, že áno. Hoci dnes je to už možno trošku lepšie ako kedysi. Minimálne si však myslím, že ešte v čase, keď som nastupoval ako minister v roku 2006, kultúrna obec bola prevažne pravicová a bola jednoznačne na strane neoliberalizmu.

Nebolo to skôr tak, že kultúrna obec sa definovala v odpore voči mečiarizmu, a preto podporovala vtedajšiu pravicovú opozíciu a neskôr aj jej vládu?

Áno, aj. Už za čias opozičného Smeru sa však aj tento diskurz menil skôr na súboj – aj my sme ho tak nakoniec nastavovali – zničujúce reformy Dzurindu verzus politika sociálneho štátu. Hoci stále to, samozrejme, malo rezíduá obdobia mečiarizmu.

Nebol príklon k pravici aj dôsledkom toho, že v čase koalície Smeru s Mečiarom a so Slotom mohli mať umelci pocit, že sa vracajú riziká z čias mečiarizmu?   

Pamätám si, ako sa môj kamarát Roman Luknár vrátil zo Španielska a hovoril mi, že tam boli všetci jeho kamaráti v umeleckom prostredí ľavicoví, a ako je šokovaný, že tu sú všetci jeho kamaráti absolútne pravicoví. Mám pochopenie pre motívy, ktoré k tomu viedli a o ktorých hovoríte. No ale v konečnom dôsledku, keď sa potom tvorí politika, tak je rozdiel, či sa presadí pohľad na nízke, alebo vyššie dane, lebo to má svoje dôsledky. Myslím však, že už sa to trochu láme a že nie každý má klapky na očiach.

Pozeráte sa na umelcov ideologickou optikou, keď rozhodujete o tom, kam pôjdu peniaze na kultúru?

Nie. Na to som si dokonca špeciálne dával pozor, myslím si, že politika absolútne nepatrí do kultúry – z pozície ministra. To, že sa umelci angažujú, je úplne v poriadku a mám naozaj veľa priateľov, o ktorých viem, že sú politicky niekde inde.

Urobili ste však prinajmenšom jedno politické rozhodnutie, keď ste zrušili dotáciu 5000 eur na projekt v Košiciach, kde hrala úlohu československá vlajka.

Nie, že som zrušil, ale som ju nepodpísal. Poviem vám, prečo. To bolo hľadisko zahraničnopolitické.

Žiadala to česká veľvyslankyňa?

Nežiadala ma osobne. Pre mňa však boli česko-slovenské vzťahy v tej chvíli dôležitejšie, nechcel som, aby mal český štát pocit, že za štátne peniaze ho urážame, koniec koncov, nie som len minister kultúry, ale aj člen vlády.

Keby neboli výhrady českej strany, považovali by ste tú akciu za znevažujúcu?

Nie, ja ctím umeleckú slobodu a provokácia je dlhodobo súčasťou umenia. Toto je však jediný prípad, pri ktorom môžete poukázať na to, že som niekde zasiahol. Nepovedal som pritom, že výstava nemá byť, tá napokon bola, len som nepodpísal štátne peniaze na podujatie, ktoré urážalo nášho najbližšieho priateľa.

Smer o sebe tvrdí, že je ľavicová strana, ale nie je to tak, že najmä v kultúrnych a etických otázkach kríva na pravú nohu? Napríklad ide nepriamo podporiť referendum a presadil zmenu ústavy v definícii manželstva ako výlučného zväzku muža a ženy. Nie je to neľavicové?

Viem, že Smer je v tomto zmysle atakovaný, ale neexistuje žiadna šablóna na ľavicovosť a  Smer jednoducho nemôže byť takou sociálnou demokraciou – vzhľadom na vývoj a históriu – ako je napríklad nemecká sociálna demokracia. Pre mňa je Smer zaujímavý a cenný tým, že sa vyvíja a vyzrieva. Existuje istý národný kontext, keď slovenská sociálna demokracia bola na začiatku dvadsiateho storočia úspešná pod krídlami Emanuela Lehockého, ktorý ju formoval aj na národnom princípe, a keď tento princíp opustila, tak išla dolu. Aj dnes treba vnímať kontext a to, ako ľudia cítia. Prieskumy ukazujú, že veľmi vysoké percento sympatizantov sociálnej demokracie sú u nás veriaci ľudia. Takže áno, možno sa Smer niektorým témam nevenuje a v tomto zmysle, povedzme, kríva, ale v mnohých iných veciach nie.

Áno, ale ja v tom vidím skôr aktivistický prístup, ako to bolo v prípade zmeny ústavy. To nevyzerá ako vyzrievanie, ale ako krok späť.

Nemyslím si, že by definovanie manželstva ako zväzku muža a ženy zatváralo dvere zväzkom registrovaného partnerstva. A mimochodom, naozaj zásadný sociálnodemokratický názor na svet som počul naposledy od pápeža Františka pri jeho vystúpení v Európskom parlamente.

Hovoríte o týchto veciach v strane?

Áno. Samozrejme, vládna politika nedáva často priestor na debaty takéhoto charakteru, ale sú aj situácie, keď sa bavíme o niečom, čo nemusíme hneď v danej chvíli rozhodnúť.

Neobávate sa, že svojou konzervatívnou orientáciou v etických otázkach si zatvárate dvere pred kultúrnou obcou a intelektuálnou elitou, ktorá je prirodzene liberálna? Inými slovami, nerobíte chybu, keď chcete mať veľa voličov, ale potom vám uniká elita?

Ja som spokojný s tým, že Smer je širokospektrálna strana. Máte napríklad názory, ktoré sú až radikálne ľavicové v týchto kultúrnych otázkach, a tie reprezentuje napríklad poslanec Ľuboš Blaha. A určite sú v Smere ľudia, ktorí sú až príliš konzervatívni, ale to, čo určuje kurz Smeru, sú ľudia niekde v strede a naša schopnosť nachádzať zhodu. Aj členovia vedenia Smeru majú svoju intelektuálnu a názorovú históriu a nemôžete ísť sami proti sebe.

Keď bolo podobné – a úspešné – referendum v Chorvátsku, tak vláda vzápätí veľmi rýchlo pripravila zákon o registrovanom partnerstve. Urobí to Smer?

Nevieme, ako dopadne referendum, a nemyslím si, že v tomto období, keď máte rok a pol do volieb, by to Smer urobil.

Hovorili ste o potrebe konsenzu. Nemáte pocit, že referendum spoločnosť, naopak,   rozdelí?

Lenže my nemôžeme ignorovať státisíce ľudí, ktorí podpísali petíciu. A Smer sa nikdy nevyjadril proti nijakému referendu, dokonca ani vtedy, keď ho organizoval Richard Sulík. Ešte však nemáme vydiskutovanú otázku, či Smer dá odporúčanie k jednotlivým otázkam.

Prekvapilo vás, že sa odrazu vynorila táto konzervatívna agenda manželstva?

Nie. Slovensko je ešte stále z väčšiny vidiecke a konzervatívne. S tým nič neurobíte.

V celej tejto veci je veľmi aktívna cirkev. Nie je dnes podstatne konzervatívnejšia než samotný Vatikán?

Áno, je. Nie som praktizujúci katolík, ale pápež František na mňa veľmi zapôsobil.

Smer sa správa pravicovo aj v iných oblastiach. Napríklad keď prijal povinné odpracovanie dávky v hmotnej núdzi. Čo je na tom sociálne a ľavicové?

Je to pokus o pragmatické riešenie, ako určitých ľudí dostať k pracovným návykom. Viete, existujú obce, kde veľká časť ľudí je vnímaná tak, že sú to nielen darmožráči, ale že dokonca škodia tým druhým. Tu ide o pokus do niečoho ich zapojiť.

V jednom z rozhovorov ste medzi svojimi najbližšími ľudí v Smere menoval aj poslanca Jána Podmanického, ktorý pred rokmi vyhlásil, že „nie je možné prijať tézu o negatívnej úlohe Tisa“. Neprekáža vám to?

Ak také niečo povedal, tak s tým sa nestotožňujem, ale ak človeka poznáte bližšie, nehodnotíte ho podľa jednej vety. Je to mimoriadne úspešný starosta, čestný, poctivý človek, ak to povedal, určite sa s tým nestotožňujem. Ja považujem Tisov režim za veľmi zlý a Tiso nesie minimálne politickú zodpovednosť za to, čo sa robilo židovskému obyvateľstvu.

Ako minister máte na starosti aj oblasť médií. Čo hovoríte na ich dnešný stav?

Bol by som veľmi znepokojený, keby jedna finančná skupina začala dominovať v elektronických médiách. Slovensko je zraniteľné v tom, že trh je malý a pomerne ľahko sa môže niekto stať kľúčovým hráčom v médiách. Možno však skúsenosť s Pentou bude aj na prospech novinárskej obce. Pri schvaľovaní tlačového zákona samotní novinári presadzovali, aby partnerom pre ministerstvo boli vydavatelia, a nie Slovenský syndikát novinárov, ktorý obviňovali z kolaborácie s vládou. A dnešná situácia ukázala, že pohľad novinárov bol vtedy naivný a svoje záujmy si neobhajovali.

Čo hovoríte na pokutu 50-tisíc eur pre Štefana Hríba, ktorú od neho vymáha RTVS?

Nechcem sa venovať konkrétnemu prípadu, ale myslím si, že pokuty, ktoré súdy dávajú, sú príliš vysoké. Nepovažujem za úplne šťastné, ak sa môžu médiá vinou pokút dostať až do ekonomického ohrozenia.

Za čias, keď súdnictvu vládol Štefan Harabin, on sám aj ďalší sudcovia zarobili veľa peňazí na pokutách a medzinárodné organizácie za to Slovensko kritizovali. Prečo ste vtedy verejne nevystúpili na obranu médií?

Viete, neniesol som pred rokmi úplne ľahko situáciu, keď som sa cítil nie celkom spravodlivo postavený do svetla, že zmenou tlačového zákona priam ničím médiá. Vyratúvalo sa mi, čo všetko sa stane, čo sa nakoniec nepotvrdilo. Čiže asi som v danej chvíli nemal veľkú chuť. Ani však za mnou nikto v tejto veci nebol. Keby boli vydavatelia prišli, podporil by som ich.

Prečo ste sa nestali predsedom parlamentu, keď ste jednoznačne boli v hre?

Lebo som chcel ostať na ministerstve kultúry.

Je pravda, že ste si kládli podmienku, že pán Paška nesmie zostať podpredsedom strany?

Nekládol som si žiadne podmienky.

Ľudia vnímajú korupciu v zdravotníctve ako ohrozenie svojich životov a dôstojnosti. Vnímate ich reakciu ako oprávnený hnev?

Stav zdravotníctva je dlhodobo zlý, takže ak vznikne podozrenie, že niekto na zdravotníctve zarobil, tak považujem ten hnev za oprávnený. Je to veľmi citlivá oblasť, nechcem byť tým, ktorý by vyriekol názor, že to všetko, o čom sa píše, sa stalo, ale už len podozrenie, že niekto zarába na zdravotníctve, stačí. Viem o zdravotníctve cez svoju rodinu, manželku, brata, svokra – všetko sú to lekári – dosť.

Nemáte obavy, že tento typ hnevu môže spustiť lavínu širšieho odporu voči Smeru? Hovoríte o tom v strane?

Samozrejme. Naša odpoveď však bola jasná. Funkcionári odstúpili. A čo sa týka protestov, vnímam ich zatiaľ ako opozičné, keďže ich organizujú opoziční politici.

Na tribúnu však prichádzajú už aj herci a ďalšie osobnosti.

Nechcem to zľahčovať, ale zatiaľ sú tie protesty naozaj organizované politicky.

Dá sa o vás povedať, že ste v strane zodpovedný za ideológiu?

To je prehnané. Mám možno väčší sklon venovať sa týmto otázkam, ale nevnímam sa ako tvorca nejakej ideológie.

Má minister čas čítať knihy? Aké ste prečítali v poslednom čase?

Mám rozčítané Krvavé územie od Timothyho Snydera, čo je do veľkej miery o Ukrajine, a z antikvariátu som si zaobstaral Gorkého Život Klima Sangina, ktorý je o období pred boľševickou revolúciou a veľa vypovedá o Rusku. A listujem si v Jungovej Červenej knihe.

Máte čas na písanie?

Napísal som čosi, keď sme boli v opozícii, ale vo funkcii ministra sa to veľmi nedá. Som v podobne dvojdomej situácii ako viacerí moji predchodcovia.

Jedným z vašich predchodcov bol Miroslav Válek, o ktorom panuje predstava, že aj počas normalizácie pomáhal slovenským spisovateľom. Lenže za jeho čias boli mnohí aj tvrdo perzekvovaní, ako napríklad Dominik Tatarka. Čo si myslíte o Válkovi?

Prekliaty básnik. To mi teraz napadlo, ale je to názov mojej hry o Villonovi. Válek bol vynikajúci básnik, ale nepoznám jeho pohnútky, prečo išiel do politiky. Politika väčšinou umelca poškodí.

Autor je spisovateľ a redaktor týždenníka Respekt. Je členom redakčnej rady Projektu N

Marek Maďarič

Teraz najčítanejšie