Nemajú ilúzie ani peniaze a hercov hľadajú na ulici, domáce študentské filmy však získavajú úspech aj vo svete

Najprv začala študovať kulturológiu, ale po troch rokoch cítila, že ju síce baví, ale nie je to tak celkom ono. Potom stačila už len jedna letná filmová škola a bolo rozhodnuté. „Zrazu som zistila, že som schopná urobiť krátky film, s ktorým som pomerne spokojná, a ešte aj to, že dokážem spolupracovať s druhými ľuďmi, čo som o sebe dovtedy nevedela. A hlavne som zistila, že to vo mne vzplanulo, že to, čo chcem naozaj robiť, je film,“ hovorí Martina Buchelová.

Bolo to pred ôsmimi rokmi. Dnes štúdium réžie na bratislavskej VŠMU pomaly končí. Finalizuje lokácie pre svoj záverečný absolventský film. Kým ho však nakrúti, ešte možno navštívi zopár festivalov. Jej bakalársky film Magic Moments totiž len pred mesiacom premietali na áčkovom festivale v Toronte a ďalšie ponuky už prichádzajú.

Počas nasledujúcich dní bude súťažiť doma, podobne ako aj Michal Blaško, ktorého film Atlantída bol tento rok v Cannes. Dnes sa totiž začína festival Áčko, zameraný na študentský film. Jeho tvorcovia sa ho tento rok snažili posunúť ďalej a okrem súťažnej sekcie ponúkajú aj workshopy, debaty a masterclass s holandskou dokumentaristkou a umelkyňou Beou de Visser, s Martinom Čihákom, experimentálnym filmárom a teoretikom z pražskej FAMU a s Vítom Janečekom, ktorý spolu so Zuzanou Piussi nakrútil Selský rozum. Hlavnou témou je Hranica reality a fikcie, v programe uvidíte to najlepšie, čo vzniká na našich školách aj vonku.

Humor pomáha

„Keď sme išli do Toronta, bála som sa, či ten film nebude príliš lokálny – témou aj humorom. Nebola som si istá, či sa dá slovný humor, ktorý závisí od toho, ako znie v nejakom jazyku, dobre preložiť, ale diváci sa smiali, tak mi odľahlo,“ hovorí Martina Buchelová.

Jej film Magic Moments hovorí o dvoch sestrách. Jedna je na strednej a začína „riešiť“ chalanov, už rozumie, čo sa to vlastne deje okolo, a prečo sú rodičia stále niekde preč, ale tá druhá, tá je ešte len dieťa, dievčatko. Má vlastný svet a ťahá doň aj sestru.

„Myslím, že to, čo sa snažím dostať do svojich filmov, je akási nádej. Život nevidím jednoducho, naopak, realita sa mi zdá komplikovaná. Myslím si však, že s tým všetkým skrátka treba žiť, nie je dobré stavať sa k životu ukrivdene. Niektorým veciam sa dá čeliť a iným zasa prispôsobiť. V tom, aby človek rôzne situácie prežil, pomáha aj humor. Keď sa človek počas môjho filmu zasmeje a má po ňom o trochu lepší pocit, je to pre mňa dôležité,“ hovorí mladá režisérka.

Prechod od kulturológie k filmu sa jej pozdával. Film totiž vidí nielen ako prostriedok, ktorým hovorí o veciach či hodnotách, ktoré považuje za dôležité, ale zároveň jej dáva možnosť komentovať, ako funguje spoločnosť. „Moje postavy sa vždy ocitnú v rôznych situáciách, ktoré ukazujú, v akých súvislostiach a podmienkach žijeme. Návyky spoločnosti sa pritom relatívne rýchlo menia, vrstvy filmu mi dávajú možnosť ukázať aj to, čo by na kulturológii možno skončilo iba ako teoretická práca, ktorú by čítalo iba veľmi málo ľudí,“ dodáva Martina Buchelová.

Príprava sa nedá preskočiť

V Toronte sa jej film ocitol medzi snímkami od samých profesionálov, nemala však pocit, že by sa medzi nimi stratil. „Mali sme dobré premietacie časy a aj zo strany ostatných filmárov som cítila záujem, chodili a pýtali sa, ako sme, napríklad, pracovali s hercami. Myslím si však, že by tam pokojne mohli byť aj iné filmy z našej školy. Máme šikovných filmárov, mnohí z nich sú moji spolužiaci,“ hovorí Martina Buchelová.

Počas bakalárskeho stupňa nakrúti študent réžie šestnásť krátkych filmov, niektoré z nich sú iba jednoduché zadania, no človek sa podľa nej aspoň naučí reagovať a zistí, v čom je dobrý a v čom má medzery, veľa vecí si iba vyskúša, a kým ide robiť bakalársky film, už je dosť „vytočený“ na to, aby to zvládol a vyhol sa základným chybám.

„Dobrý film je ako matematická rovnica. Na prvý pohľad sa to tak divákovi nemusí zdať, ale keď ho sledujete pozornejšie, alebo priamo z pohľadu filmára, tak vidíte, aké zákonitosti v ňom fungujú, ak ide o filmovú reč, rozprávanie či motivácie postáv. Dobré filmy nie sú postavené iba na nejakých dojmoch, naopak, sú veľmi dobre premyslené a pripravené. Okrem iného aj preto, že filmy sú drahá záležitosť a vyžadujú spoluprácu a energiu množstva ľudí. Ísť do toho len tak, že uvidíme, čo z toho bude, nie je veľmi reálne,“ hovorí.

Aj filmu Magic Moments venovala veľa času a prípravy, o ktorý sa jej napokon aj predĺžilo štúdium, ale neľutuje to. „Mali sme skvelý tím a aj keby sa ten film nedostal na žiaden festival, neľutovala by som čas ani prácu na ňom.“

Práve dobrá príprava je podľa nej čosi, čo je pre celkový výraz filmu kľúčové. „Keď začíname na škole s rôznymi cvičeniami, môžete k nim pristúpiť aj formou improvizácie, ale časom väčšinou všetci zistia, že každá možnosť musí byť vopred premyslená a dotiahnutá. Niektorí sa ma napríklad pýtali, či sú dialógy dievčat v Magic Moments iba improvizáciou, ktorú sme zostrihali, ale nie je to tak. Takto boli dialógy napísané v scenári a nad každou scénou sme dlho rozmýšľali. Herci a scény pritom dostali aj voľnosť, ale vedela som, v akých hraniciach sa môžu pohybovať, aby bol výsledok taký, aký ho chcem mať,“ hovorí Martina Buchelová.

Svoju silnejšiu stránku vidí vo výbere postáv, pracuje pritom s hercami aj nehercami, nezdráha sa osloviť ľudí priamo na ulici, ale robí aj veľa konkurzov. „V tomto prípade to začína intuíciou, vidím niekoho a zdá sa mi, že typovo sa do filmu hodí, ale potom ešte urobím kasting, akúsi skúšku správnosti a zistím, či je to naozaj tak, či má v sebe autentickosť. Dopredu skúšam aj všetky dôležité scény, na prípravu som náročná, a aj preto si radšej vyberám ľudí, ktorí majú čas a nie sú veľmi vyťažení,“ hovorí.

Nie je to nemožné

Poriadna príprava je podľa nej čosi, čo sa nemusí skončiť študentským prostredím. „Filmy sa dajú nakrútiť aj rýchlejšie, ale niektoré situácie naozaj potrebujú čas. Verím, že sa to dá robiť aj v profesionálnom prostredí, hoci na Slovensku to nie je jednoduché, lebo peňazí, ktoré idú do kultúry, je málo,“ hovorí Martina Buchelová.

Škola vraj síce študentov naučí, ako urobiť cvičenie za sto-stopäťdesiat eur, ktoré dostanú od školy, na absolventské filmy môžu žiadať o podporu Audiovizuálny fond, no stále sú to sumy neporovnateľné s tými, ktoré filmár potrebuje na celovečerný film.

„Magic Moments stál približne päťtisíc päťsto eur, čo bol môj doteraz najdrahší film,“ hovorí Martina Buchelová. Pred dvoma rokmi bola v Karlových Varoch s filmom za 250 eur.

Najväčší problém je s technikou, ktorá je drahá a neplatia na ňu metódy, aké na kamarátov a spolužiakov. „Človek sa v prvých ročníkoch naučí vážne prehovárať ľudí, aby niečo pre neho urobili zadarmo. Ale možno je to tak dobré, lebo takto sa dajú nájsť takí, čo to chcú naozaj robiť, majú pre to vášeň a nerobia to iba pre peniaze,“ dodáva a pochvaľuje si napríklad spoluprácu s Petrom Janovickým (Herzog Herzog), ktorý robí hudbu do jej filmov.

Vízie študujúcich režisérov nie sú veľmi optimistické, po škole sa každý niečím potrebuje živiť, často asistujú pri seriáloch, strihajú a robia prakticky všetko, čo aspoň trochu súvisí s tým, čo robiť chceli – vlastnú tvorbu. Ona práve teraz napríklad nakrúca dokrútky do relácie Zlaté časy, ale pomaly pripravuje aj námet na celovečerný film a seriál. A účasť v Toronte pritom nie je doma žiadnou veľkou zárukou. Väčšiu šancu, že sa niekomu podarí urobiť  úspešný film, nemusia mať podľa nej ani tí, ktorých študentské filmy uspejú vonku.

„Keď som išla študovať film, nemala som veľa ilúzií, a tak je to doteraz. V prvom rade som si vážila, že zrazu môžem robiť filmy. Že mám priestor povedať to, čo chcem a ako to chcem, a to sa mi zdalo úžasné. Mnohí moji šikovní spolužiaci, čo už skončili školu, to majú veľmi zložité, čo ma mrzí, ale neodrádza ma to. Zdá sa mi, že som vlastne nemala inú možnosť. Nie preto, že by som nevedela robiť aj niečo iné, ale preto, že zrazu som nič iné už robiť nechcela. A kým existuje aspoň nejaká možnosť vybojovať si to, aby som mohla nakrúcať filmy, tak o to budem bojovať. Mám to veľmi rada a napĺňa ma to,“ hovorí Martina Buchelová.

Je jej jasné, že iba z nadšenia sa, samozrejme, žiť nedá. Slovenskému filmu by podľa nej prospeli odvážnejší producenti, ale nevidí to nejako príliš pesimisticky a je vďačná aj za filmy ako Čiara, ktoré do kín pritiahli množstvo domácich divákov.

„Nemám pocit, že by sme na Slovensku nemali filmový potenciál, iba sa to ťažšie uskutočňuje. Je to stále veľmi náročné, ale nie nemožné.“