Denník N

Na olympiáde bicyklujem o medailu pre Slovensko, doma na mňa vodiči striekajú vodou z ostrekovačov

Richard Varga. Foto N - Peter Kováč.
Richard Varga. Foto N – Peter Kováč.

Triatlon je náročný šport. Ročne na bicykli odjazdím 20- až 25-tisíc kilometrov. K tomu odplávam tisíc a odbehnem okolo štyri a pol tisíca kilometrov.

Bola to posledná kvapka mlčanlivosti. Ako vždy sa počas cyklistického tréningu snažím držať na krajnici, aby som nezavadzal autám. Kontrolujem si údaje na cyklopočítači, keď sa v protismere objaví auto.

Jeho šofér ma vidí, no nič to s ním nerobí. Ďalej predchádza autobus.

Musím vyskočiť z cesty. Keby som sa pozrel o dve sekundy neskôr, zrazili by sme sa. Môžete si domyslieť, ako by dopadol môj sedemkilový bicykel v súboji s tonovým autom. Ešteže na kraji cesty nebol obrubník, vyhol som sa tým pádu.

Vtedy som si povedal: Toto sa musí zmeniť! Víkend predtým sme boli s mojou tréningovou partiou ohrozovaní počas tréningu. Autá vytrubovali, vodiči boli agresívni. A nie je to len o týchto dvoch prípadoch, zažívam to už roky takmer dennodenne. Ročne na bicykli prejdem minimálne 20-tisíc kilometrov, negatívnych zážitkov mám požehnane.

Nerozumiem tomu. Máme Petra Sagana, najlepšieho cyklistu na svete tretíkrát za sebou. Bijeme sa do pŕs, akí sme naňho hrdí. No naše správanie k obyčajným cyklistom je strašné.

Zhodou okolností som krátko po tom, ako ma skoro zrazilo auto, išiel na tlačovú konferenciu. Týkala sa finále majstrovstiev sveta v triatlone, no ja som hovoril o inom: o agresivite a arogancii vodičov, ktorí ohrozujú cyklistov. Médiá som požiadal, aby sa moje slová dostali ďalej ako za steny konferenčnej miestnosti. Dúfal som, že tým zabránime minimálne jednému incidentu na ceste.

Bol som prekvapený, že asi osemdesiat percent reakcií pod článkami bolo veľmi pozitívnych. Stále tam však boli ľudia, ktorí vôbec nepochopili, o čo mi ide.

Ako si vôbec niekto môže myslieť, že cyklista nepatrí na cestu? Bicykel na ňu patril skôr ako auto, až neskôr bol vytlačený.

V civilizovanom svete si už uvedomili, aké sú bicykle dôležité. Je to jednoduché. Keď máte o jedného cyklistu viac, máte približne o jedno auto menej. Mali by sme si to uvedomiť aj my v Bratislave, ktorá je jednou z európskych metropol. No aspoň v tomto za Západom teda zaostáva. Stačí sa pozrieť do miest ako Amsterdam, Londýn, New York či Kodaň.

Moje vyjadrenia si všimli aj politici. Ak to má pomôcť veci, stretnem sa s nimi a pokúsim sa presadiť, aby sa zmenili zákony, ktoré budú viac chrániť cyklistov.

Richard Varga

Mám 28 rokov, narodil som sa a žijem v Bratislave. Som triatlonista, na olympiáde v Londýne 2012 som obsadil 22. miesto, v Riu de Janeiro 2016 som bol jedenásty. Olympijský triatlon pozostáva z 1500 m plávania, 40 km cyklistiky a 10 km behu. Som majster Európy a štvornásobný majster sveta v akvatlone (plávanie, beh). Na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave som získal bakalársky titul v odbore Tréner triatlonu.

Foto N – Peter Kováč

Možno som len rozmaznaný

Ľudia mi písali napríklad aj to, že cyklisti predsa často porušujú zákon. A vodiči nie? Chodci sú tiež bez viny?

Ja predsa netvrdím, že sme neviniatka. Zákon porušujeme všetci, má to riešiť polícia. Ide však o to, že vodiči si neuvedomujú, že ovládajú zbraň a druhým môžu veľmi vážne ublížiť.

Cyklisti sa ani nemajú kde poriadne naučiť, ako jazdiť. Kto im hovorí, ako správne odbočovať? Malo by sa to oveľa viac riešiť.

Bicykel je predsa skvelá vec, môžete na ňom chodiť do práce. V Bratislave je veľa kancelárskych centier, v ktorých by to bolo možné. Stačí sprcha a miesto na odloženie bicykla.

Že je to možné, vidno na Západe. Tam chodia ľudia na bicykloch aj v oblekoch a nikto sa nad tým nepozastaví.

Možno som rozmaznaný, keďže som dlho žil a trénoval v Anglicku či Španielsku. Tam sa k cyklistom správajú inak. Trpezlivo počkajú, aby nás bezpečne mohli predísť, kývajú nám, podporujú nás.

Sú to príjemné zážitky.

Cyklisti by po ceste nemali jazdiť vedľa seba, áno. No vysvetlím vám, prečo to cyklisti robia.

Ak jazdia za sebou, vodiči sa ani neunúvajú zobrať do úvahy, že nás predchádzajú, jednoducho spravia myšičku. Poviem vám, nič príjemné, keď okolo vás presvištia v obrovskej rýchlosti alebo vás vytlačia z cesty, lebo sa vyhýbajú autu v protismere.

Preto jazdíme vedľa seba – takto nás auto musí chápať ako dopravné vozidlo, musí spomaliť a dať si pozor, kto ide v protismere.

Foto N – Peter Kováč

Prepáčte, že sme vás zdržali o dve sekundy

Veľmi často sa stáva, že nervózni vodiči pred nami zastanú a situáciu si chcú vysvetliť ručne-stručne.

Snažím sa byť vtedy slušný a vysvetliť si, kde sa stala chyba. Oni tvrdia, že nás chcú zbiť za to, ako jazdíme, striekajú po nás vodou z ostrekovačov alebo spravia myšičku, aby sme spadli.

„Dobrý deň, ako sa máte, všetko je v poriadku?“ hovorím, keď už napajedení vystúpia z auta a dodávam – kontrolujem: „Nič sa nestalo? Prepáčte, že sme vás zdržali o dve sekundy, prajeme vám pekný deň.“

Snažím sa na to ísť pozitívnym prístupom a priblížiť im, aký je život na dvoch kolesách.

Raz boli svedkom takéhoto konfliktu aj policajti. Starší pán viezol babku, asi k lekárovi. Žiadnu idylku ale nečakajte.

Na semaforoch vystúpil z auta, chcel nám vynadať. Snažil som sa mu vysvetliť, že svoju negatívnu energiu by mohol zmeniť na pozitívnu a radšej nás povzbudiť.

To, že sa rozčúli, nepomôže jeho zdraviu ani prísediacej babke a nám taktiež.

Incident videl aj policajt. Iba nás upozornil, aby sme jazdili po krajnici.

Pánovi šoférovi nepovedal nič! Čo ak nabudúce niekoho ohrozí tak, že spadne? Aké je ponaučenie do budúcnosti? Žiadne.

Pritom ten pán na nás agresívne trúbil. Prosím, to nikdy nerobte, pôjdete proti sebe. Skúste ísť na bicykli a kamaráta poproste, aby na vás hocikedy spontánne zatrúbil. Môžete sa tak naľakať, že mu spadnete pod auto.

Ak chcete dať znamenie cyklistovi, že vám zavadzia alebo vašu prítomnosť za ním, urobte tak jemným ťuknutím do klaksónu desať metrov od cyklistu. Vy aj on budete mať čas zareagovať a hluk je natoľko jemný, že neohrozí cyklistu ani auto.

Foto N – Peter Kováč

Prvý z vody

Vo svetovom triatlone som považovaný za najlepšieho plavca. Znamená to, že 95 percent pretekov sa mi podarilo vyplávať ako prvému. Plávanie je prvá disciplína triatlonu, nasleduje bicykel a beh.

Túto povesť mám, odkedy sa mi to podarilo na mojej prvej olympiáde.

Londýn. August 2012. Hyde Park. Milión ľudí, obrovský hluk. A ja vychádzam prvý z vody.

Boli to ťažko opísateľné pocity, ani som sám seba necítil. Ľudia ma neuveriteľne nabíjali energiou. Nemyslím si, že niečo také ešte niekedy zažijem.

Bola to moja prvá olympiáda, no veľmi ľahko sa mohlo stať, že by som na nej nebol. A môj život by teraz vyzeral úplne inak.

Na olympiádu sa treba kvalifikovať ziskom určitého počtu bodov. Ja som ich naháňal do poslednej chvíle, no tri mesiace pred poslednými pretekmi sa mi stala únavová zlomenina na chodidle.

Doba liečenia – šesť týždňov.

„Nemôžeš ani trénovať. Si ešte mladý, pôjdeš na ďalšiu olympiádu,“ hovorili mi. Málokto mi veril, že to môžem zvládnuť. Dokonca ani vlastný tréner.

Bol som totálne vyčerpaný.

Ja som sa však dal dokopy. O týždeň skôr, ako čakali.

Išiel som na preteky do Japonska, do Číny a v Madride som sa nakoniec kvalifikoval. Bola minimálna šanca, že sa mi to podarí. Na olympiádu sa dostalo 55 ľudí. Hádajte, kto bol ten posledný nad čiarou. Napokon som z vody vyplával ako prvý a celkovo dobehol na 22. mieste.

Bol to moment, ktorý určil môj ďalší život. Keby som sa nedostal na olympiádu, ťažko by som dostal štátnu podporu či zháňal sponzorov. Možno by som teraz už ani nerobil triatlon.

Ako prvý som vyplával na olympiáde v Londýne 2012 aj Riu 2016. Foto – archív tasr

Jazdil som na favorite

Detstvo som strávil v bazéne. Moja mama trénovala deti, a tak bolo prirodzené, že som bol jedným z nich. Oproti ostatným som však mal aj viacnásobnejšie dávky.

Niekedy sa stalo, že som absolvoval aj tri tréningy za sebou. Buď som čakal na mamu, aby sme išli spolu domov, alebo som čakal na svoj tréning. A nebudem tam predsa len tak sedieť.

Vláda tvrdej maminej ruky. Trénoval som so staršími aj mladšími, mama ma používala ako figuranta pre ostatné deti.

Keď som bol už starší, neraz som naplával aj 130 km týždenne. Bolo to šialené, ale poučné.

Teraz už toľko neplávam, viac sa zameriavam na ostatné disciplíny.

Starší brat Mišo tiež plával, a neskôr začal robiť aj triatlon. Mne sa to zapáčilo, prišlo mi to oveľa zábavnejšie. Navyše, školu som reprezentoval na rôznych behoch, dostal som sa aj na celoslovenskú úroveň. Bolo treba pridať už len bicykel.

Tak som to skúsil. Nebolo to veru tak, že by som hneď začal vyhrávať. Na plávaní som si síce spravil veľký náskok, no potom som ho stratil.

Problémom bolo aj to, že som mal len horský bicykel. Ostatné decká ma v pohode obehli na svojich odľahčených cestných. Postupom času som už jazdil na starom favorite. Síce bol riadne ťažký, no aspoň som už mal cesťák.

Nevyrastal som v bohatej rodine. Keby mi finančne pomáhali len rodičia, asi by som teraz nepísal tieto riadky. Vždy sa však našiel niekto, kto videl moju snahu a podporil ma.

Najskôr to bol pán Otakar Urban v plaveckom klube STU, ktorý bol mojím mentorom do 18-tich rokov. Neskôr, keď som už prechádzal na triatlon, tak to bol Gabo Baran v klube J&T. Silno ma tam podporovali, aby sa mohol môj talent ešte viacej rozvíjať.

Na Slovensku je veľa ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť vám. Stačí im, že vidia, ako sa snažíte a ako odovzdáte maximum.

Na mojom bicykli mám nakreslený slovenský štátny znak. No za žiadneho národovca sa nepovažujem, som hrdý na to, odkiaľ pochádzam, kde žijem a na skvelých ľudí, ktorých máme.

Reprezentujem Slovensko a som hrdý na všetkých ostatných, ktorí to robia. Veľmi rád sa so Slovenskom stotožňujem.

V Anglicku som mal skvelé tréningové podmienky, no vrátil som sa domov. Bol som súčasťou väčšej skupiny, v ktorej som nebol lídrom. Tu je všetko šité na mňa, aj keď možno nemám také podmienky.

Za mojím návratom je aj druhý dôvod – chýbal mi domov. Oženil som sa, s manželkou sme sa usadili. Veľmi som sa tešil domov.

V súčasnosti je bežné, že športovci pre lepšie podmienky na tréning či pre vyššiu výplatu menia občianstvo. Ja by som to nikdy nespravil, necítim, že toto by mali byť dôvody na odchod. Nedokázal by som sa potom pozrieť do zrkadla.

Možno nemám tie najlepšie podmienky, no som realista. Sme malá krajina a triatlon je u nás malý šport. Preto je logické, že zatiaľ nemá podporu ako v zahraničí.

Uvedomujem si, odkiaľ pochádzam a vďaka čomu som to dotiahol na túto úroveň. Nepodarilo sa to vďaka Slovensku, to je pre mňa príliš abstraktné. Ale vďaka slovenským ľuďom, ktorých poznám. Aj vďaka nim môžem robiť to, čo chcem.

Takto som sa stal majstrom Európy v akvatlone (plávanie, beh) tento rok doma v Petržalke. Foto – tasr

Každý boží deň

Ak chcete byť úspešný, treba makať, v akomkoľvek odvetví. Tréning triatlonistu je náročný z časového, energetického aj sociálneho hľadiska. Ročne na bicykli odjazdím 20- až 25-tisíc kilometrov. K tomu odplávam tisíc a odbehnem okolo štyri a pol tisíc kilometrov.

Tento rok bol s nami na sústredení v Juhoafrickej republike aj bývalý futbalista Filip Šebo. Tvrdí, že triatlon je futbal krát štyri.

Ak vo futbale nemáte formu, môžete to oklamať technikou či tímovosťou. No niečo také v triatlone neexistuje. Tam sa ukáže každý jeden odfláknutý tréning.

Počas sezóny nemám ani jeden deň voľna. Plávam od pondelka do piatku, behám každý deň a bicyklujem každý deň okrem piatka.

Ráno idem na ôsmu na plaváreň. Za hodinku a pol si odplávam do štyroch kilometrov. Nasleduje okolo šesť kilometrov behu. Potom na hodinku a pol skočím na bicykel a deň zakončím behom v pretekárskom tempe. Regenerácia, masáž a o ôsmej som doma. O desiatej už treba ísť spať.

Sem-tam môžem skočiť aj na pivo, väčšinou v piatok, keď nemám toľko tréningov. Nemôžem to však prehnať, v sobotu opäť trénujem.

Musím si veľmi dobre rozmyslieť, koľko energie a času kam vložím. Ak sa oberám o spánok, budem unavený a na tréningu nepodám stopercentný výkon. Budem to musieť dospať ďalšiu noc, čiže spánok opäť nebude stopercentný. A dostanem sa do začarovaného kruhu prenášania únavy.

To, ako zregenerujem, určuje, o koľko sa zlepším.

S tréningom som trochu poľavil, keď som si dokončoval bakalára na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave.

Bakalárku som skúšal písať večer po tréningu, no to skrátka nešlo. Najedol som sa a jediné, po čom som túžil, bol spánok. Nie prehrabávať sa v knižkách.

Preto som si povedal, že si radšej zoberiem dva týždne voľna od tréningu a napíšem celú prácu. Samozrejme, to som už len dokončoval, údaje som zbieral rok a pol predtým.

Magistra si už asi počas kariéry nedokončím, môj odbor je problém robiť externe. Dorobím si ho po kariére, keď budem na to mať čas.

Nemám ešte úplne konkrétnu predstavu, čo by som chcel robiť, ale určite chcem zostať pri triatlone. Pomáhať iným ľuďom, robiť s deckami, profíkmi aj amatérmi.

Momentálne sa na nič nesťažujem. Mám kde žiť, mám čo jesť a robím to, čo milujem.

Text vznikol po rozhovore reportéra Michala Červeného s Richardom Vargom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Športovci píšu

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie