Denník N

Pôrodník Záhumenský: Je mi trápne povedať človeku, ktorý by mohol byť môj otec: Prečo sa pacientovi nepredstavíte?

Foto – TASR
Foto – TASR

Jozef Záhumenský je prednosta v pôrodnici v bratislavskom Ružinove. Film Medzi nami o pôrodoch sa mu nepáči. „Mal som strach, keď som ho videl,“ hovorí. Zároveň hovorí, že najhoršia medicína je založená na tradícii a rutinérstve.

Jozef Záhumenský je uznávaný pôrodník, dvanásť rokov pôsobil v Česku, dnes je prednosta pôrodnice v Univerzitnej nemocnici v Bratislave, konkrétne v Ružinove. Keď sa film Medzi nami nakrúcal, ešte v nemocnici nepôsobil, videl ho pred pár mesiacmi a považuje ho za neobjektívny. 

Môže dať pôrodník žene pri pôrode facku?

Nie. Nikdy som to nezažil, ani som o tom nepočul. Film som videl asi pred pol rokom a nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať. Ani nerozumiem, prečo to ten kolega povedal.

Poznáte ho?

Nie, videl som ho v tom filme prvýkrát. Robím pôrodníka od roku 1995, ešte predtým som tri roky chodil ako medik na pôrodnícke oddelenie a nikdy som nezažil, aby lekár pri pôrode udrel rodičku akýmkoľvek spôsobom.

Lekár vo filme hovorí, že rodička bola hysterická a toto je bežná prax.

Nie je to bežná prax, aj rodičku v amoku a v ťažkej stresovej situácii vieme zvládnuť bez použitia fyzického násilia. Naopak, zažil som dvakrát, že otec fyzicky napadol pri pôrode pôrodnú asistentku.

Na niektorých fórach dnes nájdete rady, že otec pri pôrode môže zasiahnuť aj fyzicky. Je častejší stret s otcami, sú agresívni?

Nie. Stretol som sa s tým iba dvakrát v Prahe, pred asi ôsmimi – deviatimi rokmi. Raz dieťa vdýchlo skalenú plodovú vodu a pôrodná asistentka rýchlo odsávala pôrodné cesty novorodenca, pretože vdýchnutá smolka v plodovej vode môže spôsobiť vážne komplikácie. Otec dieťaťa s tým nesúhlasil a napadol ju. Ona dieťaťu zachránila život, pretože smolka sa môže nalepiť na priedušky a dieťa sa môže udusiť.

A druhý prípad?

Rodička bola vo vani, chcela rodiť do vody a pôrodná asistentka zachytila spomalené ozvy srdca dieťaťa. Otec nesúhlasil s tým, aby žena išla z vody von, tak napadol pôrodnú asistentku, ktorá jej pomáhala z vane. Pokiaľ si dobre pamätám, tento pôrod nedopadol šťastne.

Ako ste vnímali film Medzi nami?

Táto podoba filmu ma veľmi mrzí. Som veľký priaznivec prirodzených pôrodov a odporca nadbytočných cisárskych rezov. Najčastejším dôvodom cisárskeho rezu počas pôrodu je takzvaný nepokračujúci pôrod, keď sa nález na pôrodných cestách dlhší čas nemení.

Riziko nepokračujúceho pôrodu prudko stúpa u žien, ktoré prídu do pôrodnice vystrašené. Keď žena pred pôrodom alebo počas neho upadne do stresu, začne jej stúpať adrenalín a ten pôrod potlačí. Je to stará fylogenetická reakcia, že ak bola rodiaca žena napadnutá predátorom, vyplavený adrenalín potlačil kontrakcie, aby mohla rodička uniknúť. Pôrod by mal prebiehať pri maximálnom pocite bezpečia a dôvery, aby boli hladiny adrenalínu čo najnižšie.

Preto organizujeme prenatálne kurzy, ukazujeme pôrodnicu. Preto debatujeme, aby matky prišli s maximálnou možnou dôverou k sebe, zdravotníkom aj zariadeniu. Ale potom si tehotná pozrie takýto film a dôvera je nenávratne stratená.

S čím v ňom nesúhlasíte?

Sú tam tmavé zábery nemocnice Kramárov v noci, krik, stony, prázdna chodba. Zbytočné vyvolávanie negatívnych emócií. Pritom takto to tam nevyzerá, to je čistá manipulácia. Rovnako tie tri nešťastné ženy, ktoré sedeli pri šatňových klietkach v nejakej starej škole. To je lož, my tu také priestory nemáme. Pýtam sa, nakoľko môžeme veriť ich výpovediam, keď im neprekážalo podvádzať pri voľbe miesta nakrúcania. Pritom mali možnosť využiť priestory nemocnice.

Negatívny obraz prostredia a v podstate celého priebehu pôrodného deja môže vyvolať v rodičkách nadmerné obavy, ktoré môžu viesť až k preferencii neindikovaného cisárskeho rezu. Pevne verím, že o to tvorcom filmu nešlo.

Jozef Záhumenský (46)

Od septembra 2016 je prednostom II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice Bratislava v Nemocnici Ružinov. Predtým bol prednostom Gynekologicko pôrodníckej kliniky Fakultnej nemocnice Trnava. V minulosti pracoval v Sanatóriu Koch v Bratislave. 12 rokov pôsobil v pôrodniciach v Česku –  v Nemocnici Ostrov, Fakultnej nemocnici Bulovka v Prahe, Fakultnej nemocnici Královské Vinohrady v Prahe. Je súdny znalec v odbore Zdravotníctvo a farmácia.

Vo filme sa hovorí o vážnych pochybeniach, ako napríklad šití popôrodného poranenia bez adekvátneho umŕtvenia.

Toto vnímam ako skutočný problém, každý, kto už šil poranenie v lokálnej anestéze, vie, že žiadna rana sa nedá týmto spôsobom na sto percent umŕtviť. Nadmerné dávky lokálneho anestetika spôsobujú často opuch a zhoršené hojenie. Pri pôrode je ideálna epidurálna anestéza. Celková anestéza na šitie poranenia je veľmi účinná, ale narúša sa tým bonding medzi matkou a dieťaťom (priloženie telo na telo matky s dieťaťom, pozn. red.), čo je veľká škoda. Na mojom bývalom pracovisku – pražskej Bulovke sme robili štúdiu na prvorodičkách o negatívnych pocitoch z pôrodu v čase pol roka po pôrode a zistili sme, že najhoršie ženy znášali dlhé trvanie pôrodu nad 10 hodín a šitie rozsiahleho poranenia pošvy. Ale aj tak viac ako 85 percent všetkých žien by volilo rovnaký spôsob pôrodu v čase pol roka po pôrode.

Film ukazuje aj to, ako vyzerá komunikácia zdravotníkov. Žena rodí a zdravotníčky sa rozprávajú, ako boli u zubára a koľko za to zaplatili. To je v poriadku?

Závisí aj od situácie, samozrejme by mala byť v centre pozornosti rodička a personál by nemal v jej prítomnosti riešiť iné záležitosti, pretože aj nešťastná poznámka, ktorá sa absolútne netýka danej situácie, môže výrazne znížiť dôveru ženy v pôrodný dej.

Kniha o podpore prirodzených pôrodov uvádza, že priemerne vyruší ženu v Holandsku pri pôrode v nemocnici 5 – 15 ľudí, ktorí tam nemajú čo robiť, autori ich nazývajú intruders. Je to celosvetový problém, uvedomujem si ho. Snažím sa, aby pri pôrode boli len ľudia, ktorí tam majú byť.

Film ukazuje aj obrovské priestorové nedostatky najväčších pôrodníc – na Antolskej oddeľujú rodičky len závesy, u vás niekedy nie je dosť miest na to, koľko rodičiek máte. Čo môžete urobiť vy, aby sa to zmenilo a zvýšil sa komfort rodičiek?

Samozrejme, že aj my cítime výraznú priestorovú stiesnenosť a nevyhovujúce podmienky. Na to nie je potrebné natočiť Hostel 3. Súčasné vedenie nemocnice má vážny záujem o zlepšenie podmienok pre našu klientelu a teraz prebieha prestavba nášho oddelenia šestonedelia v Ružinovskej nemocnici, z čoho máme veľkú radosť. Bezpodmienečne však musíme presadiť aj prestavbu pôrodných boxov, v súčasnosti ich máme nedostatok a nespĺňajú už kritéria moderného pôrodníctva.

Neotvára tento film práve diskusiu o tom, čo by sa malo zmeniť?

Možno ju otvára, ale viem si predstaviť lepší spôsob. Toto skreslené zobrazenie reálie nielen zbytočne straší rodičky, ale berie chuť do práce hlavne zdravotníkom, ktorí si robia svoju prácu poctivo a s radosťou.

Menia sa rodičky?

Nemyslím si. To, čo sa u nás deje teraz, som v Prahe zažil pred asi desiatimi rokmi. Nikdy som nemal s rodičkou alebo jej sprievodom vážnejší konflikt, napriek tomu, že niektoré pôrodné želania nespĺňali kritériá bezpečného vedenia pôrodu. Toto nie je náš boj, ak je niekto profesionálny aktivista a jeho životným cieľom je náprava celej spoločnosti, tak pre takého človeka je lekár iba súčasť tejto spoločnosti a ja ako profesionál nebudem s týmto človekom v konflikte. Pokojne vysvetlím dôvody, prečo považujem dané opatrenie za potrebné a ak s tým klientka nesúhlasí, podpíše to v dokumentácii a k tomu dvaja svedkovia.

Takže nechodia teraz matky častejšie s pôrodnými plánmi, alebo s argumentmi z diskusných fór?

Som priaznivec pôrodných plánov, pokiaľ ide o vyjadrenie predstáv a prianí o priebehu pôrodu. Žiadnemu pacientovi by nemal byť vykonaný zákrok alebo medicínsky výkon proti jeho vôli a prianiu. Výnimkou je iba stav najvyššej núdze, keď je priamo akútne ohrozený pacientov život. Vtedy môžeme konať bez súhlasu, lebo predpokladáme, že pacient súhlasí s tým, že konáme v prospech záchrany jeho života a zdravia. Inak všetko, čo robíme, musíme mať od pacienta odsúhlasené a mali by sme mu to dopredu oznámiť. Väčšie výkony, predovšetkým v anestéze, musíme mať odsúhlasené písomne, takzvaným informovaným súhlasom. Pôrod samotný však je prirodzená vec, ktorá spontánne nastáva, takže písomný informovaný súhlas nie je potrebný, pretože by sa predpokladalo, že žena môže s pôrodom nesúhlasiť. Ak niekto nesúhlasí s pôrodom, nemá byť tehotný. Je však dobré, ak si žena dopredu spíše svoje priania a predstavy, ktoré prezentuje zdravotníckemu personálu.

V čom?

Počas pôrodu možno vykonať zásahy, ktoré môžu jeho prirodzený priebeh zmeniť. A na to je dobré mať súhlas, alebo vedieť, že si ich rodička neželá. Pôrod samotný si vyžaduje maximálny pokoj a pocit bezpečia pre ženu a dohadovanie počas pôrodu o niektorých veciach môže tento stav narušiť, preto je dobré, ak žena svoje priania vyjadrí vopred a pôrodník alebo pôrodná asistentka jej ešte pred pôrodom vysvetlí, aké môžu mať dôsledky, aj negatívne a prečo by bolo vhodné prípadne postupovať inak.

Mne je občas ľúto, že mnohé ženy prinesú pôrodný plán okopírovaný z nejakej knihy alebo stiahnutý z internetu, často s rovnakými pravopisnými chybami. Keď mám nejaké prianie k pôrodu, tak si ho mám vypracovať ja osobne. A mrzí ma aj to, že pôrodné plány občas obsahujú aj niektoré samozrejmosti, ako je napríklad žiadosť, aby sa každý člen tímu pri kontakte s rodičkou predstavil menom.

To je samozrejmosť, nie?

Súhlasím.

Prečo to niektorí nerobia?

Neviem, spýtajte sa ich.

Keď pôrodné boxy oddeľuje len záves. Foto – N

Vy ste vo vedúcej pozícii na klinike.

Ja som tu len rok, to je pomerne krátko. Myslím si, že úloha prednostu kliniky je najmä prinášanie nových ideí, zavádzanie moderných liečebných postupov a dohľad nad vzdelávaním kolegov. Mojím aktuálnym cieľom je presadiť jasné štandardné postupy pre jednotlivé okruhy pacientok tak, aby sa zabránilo improvizácii a hlavne aplikácii neoverených a neúčinných postupov. Toto nám na Slovensku veľmi chýba, aplikácia medicíny založenej na dôkaze. Neviem, či prednosta je človek, ktorý ma učiť dospelých ľudí základom elementárnej slušnosti. Pre mladších kolegov sa snažím byť osobným príkladom, ale je mi trápne povedať človeku, ktorý by mohol byť môj otec: „Prečo sa pacientovi nepredstavíte?“ To nie je vec vedúceho, ale rodičov tých ľudí.

Na blogu ste napísali, že ste museli prehodnotiť niektoré postupy pre nové poznatky. O čo išlo?

To je krása medicíny založenej na dôkaze. Že neustále prichádzajú nové fakty a dáta o efektivite alebo neefektivite niektorých aj zažitých tradičných postupov. Jednoduchým príkladom je aplikácia ľadu na hrádzu po šití, veľmi často sa to používa, pričom neexistuje dôkaz, že by tento postup znížil riziko opuchu alebo tvorby modrín. Iba zvyšuje potrebu podávania liekov proti bolesti. Alebo sa neustále prehodnocuje význam natáčania kardiotokografického záznamu v tehotnosti u nízkorizikových tehotných žien, alebo význam ultrazvukového odhadu hmotnosti plodu pred pôrodom. Štúdie prinášajú dôkazy, že niektoré tieto opatrenia nezlepšujú výsledok pôrodnej starostlivosti, naopak vedú k zbytočným intervenciám. Krásu medicíny založenej na dôkaze preukazuje aj bohatá diskusia o pôrode detí, ktoré sú otočené zadočkom dole.

O čo konkrétne ide? 

Voľakedy sa deti rodili zadočkom dole úplne bežne, dokonca bez ultrazvukového vyšetrenia. O týchto pôrodoch sa už dlhšie vo svete vedie veľká diskusia. Kanaďania urobili štúdiu, ktorá ukázala, že pôrod zadočkom prirodzeným pôrodom je veľmi nebezpečný a že je potrebné vždy vykonať cisársky rez. To vyvolalo veľkú reakciu vo svete, zistilo sa, že táto štúdia má mnohé chyby a výsledky je potrebné brať veľmi rezervovane. Lekári dokonca vyšetrili deti, ktoré sa rodili v tejto štúdii, neskôr, vo veku dvoch rokov, a zistili, že sa všetky majú rovnako a sú rovnako zdravé, či sa rodili prirodzene, alebo cisárskym rezom. Takže diskusia stále pokračuje. Ako perličku uvediem, že na Slovensku kolovala povera, ktorá bohužiaľ stále ešte občas rezonuje aj medzi odborníkmi, že ak ide chlapček zadočkom, musí sa vždy rodiť cisárskym rezom, lebo mu to škodí na plodnosť. Nikdy to nik neoveril, je to mýtus.

Podľa čoho sa teda dnes postupuje?

Vo svete existujú jasné pravidlá, za ktorých je možné bezpečne viesť pôrod dieťaťa, ktoré je uložené zadočkom. K tomu by si mala každá pôrodnica zanalyzovať vlastné výsledky a na základe toho prípadne pravidlá modifikovať. Toto platí pre všetky situácie v našom odbore. Mali by byť stanovené jasné pravidlá, ako postupovať podľa najnovších medicínskych vedeckých poznatkov a tieto pravidlá by sa mali po určitom čase (ideálne každé dva roky) upravovať.

Máme vysoké štatistiky nástrihov hrádze a veľký počet cisárskych rezov. Štúdie hovoria, že je to škodlivé pre ženu aj pre dieťa. Prečo lekári svoj postup nezmenia?

Je to o prístupe k získaným informáciám, ale aj o zvyklostiach. Ak by sme postupovali prísne podľa pravidiel medicíny založenej na dôkaze, tak by sa plánovane ukončovalo cisárskym rezom maximálne desať percent rodičiek, k tomu treba prirátať zhruba desať percent rodičiek, ktoré skončia akútnym cisárskym rezom počas pôrodu, takže do tých 20 percent cisárskych rezov je normálna frekvencia. Je všeobecne známe, že ak má nemocnica, alebo daný región viac ako 15 až 19 percent cisárskych rezov, už sa nijako nezlepšujú novorodenecké výsledky, naopak výrazne stúpajú komplikácie u rodičiek. Je na vedení daného oddelenia alebo kliniky, aby zanalyzovalo vlastné výsledky a zistilo, akým spôsobom je možné zvýšiť počet žien, ktoré úspešne a bezpečne absolvujú prirodzený pôrod. K tomu je potrebné sa neustále vzdelávať a sledovať svetové trendy. Najhoršia medicína je založená na „tradícii“ a rutinérstve.

Máte kolegov, ktorí k tomu tak pristupujú, ktorí sa vzdelávajú?

Áno, väčšinu.

Ako je potom možné, že napríklad vo filme zobrazujú rutinné nástrihy? (ide o zákrok, keď pôrodník nastrihne ženu pri pôrode bez toho, aby to bolo potrebné – poznámka redakcie)

Rutinný nástrih je škodlivá praktika a je to jeden z postupov, s ktorým by sa mala naša odborná spoločnosť vyrovnať. Epiziotómia je indikovaná operácia, a keď vedenie kliniky odporučí, aby vždy písal lekár dôvod, prečo ju vykonal, ich počet na klinike významne poklesne. My ich máme okolo 40 percent, čo je trošku viac, ako sa udáva ideálne.

Prečo ich máte viac?

Ľudia sú vo všeobecnosti konzervatívni, neradi menia svoje zaužívané postupy. Okrem toho na Slovensku chýba užšia špecializácia lekárov. V Česku boli na veľkých klinikách špecializované tímy. To je mojím cieľom zaviesť aj na našej klinike. Chcel by som, aby tu vznikli odborné tímy zložené zo špičkových odborníkov, ktorí sa podobne ako v Česku zaradia do európskej špičky v danom odbore. Ide o perinatológiu, gynekologickú onkológiu, urogynekológiu, endokrinológiu. To však vyžaduje zásadnú podmienku, že sa lekár na 100 percent venuje danému odvetviu, nielen klinicky, ale aj vedecky a publikačne. Náš odbor sa veľmi rýchlo rozvíja, a nie je možné stíhať sledovať najnovšie trendy v celom rozsahu gynekológie a pôrodníctva. Takže ak budú v pôrodnej sále pracovať iba erudovaní perinatológovia, možno očakávať aj zlepšenie niektorých štatistických ukazovateľov.

Pôrody vždy vzbudia diskusie, ktoré sú veľmi vyhrotené, však?

To má viac dôvodov. Pôrodníctvo je komunikatívny odbor, týka sa prevažne mladých a zdravých ľudí. Nikto nebude písať na sociálne siete, že sa pomočoval a že mu v Ružinove pomohli. Ale pôrod je silný emočný zážitok, o ktorý sa ženy rady podelia na sociálnych sieťach. Žijeme žiaľ v postfakutálnej dobe, keď skutočných znalcov a odborníkov nahrádzajú rôzne samozvané autority s narýchlo nazbieranými poznatkami z „google univerzity“.

Koho máte na mysli? 

Najväčšími odborníkmi na vakcináciu sú absolventky humanitných štúdií a najväčšími odborníkmi na hormonálnu antikoncepciu sú kňazi a bigotné babičky, ktorí ani netušia o publikovaných vedeckých faktoch. Keď sa náhodou k téme ozve odborník, ktorý sa dlhodobo vzdeláva a má k dispozícii aktuálne vedecké fakty, tak je okamžite osočený zo spolupráce s farmabiznisom. Rovnako sa mi stalo, že ma osočili z korupcie ženy propagujúce domáce pôrody, napriek tomu, že v pôrodníctve sa v podstate žiadne finančne zaujímavé lieky nepodávajú. Vraj ma uplácajú firmy vyrábajúce šicí materiál.

Takže prečo by v súčasnej dobe mali byť najväčšími odborníkmi v pôrodníctve pôrodné asistentky a pôrodníci? Veľmi často sa za vedecké fakty vydávajú osobné názory, alebo osobné skúsenosti jednotlivca, ktoré nemajú žiadnu vedeckú hodnotu.

Stretli ste sa s prípadmi, keď matka išla proti záujmu dieťaťa?

Niektoré ženy trvajú na cisárskom reze napriek tomu, že nie je opodstatnený a prirodzený pôrod v ich prípade nepredstavuje žiadne zvýšené riziko. Deti rodené plánovane cisárskym rezom majú podľa najnovších štúdií celoživotne vyššie riziko rôznych závažných ochorení, ako je astma, obezita, črevné problémy, leukémie, autizmus a bipolárne psychické poruchy. Podľa štúdie publikovanej v prestížnom časopise JAMA v roku 2015 majú deti porodené plánovaným cisárskym rezom o 41 percent vyššiu šancu, že sa nedožijú 21 roku života, oproti deťom porodeným prirodzene. Už sú známe aj dôvody.

Aké sú?

Prirodzený pôrod je pre dieťa štartom do mimomaternicového života, počas pôrodného deja dozrievajú niektoré systémy, vypínajú sa a zapínajú niektoré gény a dieťa sa osídľuje mikroorganizmami matky. Takže je v záujme celoživotného zdravia novorodenca, aby dostal šancu na prirodzené narodenie. O tomto by mali byť matky plne informované.

Pri takom vysokom počte cisárskych rezov, ktoré u nás máme, to nemôže byť len o ženách, ktoré si ho vyžiadajú, ale aj o lekároch, ktorí ho robia, aj keď netreba.

S týmto plne súhlasím, naša populácia je pomerne homogénna a nie je možné, aby boli také veľké rozdiely medzi jednotlivými pracoviskami. Samozrejme, možno akceptovať fakt, že perinatálne centrá koncentrujú vysoko rizikové rodičky, ale keby sme robili analýzu, zistili by sme, že rozdiely sú hlavne u nízko rizikových fyziologických tehotných žien. Ako príklad uvediem pracovisko v Brne, ktoré je perinatálnym centrom pre južnú Moravu a má dlhodobo okolo 20 percent cisárskych rezov. U nás má vynikajúce výsledky pracovisko v Trenčíne, ktoré má okolo 15 percent. Veľmi pozitívny trend však je, že sa nám darí celoslovenské percento cisárskych rezov znižovať. Musíme si uvedomiť, že tým vlastne ovplyvňujeme celoživotné zdravie celej novej populácie našej krajiny.

Nadštandardná izba na pôrodnici na Antolskej. Foto – N

Prečo lekári k tým cisárskym rezom pristupujú?

Vytratil sa pohľad na rodičku ako na zdravého človeka, všetci očakávajú komplikácie. Okrem toho sa často robí defenzívna medicína, keď sa robí cisársky rez „pre istotu,“ aby náhodou nedošlo ku sťažnosti a k súdnym dohrám. Veľmi negatívnu úlohu zohrávajú aj médiá, ktoré rady informujú o komplikáciách v zdravotníctve, často z neobjektívneho pohľadu pacienta. U nás je špecifický problém aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde v pozícii znalca nie sú rešpektovaní lídri v odbore, ale často obvodní gynekológovia alebo bežní lekári. Ich posudky bývajú často odsudzujúce a môžu zničiť lekárovi kariéru. Myslím si, že posudzovať správnosť aplikovaných postupov v medicíne by mali lekárske stavovské organizácie a oficiálni súdni znalci, nie úradníci.

Takže lekári nerobia cisársky rez vždy vtedy, keď je to nevyhnutné.

Samozrejme je to celé o osobnej skúsenosti a praxi lekára. V Prahe sme si robili analýzu percenta cisárskych rezov v pohotovostnej službe v závislosti od pracovného zaradenia lekára. Ja s kolegom, ktorí sme boli perinatológovia, sme mali deväť percent, kolegovia, ktorí boli zameraním onkogynekológovia a urogynekológovia, mali okolo 19 percent. Pritom je známy fakt, že ak pri vedení pôrodu daným lekárom skončí viac ako 16 percent žien cisárskym rezom, on sám sa stáva rizikovým faktorom, že pôrod sa neskončí prirodzene.

Matky často chodia vo veľkom do českých pôrodníc a ich argument často znie, že je tam lepší prístup.

Chodia často hlavne do Brna aj Vyškova. Vyškov je podľa môjho názoru extrém, má asi 8 percent cisárskych rezov a s ich niektorými praktikami nie som úplne stotožnený. V Brne vedú pôrody primárne pôrodné asistentky s individuálnym prístupom, čo znamená, že jedna pôrodná asistentka sa stará o dve konkrétne rodičky od príjmu až do pôrodu. To je mojím cieľom, ale u nás je problém, že je pôrodných asistentiek nedostatok a sú už teraz výrazne pracovne vyťažené. A momentálne na to nemáme ani priestorové podmienky. Žena pri pôrode potrebuje spoločnosť, nemá byť sama. Ale my tu máme tri asistentky a niekedy aj desať pôrodov, nevieme to celkom zabezpečiť.

To vám vyčíta aj film – že ženy sú osamelé.

Nemala by byť osamelá, myslím, že vždy je niekto s ňou. Nie je to ako v tom filme. Viac ako 80 percent žien má pri pôrode sprievod.

Môže mať rodička súkromie, ak máte tak málo sál, že niektoré musia byť na chodbe?

Je to tak. Toto je jedna z vecí, ktorú musíme riešiť. Už teraz máme okolo 2400 pôrodov, na konci roka odhadujem viac ako 2800. Ideálne by bolo, aby každá rodička mala miestnosť so sprchou a toaletou. Bola by v miestnosti, ktorú by mala na starosti jedna asistentka, a tá by sa jej celý čas venovala. Máme prísľub od vedenia nemocnice, že budeme túto situáciu urgentne riešiť.

Pracovali ste aj v Sanatóriu Koch. Prečo ste odtiaľ odišli?

Dostal som ponuku robiť prednostu v Trnave, tak som ju prijal.

Je Koch kvalitná pôrodnica?

Áno, je to štandardná normálna pôrodnica, ktorá spĺňa všetky požiadavky súčasnej doby. Všetky hlavné mestá v Európe majú súkromnú pôrodnicu, tuším okrem Prahy. Pre nízkorizikovú rodičku predstavuje pôrod v takejto pôrodnici príjemný zážitok, je to najmä rodinným prostredím, ktoré menšie zdravotnícke zariadenie ponúka. Pôrod nie je medicínsky dej, je to prirodzený dej, do ktorého sa nemá zasahovať, a u Kocha sa veľmi málo zasahovalo. Na druhej strane sme boli pripravení a zvládli sme aj prípady závažného pôrodníckeho krvácania.

Sanatórium Koch vnímajú matky ako miesto, kde sú na nich milí a cítia sa pri pôrode dobre. Prečo to tam ide a tu nie?

Zrejme to bude aj finančným ohodnotením, ktoré si môže súkromná nemocnica dovoliť lepšie ako štátna.

Keby ste teraz dali lekárovi o tisíc eur viac, tak sa rodičke predstaví?

Nie, ale ja si vyberiem lekára, ktorý sa predstaví. A nie je to iba o lekároch, ale o celom personále od recepčnej, upratovačiek až po vedenie.

S akými najväčšími dezinformáciami z diskusných fór k vám ženy chodia?

Žiadna klinika na svete nemôže na sto percent garantovať, že pôrod dopadne dobre. Štatisticky strácame dve deti z tisíca ešte pred pôrodom a jedno dieťa z tisíca počas alebo tesne po pôrode. Tie čísla sú tak nízke, že takýto koniec nikto neočakáva, na rozdiel od iných medicínskych komplikácií. Keď sa to niekomu stane, hľadá sa hneď vinník. A my prichádzame do rany ako prví.

Čo sa v takej situácii zvyčajne deje?

Ľudia majú tendenciu svoj žiaľ a nešťastie ventilovať v médiách a na sociálnych sieťach. Mrzí ma, že často anonymne napadnú konkrétneho lekára menovite. Lekár sa ani nemá ako brániť, pretože nesmie použiť žiadne informácie podliehajúce lekárskemu tajomstvo. Ako príklad uvediem rodičku z Prahy, ktorej sa rozpadlo šitie hrádze po pôrode. Dôvodom bola jej morbídna obezita spojená s cukrovkou, keď sa poranenia horšie hoja. Ona písala na všetky sociálne siete o konkrétnom lekárovi, ako jej zničil život, dokonca to bolo aj v televízii a lekár ani nesmel povedať, že rodička v čase pôrodu bola extrémne obézna a šitie sa nezhojilo aj preto.

Na pôrodných sálach ste vy tí silnejší…

To si nemyslím. V Čechách som robil iba perinatológiu a 12 rokov som strávil na pôrodných sálach veľkých pracovísk, kde som získal okrem iného aj veľkú pokoru a úctu pri zrodení človeka. Vždy si predstavím, čo všetko sa môže stať, že z maximálnej pohody a ukážkového pôrodu môže byť náhla tragédia, a ľudia, s ktorými momentálne priateľsky komunikujem, ma môžu potom brať za príčinu ich utrpenia a budú na mňa podávať trestné oznámenia.

Povedzte nejaký príklad, keď sa pôrod náhle zmení na drámu.

Nedávno sme viedli tehotenstvo a pôrod u ženy s ojedinelým ochorením dieťaťa v maternici. Celý postup sme konzultovali s pražskou motolskou nemocnicou, ktorá má s týmito prípadmi veľké skúsenosti, pretože ich centralizuje z celej Českej republiky. Všetko išlo podľa plánu. Počas pôrodu však u ženy došlo k embólii plodovou vodou, čo je najväčšia pôrodnícka katastrofa s potenciálne smrteľnými následkami pre matku aj pre dieťa. Vtedy som si uvedomil, že napriek všetkým vedomostiam a štúdiám nemáme v žiadnom prípade nad prírodou kontrolu a aj pri správnom postupe môže dôjsť k závažnej tragédii. Ale všetko našťastie dopadlo dobre aj pre matku, aj pre dieťa, ja som prišiel zrejme o ďalších päť rokov života a moja pokora sa ešte prehĺbila.

Majú tú pokoru aj vaši kolegovia?

Neviem, ale viem, že tu je veľa ľudí, ktorých medicína baví.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Pôrody

Slovensko

Teraz najčítanejšie