Denník N

Koľko mŕtvych Rusov? Koľko Ukrajincov? Krvavá štatistika nie je tabu, bojuje sa o ňu

Sovietski vojaci v oslobodenej Bratislave. Foto - Klub vojenskej histórie Beskydy
Sovietski vojaci v oslobodenej Bratislave. Foto – Klub vojenskej histórie Beskydy

Aktualizované 7. apríla 2019 – Naťahovanie o počty mŕtvych sa ľahko zvrhne. No táto téma v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu nie je tabu. Moskva však má odpovede zamknuté vo svojich archívoch a zverejňuje ich len po kúskoch. Nie všetky dávajú za pravdu jej oficiálnym stanoviskám.

V rokoch 1944 a 1945 zomrelo na území Slovenska 60 659 vojakov Červenej armády (a vyše desaťtisíc Rumunov). Aspoň toľko ich je u nás pochovaných. Nikdy v minulosti sme necítili potrebu skúmať, ako medzi nimi boli zastúpené jednotlivé národnosti žijúce v niekdajšom Sovietskom zväze. Nebyť vojny na Ukrajine, možno by to tak aj zostalo. Mŕtvi ľudia sú totiž v prvom rade ľudia a nezáleží na tom, akú národnosť mali.

Neznamená to však, že by táto téma po rozpade ZSSR v jeho nástupníckych štátoch neexistovala. Naopak.

V našich končinách ju asi najviac v januári 2015 zviditeľnil poľský minister zahraničia Grzegorz Schetyna. Pred 70. výročím oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime vyhlásil, že ho neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci.

V Rusku tým vyvolal ostrú reakciu. Tamojší politici a médiá ho obviňovali z falšovania histórie a jej zneužívania na politické ciele. Niektorí ruskí novinári napríklad tvrdili, že v Červenej armáde slúžilo len 16 percent obyvateľov Ukrajiny a aj z tých boli dve tretiny etnickí Rusi.

Schetyna mal na svojej strane tvrdenie, že posádku tanku, ktorá prevalila bránu koncentračného tábora, poznáme. Jej veliteľom bol Ukrajinec Ihor Pobirčenko. Rusi kontrovali tvrdením, že bránu otvoril niekto celkom iný – major Anatolij Šapiro, ktorého prápor sa do Osvienčimu dostal ako prvý. Šapiro sa však v roku 1913 narodil do židovskej rodiny v Poltave. Zomrel v roku 2005, pochovaný je na židovskom cintoríne v New Yorku.

Takáto debata by za normálnych okolností bola zaujímavou rozpravou o historickom detaile, lenže vzhľadom na okolnosti sa zvrhla na nechutnú prestrelku.

Putin udáva tón

Hoci sa Rusi cítili byť Schetynovou interpretáciou dejín urazení, aj oni sa v minulosti dopustili vyjadrení, ktoré sa dotkli ich voľakedajších krajanov zo Sovietskeho zväzu.

Konkrétne Vladimir Putin v decembri 2010, teda ešte v čase dobrých vzťahov s Kyjevom, vyhlásil, že aj keby počas vojny Ukrajina nebola súčasťou Sovietskeho zväzu, ten by vojnu aj tak vyhral. „Pretože sme krajinou víťazov,“ povedal vtedy dočasne ruský premiér.

Takéto vyjadrenie možno ľahko spochybniť napríklad tým, že by Sovietsky zväz prišiel o obrovskú nárazníkovú zónu, ktorú Ukrajina predstavovala. Rozvinutie Putinovej kebybolológie by potom mohlo viesť ku konštatovaniu, že ak by Nemci na jeseň 1941 nestrácali čas pri Kyjeve, stihli by Moskvu dobyť ešte pred príchodom zimy atď.

Putin ďalej povedal, že vyše 70 percent obetí na strane Sovietskeho zväzu tvorili občania Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. „Nechcem nikoho uraziť, je to historický fakt. Všetko je v dokumentoch.“

Také jednoduché to však nie je. Vzápätí prišla ukrajinská odpoveď. Tri organizácie – veteránov afganskej vojny, vojnových veteránov a obetí nacizmu – napísali Putinovi spoločný otvorený list.

Na jednej strane v ňom diplomaticky vylúčili možnosť, že mal v úmysle niekomu ublížiť, ale zároveň pripomenuli, že jeho slová „urážajú pamiatku obetí“. Pripomenuli mu, že viac než polovica frontov mala na konci vojny veliteľov ukrajinského pôvodu, každý piaty vyznamenaný Hrdina Sovietskeho zväzu bol Ukrajinec, a to vrátane najúspešnejšieho sovietskeho stíhacieho esa Ivana Kožeduba, atď.

Slovom, kým Putin a ruská historiografia hovoria o 70 percentách obetí (civilných aj vojenských) na strane Ruska, ukrajinské zdroje ponúkajú iné čísla.

Kto sú čí mŕtvi

Historik Timothy Snyder vo svojej knihe Krvavé územie (v slovenčine Premedia, 2013) varuje pred hrami so štatistikami mŕtvych. „Stať sa po smrti súčasťou navzájom súťažiacich národných pamätí, opierajúcich sa o počty obetí, znamená obetovať individualitu,“ varoval. Upozorňuje, že len správne údaje nestačia. Vždy treba pamätať na osudy tých, ktorí sa za nimi skrývajú, a na trápenia pozostalých.

My navyše celkom presné čísla nepoznáme. A aj tie, ktoré poznáme, si často každý interpretuje po svojom. Presne v zmysle Snyderových súťažiacich národných pamätí.

Ako je napísané vyššie, Vladimir Putin má svoju verziu, ktorá sa opiera o ruskú historiografiu. Noviny Ukrajinská pravda zas v máji 2014 zverejnili štúdiu, ktorá sa opierala o oficiálne demografické údaje Ukrajinskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Podľa nich žilo v roku 1940 na Ukrajine 41,3 milióna obyvateľov, pričom k 1. januáru 1945 ich bolo ani nie 27,4 milióna. Rozdiel – 13 917 000 ľudí – by potom mal tvoriť celkový počet ukrajinských obetí. Ak zároveň podľa rovnakých údajov predstavovala demografická strata celého Sovietskeho zväzu 26,6 milióna ľudí, ukrajinskí občania by tvorili polovicu obetí ZSSR.

Aj keby tieto údaje sedeli (verzií údajov o počte mŕtvych v ZSSR je viac), nič nehovoria o podiele jednotlivých národností. Veľkú časť ľudí s pôvodom na Ukrajine tvorili Rusi, Poliaci či Židia. Práve na toto riziko pri hrách s číslami upozorňuje Snyder. Ilustruje ho na príklade poľských Židov.

Nemci podľa Snydera počas druhej svetovej vojny zabili štyri milióny poľských občanov, spomedzi ktorých až tri milióny pripadajú na Židov. Všetci sa preto započítavajú do poľských strát, ale aj Sovietsky zväz viac ako milión z nich považoval za svoje obete.

Dôvod? Žili vo východnom Poľsku, ktoré v septembri 1939 na základe paktu Molotov-Ribbentrop obsadil Stalin. Väčšina z nich navyše bývala na území, ktoré dnes patrí Ukrajine. Komu teda patria? Dokonalý chaos. Stačí trochu zlej vôle a je z neho cynické naťahovanie o nešťastných mŕtvych.

Po bojoch na kóte 534 počas bojov v Duklianskom priesmyku. Foto - Vojenský historický ústav
Po bojoch na kóte 534 počas bojov v Duklianskom priesmyku. Foto – Vojenský historický ústav

Hitler na zapchatie diery nestačí

Aby toho nebolo dosť, jednoduché porovnanie počtu obyvateľov Sovietskeho zväzu pred druhou svetovou vojnou a po nej zvádza k tomu, aby sme zabudli na obete stalinských gulagov. Vojna-nevojna, tie naďalej masovo likvidovali „nepriateľov“ režimu. Dokonca ešte rýchlejším tempom než pred ňou a po nej.

Vyššia úmrtnosť sa dá vysvetliť tým, že väčšina zdrojov išla na front a na obete stalinizmu zvýšilo ešte menej než zvyčajne. Preto húfne umierali na podvýživu. Na úplné zapchatie demografickej diery v Sovietskom zväze preto len meno Hitler nestačí.

Historička Anne Applebaumová vo svojej Pulitzerovou cenou odmenenej knihe Gulag (v češtine Beta-Dobrovský & Ševčík, 2004) uvádza konkrétne čísla. Upozorňuje však, že nie sú kompletné a chýbajú v nich napríklad obete transportov a väzni, ktorí nezomreli v gulagoch, ale vo väzeniach. Chýbajú aj ďalšie kategórie obetí, ako boli takzvaní osobitní vyhnanci.

Z každoročných správ zostavovaných vedením gulagov vyplýva, že v rokoch 1942 až 1944 v nich umrelo 734 867 väzňov. V roku 1941 to bolo 115 484 mŕtvych a v roku 1945 ešte 81 917 Stalinových obetí. Pri prvom a poslednom roku vojny však nevieme, koľko z nich skonalo počas nej.

Ďalší rozmer debate dávajú Stalinove vojenské chyby a často bezcitné zaobchádzanie so životmi sovietskych vojakov zo strany veliteľov. Je nespochybniteľné, že vojnu rozpútal Hitler a aj to, že veľkú väčšinu jej obetí má na svedomí jeho režim.

Rovnako však platí, že nebyť spomenutých chýb, vojenských obetí na sovietskej strane mohlo byť výrazne menej. Napríklad 800-tisíc sovietskych zajatcov pri Kyjeve na začiatku vojny je do značnej miery výsledkom zlého vedenia. Stalin do Hitlerových rúk jedným šupom vložil takmer milión ľudí, z ktorých väčšina v zajatí v dôsledku hrozného zaobchádzania zomrela. Zodpovednosť tak leží na oboch, pričom podobných prípadov bolo viac.

Nehovoriac o mŕtvych, ktorí síce sú v sovietskych štatistikách vedení ako obete Hitlerovej vojny, ale aj keď išlo o občanov Sovietskeho zväzu, bojovali proti Sovietskemu zväzu. Možno ich počítať na státisíce.

Slavín. Foto - TASR
Slavín. Foto – TASR

Cintoríny na Slovensku nemajú národnosť

Kým pri odhadovaní celkových strát Sovietskeho zväzu panuje zmätok, všetci oslovení na Slovensku majú jasno – etnické zloženie vojakov Červenej armády padlých na Slovensku nie je známe.

Ministerstvo vnútra odpovedalo, že má zoznamy tu zabitých sovietskych vojakov vo viacerých formách, no len v niekoľkých prípadoch pozná aj národnosť pochovaných. O celkových počtoch nič nevie. Obmedzilo sa na všeobecné a vopred známe konštatovanie, že väčšinu tvoria Rusi, Bielorusi a Ukrajinci. „Štatistiky, kto bol akej národnosti medzi padlými vojakmi ČA, nemáme. Odporúčame vám obrátiť sa na ruskú ambasádu,“ napísala Michaela Paulenová.

Na ruskú ambasádu sme sa obrátili. Od 19. marca 2015 jej tlačový atašé na mail s otázkami nereagoval. Omnoho lepšie sme nedopadli ani na ukrajinskom veľvyslanectve. Pán, ktorý dvihol telefón, sa nepredstavil a nesúhlasil ani s tým, aby sme jeho vyjadrenia považovali za oficiálne.

Povedal len, že prinajmenšom polovicu vojakov z jednotiek bojujúcich na Dukle tvorili jeho krajania: „Väčšina dôstojníkov boli Rusi, radoví vojaci boli Ukrajinci.“ Na doplňujúcu otázku, či tým myslí etnických Ukrajincov alebo obyvateľov Ukrajiny, odpovedal, že to druhé. Ako jeden z mnohých pripomenul, že kým Moskva neodtajní svoje archívy, viac sa nedozvieme. Za pravdu mu v tom dal napríklad František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu v Bratislave.

„Nič také ako ‚tu leží päť Kirgizov‘ neexistuje,“ pridal sa aj vojenský historik Oldřich Vaněk z múzea v Liptovskom Mikuláši, v ktorého okolí sa intenzívne bojovalo. Vieme síce, ktoré jednotky na Slovensku pôsobili, ale ich zloženie je pre nás neznáme. Aj podľa Dvořáka teba hľadať odpovede v Moskve.

Paulenová z ministerstva vnútra naznačuje, že by to nemuselo byť také nereálne, keďže sa práve pracuje na „pasportizácii“ hrobov. Ministerstvo pritom od Rusov dostáva aj informácie zo zatiaľ nezverejnených dokumentov, „kde je väčšinou známe miesto, kde sa dotyčný narodil“. Vzhľadom na demografické špecifiká a veľký pohyb v Sovietskom zväze aj samotnom Rusku to však ešte nemusí nič hovoriť o národnostnom zložení jednotiek.

Český vojenský historik Jindřich Marek z Prahy sa domnieva, že pred rokom 1990 sa tejto téme v ZSSR nikto seriózne nevenoval. „Sovieti to určite vo svojom zaťatom internacionalizme, ktorý však zakrýval dominanciu ruského národa, neskúmali,“ myslí si. Aj on spomína len odhady vychádzajúce z predpokladu, že ruský a ukrajinský národ tvoril 80 až 90 percent početného stavu Červenej armády a tomu zodpovedal aj podiel na stratách. No nedá sa už určiť, akú časť z väčšiny tvorili Ukrajinci a akú Rusi.

Marek si však ani nemyslí, že to treba zvlášť skúmať: „Aj Američania majú svoje straty spočítané, ale nedozviete sa z nich, koľko medzi nimi bolo napríklad pôvodných obyvateľov.“

Drobné stopy sa možno dajú nájsť v spomienkach pamätníkov. Marek pripomenul, že kým 1. ukrajinský front, ktorý oslobodzoval väčšinu Česka, podľa ľudí, čo prežili vojnu, tvorili väčšinou Rusi a Ukrajinci, tak „od Bratislavy šiel na Brno 2. ukrajinský front, kde pamätníci spomínajú na prevahu odvedencov z Ázie“.

Spomienky však často vôbec nie sú spoľahlivým zdrojom informácií a Jozef Bystrický z nášho Vojenského historického ústavu si myslí, že ani 2. ukrajinský front sa svojím etnickým zložením ničím nevymykal z bežného priemeru.

Bol ukrajinský front zložený z Ukrajincov?

Počas druhej svetovej vojny sa bojovalo naprieč kontinentom od severu na juh. Bojisko bolo také rozsiahle, že všetky bojujúce armády svoje jednotky spájali do menších teritoriálnych celkov. Nemci mali skupiny armád, v Sovietskom zväze sa zaužívalo označenie front. Tie sa ďalej delili na armády, zbory, divízie atď.

Bolo by omylom odvodzovať z pomenovaní frontov etnické zloženie jednotiek. Napríklad prívlastok ukrajinský v názve frontu neznamená, že v ňom bojovali Ukrajinci, ale len miesto jeho pôsobenia (názvy sa už ku koncu vojny nemenili a štyri ukrajinské fronty zostali ukrajinskými, aj keď Sovieti stáli pred Berlínom).

Skúška správnosti je jednoduchá. Existovali fronty ukrajinské, pobaltské či bieloruské, ale ani jeden ruský. Bolo by nezmyslom na základe toho tvrdiť, že Rusi vo vojne nebojovali.

Stalin mal navyše veľmi dobrý dôvod vyhýbať sa vytváraniu väčších jednotiek výlučne na etnickom základe. Konkrétne v prípade Ukrajincov by celkom určite neriskoval, pretože tí si dobre pamätali hladomor s miliónmi obetí, ktorý pred vojnou na Ukrajine rozpútal. To je aj jeden z dôvodov, prečo mnohí z nich najskôr Nemcov vítali ako osloboditeľov.

Poľský historik Jerzy Maroń je tiež presvedčený, že Stalin by nikdy nesúhlasil s budovaním jednotiek na etnickom základe. „Často ani sovietski vojaci nevedeli, akej sú národnosti,“ dodal pre regionálne vroclavské noviny. Mimochodom, ministra Schetynu na vysokej škole históriu učil práve Maroń.

Čo je v ruských archívoch

Už vieme, že informácie o zložení jednotiek Červenej armády (a mnohé iné) by podľa historikov aj ministerstva vnútra mali byť zamknuté v ruských archívoch. Čo by sme sa z nich dozvedeli? Prekvapujúco veľa.

Ruské ministerstvo obrany na svojej internetovej stránke k 70. výročiu konca vojny uverejnilo množstvo rôznych dokumentov. Je medzi nimi aj podrobná štatistika zloženia 60. armády k 1. januáru 1945, ktorá sa na verejnosť dostala ešte pred prestrelkou s Poliakmi. To je práve tá armáda, ktorej vojaci koncom januára oslobodili Osvienčim. Nedá sa vylúčiť, že Rusi už niekde sprístupnili aj dokumenty o jednotkách, ktoré pôsobili na území Slovenska, ale také sa nám nájsť nepodarilo.

Zverejnený dokument zároveň nemožno považovať za svedectvo o etnickom zložení celej Červenej armády, ale iba jej jedinej jednotky. Hoci pomerne veľkej.

Podľa špecializovaného internetového fóra forum.valka.cz je oficiálnym dátumom vzniku 60. armády 7. júl 1942, rozpustená bola takmer presne po troch rokoch 8. júla 1945. Pôsobila na viacerých bojiskách, okrem iného aj pri Kursku. V čase oslobodenia Osvienčimu bola súčasťou 1. ukrajinského frontu (jeho ľavé krídlo bojovalo na Dukle a neskôr na Slovensku). Jej hlavnou súčasťou bol 4. gardový tankový zbor. Prívlastok gardový bol udeľovaný v bojoch nadpriemerne osvedčeným jednotkám. Koncom vojny velil 60. armáde generál Pavel Alexejevič Kuročkin.

Dovtedy sa jej personál nepochybne v dôsledku vysokých strát neustále obmieňal. Štatistika z januára 1945 ide pomerne hlboko.

Tabuľkové počty armády boli 116 931 príslušníkov. Medzi nimi malo byť takmer 12-tisíc dôstojníkov, bezmála 30-tisíc poddôstojníkov a zvyšok tvorili radoví vojaci.

V štatistike sa dajú nájsť také detaily, ako je napríklad údaj o počte negramotných – 20 poddôstojníkov a 3962 členov mužstva nevedelo čítať a písať. Rovnako podrobne boli vojaci evidovaní podľa dátumu narodenia. Najväčšie zastúpenie mali ročníky narodenia 1924 – 1926, najmenej bolo veteránov narodených v roku 1893 a skôr: 1376.

Podrobne sú rozpísané aj jednotlivé vojenské špecializácie. Vďaka tomu vieme, že aj keď boli armády koncom vojny výrazne motorizované, vo veľkej miere museli stále využívať služby koní. O zvieratá sa staralo 92 veterinárov. Ľudí zas ošetrovalo 667 zdravotníkov.

Nakoniec údaje o národnostnom zložení. V prípade Osvienčimu to medzi ruským pobúrením a poľským ministrom zahraničia vychádza na remízu. Rusov bolo k 1. januáru 1945 v 60. armáde 42 298 a Ukrajincov 38 041. Nejde o údaj, ktorý sa viaže na trvalé bydlisko, ale o etnicitu.

Zaujímavé je, že pri radových vojakoch vedú Ukrajinci o šesťtisíc – 28 347 k 22 294. Práve v tejto skupine (a čiastočne medzi poddôstojníkmi) bolo najviac tých, čo reálne bojovali a zomierali. Rusi majú celkovo navrch vďaka väčšiemu zastúpeniu poddôstojníkov (12 603 k 7 568) a najmä vďaka priepastnému rozdielu v počte dôstojníkov (7 501 k 2 126).

S veľkým odstupom nasledovali ostatné národnosti. Bielorusi, Tatári, Židia, Kazachovia, Uzbeci, Gruzínci, Arméni… Na chvoste bolo zopár Fínov či Číňanov.

Tieto údaje na jednej strane potvrdzujú, že nič také ako etnicky jednoliate jednotky v Červenej armáde neexistovalo, ale zároveň dávajú veľký otáznik nad tvrdenia o tom, že v nej bolo len 16 percent občanov Ukrajiny a aj z tých boli dve tretiny Rusi. Hoci netreba zabúdať, že ide len o jednu jednotku, ktorá navyše postupovala cez Ukrajinu, kde na oslobodených územiach dopĺňala stavy, vďaka čomu v nej mohli mať vyššie zastúpenie práve Ukrajinci.

V moskovských archívoch zjavne sú zaujímavé informácie a je škoda, že sa o ne Rusi nechcú podeliť.

2. svetová vojna

Teraz najčítanejšie