Zomrieť ako človek

Ako je možné, že ľudstvo v  20. storočí, ktoré sa hrdí svojou vzdelanosťou a  všemožnými pokrokovými výdobytkami, pripustilo taký stupeň vlastnej morálnej degradácie a dehumanizácie?“ pýta sa v  predslove ku knihe Tadeusza Borowského Nech sa páči do plynu slovenský historik Ivan Kamenec. Túto, viac ako relevantnú otázku si spolu s ním kladieme azda všetci, ktorí sme ešte stále neskĺzli do vôd relativizovania a  popierania najväčšej katastrofy moderných ľudských dejín. Sociológ Zygmunt Bauman v  knihe Modernosť a  holokaust tvrdí, že „holokaust možno pochopiť len ako neschopnosť civilizácie (t. j. cieľavedomej, rozumom vedenej ľudskej činnosti) obmedziť morbídne, prirodzené tendencie zvyškov prírody v človeku“.

A dodáva, že hrôzostrašné udalosti holokaustu sa nestali napriek vyvinutej civilizácii, ale práve naopak, vďaka nej: „Moderná civilizácia sama osebe určite nie je dostatočnou podmienkou holokaustu: bezpochyby je však jeho nevyhnutnou podmienkou. Bez nej by bol holokaust nemysliteľný. Ra­cionálny svet modernej civilizácie umožnil holokaust.“

Trauma od samého začiatku

Nedožil sa ani tridsiatich rokov. Za ten čas však bol svedkom a  účastníkom toľkého ľudského svinstva, že by vystačilo na štyri dlhé ľudské životy. V  roku 1951 dobrovoľne ukončil svoj život. Ďalej nevládal. Ďalej nemal síl.
Tadeusz Borowski (1922 – 1951), poľský novinár a  spisovateľ, autor krátkych autobiografických próz vychádzajúcich z  jeho vlastnej intenzívnej skúsenosti nadobudnutej vo  vyhladzovacom tábore Auschwitz.

Borowského poviedky už vyšli v  slovenčine dvakrát, v  rokoch 1974 a 1989 pod náz­vom Rozlúčka s Máriou. Na jeseň roku 2017 pripravilo vydavateľstvo Artforum reedíciu vydania z roku 1989 s novým titulom Nech sa páči do plynu v preklade Jozefa Gerbóca a Jozefa Marušiaka.

Život Tadeusza Borowského bol poznačený traumami už od najútlejšieho detstva. Keď mal štyri roky, jeho otca zatkli a internovali do gulagu a o ďalšie štyri roky neskôr putovala na Sibír aj matka. Borowského vychovávala jeho teta, až kým rodinu roku 1932 nerepatriovali do Poľska. V  roku 1940 zmaturoval a začal študovať na ilegálnej univerzite poľský jazyk a literatúru, kde sa spoznal aj so svojou budúcou manželkou Mariou Rundo.

Literárnej tvorbe sa venoval počas väčšiny svojho krátkeho života. Zo začiatku písal predovšetkým básne, neskôr sa sústredil viac na prózu, pomocou ktorej sa snažil vyrovnať aj so svojimi lágrovými skúsenosťami.

To je jeden život. Kratučký. A predsa presýtený útrapami, traumami a neprávosťou. A na jeho druhej strane stojí literárna tvorba. V prípade Tadeusza Borowského je však takmer nemožné ich od seba oddeliť.

Zúžené videnie

Človeku sa vo vojnových časoch zužuje videnie. Podstatné je prežiť. Akokoľvek. Niečo málo zjesť. Niečo si zarobiť. Prilepšiť si v zlých časoch. Prežiť nie vďaka niečomu, ale navzdory. Navzdory všetkému, čo sa deje, navzdory celej tej prekliatej realite nasiaknutej smrťou, krvou, dymom a nenávisťou. Také sú aj Borowského poviedky. Človek sa díva na svet jeho pohľadom a zrazu si uvedomuje, že nevidí do diaľky, ani do šírky, budúcnosť je krátka (ak vôbec je) a horizont vzdialený a rozostrený. V prvom pláne sa totiž vinie ostnatý drôt, na ňom lipnú naše oči. Pozeráme sa okolo seba a vidíme vlas, vidíme smietku, vidíme hrdzavú skrutku železničnej trate. Lampa nesvieti, vyrába tiene, okenné sklo sčernelo od noci. Zajtrajšok? Ten uvidíme až zajtra (ak vôbec príde).

Svet Tadeusza Borowského sa skladá z detailov, z tých najnepatrnejších čiastočiek. Im venuje takmer celú svoju pozornosť, pretože väčšinu času si hľadí pod nohy. Je to pochopiteľné. Je to ľahšie, ako pozerať sa na svet okolo.
V slovenskom výbere poviedok Tadeusza Borowského nájdeme texty tematizujúce obdobie ilegality a angažovanosti na čiernom trhu (Rozlúčka s Máriou), no vo väčšine prípadov kniha obsahuje texty týkajúce sa jeho internácie v  Auschwitzi (jeden z textov, U nás v Auschwitzi, vznikol z  listov, ktoré Borowski písal z  lágra svojej snúbenici Márii).

Borowski bol väzňom, nebol tým odsúdencom na istú smrť, ktorého čaká z neslávne známej rampy už len jedna krátka cesta – sprcha, komín, nebo. On pracoval, mal dostatok potravy i relatívnu voľnosť. To však neznamená, že nevidel, čo sa deje okolo neho, len o  krok ďalej, za ostnatým drôtom, to neznamená, že nevedel, čo za dym sa to po večeroch stelie nad lágrom. Vedel to. A vedel to až príliš dobre.

Ausladen!

Borowského pohľad na rea­litu vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau sa nevyznačuje žiadnym láskavým ľudským dotykom. Naopak. Je tvrdý, krutý a za istých okolností by mohol byť označený aj za cynický. Ale nie je to tak. Jeho pohľad je pohľadom človeka, ktorý bol s číslom 119 198 vytetovaným na predlaktí degradovaný a dehumanizovaný na najnižšiu možnú úroveň.

Nič nemá cenu, len samotný život – aj ten však len do istého času. „,Počuj, Henri, sme my dobrí ľudia?“ pýta sa Borowski svojho spoluväzňa, Francúza. „,Prečo sa tak hlúpo pýtaš? Vieš, kamarát, dvíha sa vo mne celkom nepochopiteľná zlosť na týchto ľudí, že pre nich tu musím byť. Vôbec ich neľutujem, že idú do plynu. Bodaj by sa pod nimi zem otvorila. Vrhol by som sa na nich päsťami. Je to predsa choré, nemôžem to pochopiť.“ Aj to sú myšlienky, s  ktorými likvidačná mašinéria nacistického Nemecka počítala. Že obete sa obrátia proti obetiam, pretože siahnuť na krk katom, na to už, z pochopiteľných dôvodov, nemajú dostatok sily.

Rozprávač-Borowski je svedkom každodenného ľudského utrpenia a ponižovania. Pri práci. Pri vyprázdňovaní vlakov, keď sa „vykladá tovar pre Birkenau: materiál na výstavbu tábora a ľudia do plynu“, a tieto takmer mechanické činnosti sú sprevádzané pravidelnými výkrikmi „Ausladen!“ („Vykladať!“), čo mieru odľudštenia umocňuje ešte viac. A navyše, z perspektívy táborového väzňa v jeho rozprávaní dochádza aj k celkom nečakaným uhlom pohľadu: „Niekoľko dní bude tábor žiť z tohto transportu – bude jesť jeho šunky, klobásy, zaváraniny a ovocie, bude piť jeho vodky a likéry, bude chodiť v jeho bielizni, obchodovať s jeho zlatom a plecniakmi. Veľa vynesú civili z tábora do Sliezska, do Krakova i ďalej. Privezú cigarety, vajíčka, vodku a listy z  domova. Niekoľko dní bude tábor hovoriť o transporte Sosnowiec-Będzin. Bol to dobrý, bohatý transport.“

Nie, nie je to cynické. Všetko, čo Borowski vedome nenapísal do svojich textov a  čo ponechal bez komentára, sa má udiať v útrobách každého čitateľa. V mysli. A azda aj v duši. Presne taký má byť dobrý dokument.

Trauma do samého konca

Tadeusz Borowski býval krátko po vojne v Mníchove, neskôr sa vrátil domov a v  roku 1948 vstúpil do Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Nasledujúce tri roky jeho života sú plné tajomstiev. Sklamala ho komunistická strana, ktorej uveril? V tom čase bol totiž prinútený k  sebakritike a k odmietnutiu svojich starších literárnych prác tematizujúcich skúsenosť z koncentračného tábora, čo bola podľa Agnieszky Szew­czykovej vlastne prvá symbolická samovražda, ku ktorej ho donútil režim.

Navyše, jedného z jeho blízkych priateľov, ktorého predtým väznilo gestapo, neskôr zatkli a mučili aj komunisti. Tadeusz Borowski zahynul vo veku nedožitých dvadsaťdeväť rokov po otrave plynom a predávkovaní liekmi na spanie, len tri dni po tom, ako mu manželka Maria porodila dcérku Małgorzatu. Časť spoločnosti ho považuje za jednu z prvých poľských obetí komunistického zriadenia.

Skúsenosť, akú mal za sebou v mladom veku Tadeusz Borowski, posunie myslenie človeka do nepredstaviteľných diaľav. A  posúva sa aj hranica toho, čo považujeme za normálne. A čo je vlastne normálne v  nenormálnych časoch a  v nenormálnych situáciách?

Na dvore skladu, ešte pred Borowského zatknutím, prebehne aj takýto dialóg o jednej mladej židovskej dievčine, ktorá pred časom utiekla z geta: „Vracia sa do geta. Má tam dcéru, ktorá sa odtiaľ nemôže dostať. No iste, súhlasne povedal obchodník. Aspoň zomrie s  ňou, ako človek…“