Denník N

Ste znechutený z politiky? Tak sa jej venujte viac

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Diskusiu o veciach verejných potrebujeme presunúť tam, kde je život a kde nás spoločenské normy tlačia prejavovať úctu k druhým.

Opakujúcou sa požiadavkou slovenskej spoločnosti je, aby sa politici vymenili alebo aspoň zmenili. Nie kvôli tomu, že by nás tváre zaslúžilých politických bardov po rokoch omrzeli. Ale preto, že mnohí vo výkone svojich funkcií žalostne zlyhávajú, čo negatívne zasahuje život takmer každého občana tejto krajiny. Volanie po zmene je preto oprávnené. Neuvedomujeme si však mieru, v ktorej túto zmenu my sami máme v rukách. Pretože v zahraničí, i tu u nás doma, sa politici prispôsobujú hodnotám, názorom a náladám svojich voličov.

Premiér ako stelesnenie zla

Kauza daňových priznaní prezidenta Andreja Kisku mala podľa niektorých komentátorov poskytnúť verejnosti priestor na zmenu jedného rozšíreného a škodlivého pohľadu na politikov. Ten pohľad je obdivný a v našich mysliach vytvára predstavu o obľúbenom politikovi ako o neomylnom človeku, ktorý sa nedopúšťa žiadnych mravných prehreškov. Predlhou vládou Smeru znechutená časť spoločnosti môže už pár rokov použiť túto projekciu na A. Kisku. Po úniku daňovým tajomstvom chránených dokumentov dostala trhlinu. Chvíľu to trvalo, no nakoniec sme to počuli. „Pochybil som, mrzí ma to,” oľutoval prezident svoje konanie a zbožštelej predstave verejnosti o jeho osobe vrátil ľudský rozmer. Podľa Martina M. Šimečku tak uznal existenciu mravného zákona, ktorý stojí nad ním a platí pre všetkých rovnako.

Netuším, koľkým ľuďom táto kauza pomohla vnímať svojho obľúbeného politika ako človeka z mäsa a kostí. Chcem veriť, že väčšina voličov toho bola schopná aj pred ňou. Čoho mnoho voličov (vrátane novinárov či ľudí pracujúcich v neziskových organizáciách) schopných nie je, je vnímať ako človeka aj druhú hlavnú postavu v tomto príbehu – premiéra Roberta Fica. Dnes sa nachádzamne v ojedinelej situácii, keď názor na neho, ktorý začujete kdesi v krčme, súznie s názorom opozičných lídrov, niektorých komentátorov či mienkotvorcov v rozličných komunitách. Súčasný premiér je pre nich hlava mafie, bezcharakterný mocibažný populista a stelesnenie zla, ktoré stojí v ceste k lepšiemu Slovensku. Nie je dôležité, či je tento obraz R. Fica presný a úplný. (Nazdávam sa, že nie je.) Vyrušuje ma, že mnoho ľudí touto optikou vníma celý štát.

Akoby nešlo o to, čo robíte, ale s kým

Americký diplomat George Kennan napísal v roku 1940 na margo situácie, v akej sa ocitli Česko a Slovensko počas druhej svetovej vojny, že predstavovala jednu z najstarších a najnepríjemnejších ľudských dilem, keď sa človek musí rozhodnúť medzi „obmedzenou spoluprácou so zlom v snahe zmierniť jeho následky a nekompromisným, hrdinským, no sebevražedným bojom proti nemu”. Deviaty rok vlády Smeru má veľmi ďaleko od obdobia nacistickej okupácie. No pri čítaní internetových diskusií, kde sa to nekompromisnými nenávistnými rečami len tak hemží, človek ľahko nadobudne pocit, že v uliciach zúri občianska vojna. Áno, tieto „diskusie“ sú len výsekom reality – virtuálnej, dalo by sa povedať. No skúste verejne vyhlásiť, že zvažujete spoluprácu so súčasnou vládnou garnitúrou. Vypočujete si, že ste kolaborant a naivka. Hoci v realite nečelíme dileme, ktorú opísal G. Kennan, vôbec to, žiaľ, neznamená, že verejný diskurz sa nenesie v jej intenciách.

Zažili to odborníci na školstvo, ktorí prijali ponuku exministra P. Plavčana spísať reformný dokument, svoje sme si vypočuli aj v Nadácii Zastavme korupciu za to, že sme sa na jar s premiérom stretli a od leta s vládnymi úradníkmi robíme na zmene zákona o oznamovateľoch korupcie. A očakávam, že nakladačka čaká aj tie mimovládky, ktoré uspejú v eurofondových výzvach. Akoby nešlo o to, čo robíte. Ale s kým. A keďže štát sme si stožnili s predsedami vládnych strán, ktorí sa ho ako teroristi pokúšajú uniesť, spolupráca neprichádza do úvahy. Lebo s teroristami sa nevyjednáva.

Štát sme my

Urobme teraz myšlienkový experiment a predstavme si, že ministri a poslanci odplávali na teambuilding kamsi do Pacifiku. Čas by sa nezastavil a krajina by chvíľu veselo fungovala ďalej. Naša pozornosť „ochudobnená“ o správy s najnovšími invektívami predsedu vlády na adresu lídra opozície by sa presunula na šesťstotisíc zamestnancov verejnej správy. Štát by predstavovali oni. A my s nimi, keďže azda neexistuje na Slovensku rodina, ktorej aspoň jeden člen nerobí pre štát. Našu zlosť za zlyhania štátu vo výkone jeho funkcií by sme museli smerovať k nim. Prvým krokom k oprave štátu by bol rozhovor s jeho úradníkmi. Lebo narysovať zmeny vo fungovaní štátu vie čisto teoreticky aj jeden človek. No uskutočniť ju nie je možné bez tých státisícov úradníkov, policajtov, učiteľov či sociálnych pracovníkov. Musíme ich takpovediac dostať na svoju stranu. Prejaviť im podporu, priniesť im nápady a apelovať na nich zodpovednosť. Ak by sme boli v tomto prístupe dôslední a vytrvalí, vytvoríme na nich a na ich nadriadených oveľa väčší tlak, než keď len prezentujeme svoju frustráciu na sociálnych sieťach.

Viac si všímať našich úradníkov a pomôcť im robiť ich prácu čo najlepšie je to isté, k čomu nás vyzýva Timothy Snyder v knihe O tyranii. „Inštitúcie nám pomáhajú zachovávať si mravnosť. Ale aj ony potrebujú našu pomoc,” tvrdí v kapitole Bráňte inštitúcie, o ktorých podľa neho nemáme hovoriť ako o „našich“ inštitúciách, pokým si ich neuspôsobíme tak, aby slúžili svojmu účelu. “Inštitúcie sa samy neubránia. Ak ich nebránite od začiatku, padnú jedna po druhej,” vystríha nás Snyder. Slovenská televízia, súdy, Najvyšší kontrolný úrad, školy, úrady práce… Výpočet inštitúcií, ktoré sme nechali pokloniť sa politickej moci, by bol dlhý. Dá sa pochopiť, prečo sme to dopustili. Učili sme sa demokracii, ešte stále sme sa zbytočne báli ako v dobe pred rokom ’89, iní sme príliš dôverovali našim voleným zástupcom a ostatní sme sa jednoducho len nezaujímali. No nebude sa to dať ospravedlniť, ak by sme v našej ľahostajnosti pokračovali. Inštitúcie za nás nevybuduje Brusel ani Moskva. Štát nie sú lídri strán, ani prezident. Štát sme my.

Ficovoliči a lepšie Slovensko

Osobitnú pozornosť musíme venovať polícii a prokuratúre. Premiér si už všimol, že korupcia je témou, ktorá jeho môže pripraviť o moc a nás ostatných o život v demokratickom štáte. Po vynesení odsudzujúceho verdiktu nad bývalými ministrami za Slovenskú národnú stranu snáď už Robert Kaliňák nebude mať tú drzosť tvrdiť, že korupcia na najvyšších politických miestach neexistuje. Čo s tým môžeme urobiť my? Žiadať viac odvahy od policajtov, ktorých osobne poznáme, keď nám naznačia, že príkaz nadriadeného je u nich na prvom mieste a zákon až na druhom. Odvaha a integrita by mali byť základnou výbavou každého policajta. Komu chýba, mal sa venovať inej práci. V prepočte na jedného obyvateľa máme trikrát viac policajtov ako vo Fínsku. Ak je napriek tomu patríme k najskorumpovanejším krajinám v Európe, znamená to jedno: slovenská polícia a prokuratúra potrebujú reformu, vďaka ktorej bude zákon platiť pre všetkých rovnako a bez ohľadu na to, kto je práve pri moci. Táto požiadavka musí od nás zaznievať hlasno a opakovane až dovtedy, pokým sa nezavedie do praxe.

Tradičná interpretácia diania na slovenskej politickej scéne cez zápis v binárnom kóde, v ktorom nuly predstavujú „Ficovoliči“ a jednotky členovia „lepšieho Slovenska“, dáva pred každými parlamentnými voľbami do popredia otázku potenciálnej spolupráce so stranou predsedu vlády. Nieže by nebola legitímna. No jej vplyvom sa naša pozornosť po voľbách len málokedy dokáže posunúť od otázky „kto vládne?“ k podstatnejšiemu „ako vládne?“ K povrchnosti pri sledovaní politického diania prispievajú svojim dielom aj médiá, ktoré správam a komentárom o šťavnatých výrokoch súperov v politickom ringu dávajú často rovnakú dôležitosť ako obsahu navrhovaných politík. Vďaka tomu sa môže stať, že bez veľkej diskusie poslancom prejde novela zákona o Ústave pamäti národa – jednej z najdôležitejších inštitúcií v čase, keď neoľudáci po Banskej Bystrici pomaly obsadzujú aj zvyšok Slovenska a v Česku sa k moci derie bývalý agent Štátnej bezpečnosti. Znechutenie dospelej populácie z politiky je pochopiteľné a vyberá si svoju daň už aj u ich potomkov. Podľa prieskumu OECD sa takmer 40 percent mladých Slovákov od 15 do 29 rokov vôbec nezaujíma o politiku. Viac ich je už len v Maďarsku, Česku a Čile.

Demokracia je práca navyše

Reakciou na tento stav nie je menej politiky. Naopak, správnou reakciou je viac politiky a angažovanosti vo veciach verejných. Ale nie iba na sociálnych sieťach a v komentároch pod článkami, kde sa úroveň diskusie nápadne podobá tej na parlamentnej úrovni. Vystihol to český novinár Erik Tabery vo svojej ostatnej knihe Opustená spoločnosť: „Keby sme v Česku vynaložili rovnakú energiu na riešenie problémov, akú vynakladáme na urážanie názorových oponentov, boli by sme najúspešnejšou spoločnosťou na svete. Občas je až viditeľné zdesenie v očiach diskutérov, keď nedokážu na človeku zastávajúcom opačný názor nájsť nejakú kádrovú chybu. A aká sa potom objaví úľava, až sa viečka zachvejú, keď sa na neho niečo nájde.“ Diskusiu o veciach verejných potrebujeme presunúť tam, kde je život a kde nás odveké spoločenské normy tlačia prejavovať úctu a pochopenie k druhým: do škôl, krčiem a kaviarní, rodín, pred kostol či na obecné zastupiteľstvá. Viem, znie to nudne a namáhavo. No ako raz povedal môj obľúbený filozof – demokracia je práca navyše. Ľahšie je sa jej chopiť, keď pred očami vidíme jasný cieľ. Ním by mohla byť hoc tá dávna a prirodzená túžba takmer každého človeka: mať sa lepšie. A pochopenie, že moje šťastie a blahobyt pretrvajú iba vtedy, keď sa budú mať lepšie aj ostatní.

Autor je výkonný riaditeľ Nadácie Zastavme korupciu

Teraz najčítanejšie