Slovenka pomohla 14-tisíc ženám v Afganistane. Už si vedia prečítať ceny na trhu, to je obrovský pokrok, vraví

O Afgancoch, ktorí po Sýrčanoch stále tvoria druhú najväčšiu skupinu migrantov smerujúcich do Európy, sa vyjadrujú na sociálnych sieťach mnohí. Málokto ich však pozná tak dobre ako Jana Jakubíková.

Slovenka žije v Afganistane siedmy rok, pracuje pre mimovládnu organizáciu Afghanaid, ktorá sa v krajine venuje rozvojovým i humanitárnym projektom. Hovorí o tom, ako sa musela naučiť krotiť svoj hlas. „Afganci sú veľmi diplomatickí, nás cudzincov považujú za veľmi drzých,“ vraví. 

Čo je presne vaša práca?

Nový projekt mi začína v septembri (rozhovor vznikol v lete – pozn. red). Predtým som s Afganaidom robila podporu vidieckych žien. Tu v Afganistane najmä vidiecke ženy nemajú žiadnu príležitosť nájsť si prácu alebo podporovať rodinu príjmom. Nie že by nemali záujem, ale spoločnosť je tu tradičná. Na vidieku ženy nemôžu chodiť len tak voľne, nie sú pre ne žiadne možnosti nájsť si zamestnanie. Ťažké je to aj pre mužov, väčšina pracuje v poľnohospodárstve, ženy sú najmä doma. Spoločnosť najmä na vidieku nechce, aby ženy chodili von.

Prečítajte si

Reportáž z najchudobnejšieho kúta Ázie, odkiaľ utekajú ľudia, a čo s tým robí Západ

Aký to bol projekt?

V ôsmich okresoch Badakšanu na severe sme podporovali 14-tisíc žien. V tejto provincii to bol jedinečný projekt. Pracovali sme vo viac ako 300 dedinách. 14-tisíc žien je obrovské množstvo. S každou ženou sme pracovali individuálne, každá jedna chodila na naše školenia. Poskytovali sme rady v rôznych zručnostiach od šitia, vyšívania, poľnohospodárstva, chovu dobytka, spracovania mlieka, včelárstva. Dali sme im základy marketingu, sú to skutočne ženičky, ktoré sú málo vystavené vonkajšiemu svetu. Ak aj niečo vyprodukujú, tak nevedia, ako to predať. Nevedia, ako stanoviť cenu, kde nájsť zákazníka. Mali sme školenia gramotnosti.

Väčšina žien z vidieckych oblastí nevie čítať a písať. Za deväť mesiacov sme im dali základy, na konci získali certifikát o absolvovaní 4. ročníka. Potom mohli ísť do piateho ročníka. Nemyslím si, že veľa z nich pokračovalo v štúdiu, ale už len to, že idú na trh a vedia si prečítať cenu, je obrovský pokrok. Jeden z najväčších úspechov bolo, že sme založili osem mliekarní, kde pracujú iba ženy, a 16 centier, kde sa zbiera mlieko, ktoré dodávajú do týchto mliekarní.

Niečo podobné sme videli v provincii Daikundí. Dokážu však takéto mliekarne prežiť aj bez podpory?

Nie sú to mliekarne ako u nás. Je to jedna miestnosť, kde je štyri či päť strojov, nejaké vedrá, pomôcky. Nehovorím, že všetky po skončení projektu fungujú, ako majú. Máme dva, tri okresy, kde nie je poriadny trh, takže mlieko si tam spracovávajú pre vlastnú spotrebu. Ale aj to je niečo. Niektoré mliekarne fungujú veľmi dobre, aj vláda prejavila záujem odoberať ich produkty.

Ako sa muži a rodiny stavajú k tomu, že teraz ženy začnú pracovať?

Ja som nastúpila do projektu 8 mesiacov po tom, ako sa začal, a bolo to veľmi náročné. Celé komunity nesúhlasili s tým, že je to projekt, ktorý pracuje iba so ženami. Mali sme len jedného muža. Neboli zvyknutí na to, že ja – žena a v mojom veku – vediem  projekt. Veľký kus práce sme urobili v tom, že sme im vysvetľovali, prečo je to dobré, že nerobíme nič proti kultúre, náboženstvu, tradíciám. Všetky kurzy zohľadňovali kultúrne špecifiká. Napríklad, všetko sa dá robiť u nich doma, nemusia chodiť von (vyšívanie, práca v záhradke). Práca vonku by nemala takú podporu. Muži po pár mesiacoch videli, že ženy už vedia, ako pripraviť pôdu. Ženy, ktoré absolvovali kurz chovu dobytka, prišli za mužom, povedali mu, krava ochorela a má takúto chorobu, musíš ísť k veterinárovi a vypýtať takúto injekciu. Toto mu povie žena, ktorá ani nevie čítať. Fungovalo to. Ženy boli veľmi hrdé, že odrazu niečo vedia, čo možno ani muži nevedia. Chlapi videli, že ženy začínajú prinášať nejaké peniaze do domácnosti, čo tu predtým nebolo.

Mali ste aj nejaké ženy, ktoré sa stiahli z projektu pre tlak rodiny?

Úplne na začiatku, ale minimum. Dali sme si záležať na tom, že sme chodili do tých komunít a rozprávali sme sa s lídrami. Oni si podávajú informácie v mešitách. Treba viesť debatu s miestnym lídrom a ten to vysvetlí ostatným. Niektoré ženy sme stratili, keď sme museli opustiť asi sedem dedín, pretože bezpečnostná situácia bola hrozná a riskovali sme životy nášho tímu.

Útočil tam vtedy Taliban?

Boli to rôzne ozbrojené opozičné skupiny.

Vidíte, že by sa za šesť rokov zmenilo postavenie afganských žien či už v Kábule, alebo na vidieku?

Lepší sa to. Môžem hovoriť len o miestach, kde som pracovala. V Kábule to vidno na tom, ako sa ženy obliekajú, ako ich vidno čoraz viac vonku. Napríklad zo začiatku sme išli na jeden trh a keď sme ho prešli, tak som sa sama seba pýtala, čo je tu čudné. Nakoniec som si uvedomila, že na trhu nie je ani jedna žena. To sa v Kábule mení. Vidno to tiež v dedinách. Muži začínajú podporovať takéto projekty, ktoré pomáhajú ženám, predtým to bolo nemysliteľné. Je tu však ešte veľmi veľa práce.

Posielajú ľudia na vidieku svoje dcéry do škôl?

Vo všeobecnosti preferujú, aby chlapci chodili do školy, dcéry skôr zostávajú doma. Niekde to môže byť z finančných dôvodov, ak je živobytie rodiny založené na poľnohospodárstve, tak dcéry musia pomáhať. Veľakrát je to preto, že sa boja o ich bezpečnosť, keďže škola je aj tri kilometre od domu.

Do Afganistanu ste prvýkrát prišli v októbri 2010. Čo ste vedeli o krajine?

V podstate nič, bol to iba všeobecný obraz, čo sa dialo v Kandaháre. Ako novinárka som sem vtedy išla monitorovať projekty, ktoré tu implementovali slovenské neziskovky. Cestu som nebrala tragicky, ale keď sa ma doma ľudia okolo začali pýtať, či si beriem so sebou nepriestrelnú vestu, tak ma trochu vystresovali.

Aký bol prvý dojem z krajiny?

Bola som milo prekvapená. Pohybovali sme sa iba v Kábule a okolí, nešli sme úplne do terénu. Bolo to v pohode, aj tú chudobu nevidíte až tak, ako v zapadnutých oblastiach. Trochu mi to pripomínalo život v Kamerune, kde som predtým bola na polročnej stáži.

Vtedy ste mali 25 rokov. Čo na cestu do Afganistanu hovorili vaši rodičia?

Svojim rodičom som cestu  zamlčala. Povedala som im, že som v Budapešti a nefunguje mi roaming, iba sestra vedela pravdu. Zistili to až vtedy, keď som sa vrátila a prečítali si moje články. Moja sestra vyprovokovala otca. Hovorila mu: Už si si pozrel dnešné noviny? Prvá veta v článku znela: Rodičia nič netušia. Otec otvoril noviny, no len to preletel, povedal, že je to pekné a otočil stranu. Na to sestra: Prečítaj si ešte raz prvú vetu. Vtedy si uvedomil, že článok je z Afganistanu, a dal mi facku.

Krátko na to ste sa sem vrátili nastálo. Prečo?

Krajina aj samotná rozvojová spolupráca ma zaujímali. O nejaké dva mesiace na to publikoval Človek v ohrození pracovnú ponuku, a vybrali ma. Dva roky som tu bola s Človekom v ohrození, krátko s jednou švajčiarskou organizáciou, teraz som v Afghanaid.

Vidíte, že sa bezpečnostná situácia v Kábule zhoršila?

Určite áno. Keď som sem prišla prvýkrát, s kolegom sme voľne chodili po meste, hoci aj vtedy to bolo proti predpisom. Povedali sme šoférovi – tu nás vyhoď, za tri hodiny príď po nás a my sme sa zatiaľ prechádzali po parku, obchodnom centre, cítila som sa fajn. Teraz by som to už určite neurobila.

Čo sa zmenilo?

V Kábule je oveľa väčšie množstvo útokov ako pred šiestimi rokmi. A už vtedy nám hovorili, že je to horšie, ako to bolo päť rokov predtým. Ja hovorím to isté teraz.

Aké bezpečnostné opatrenia dodržiavate?

Máme zakázané používať iný dopravný prostriedok ako auto Afghanaidu, nemôžeme chodiť ani autami iných organizácií, pretože ich bezpečnostné opatrenia môžu byť iné. Ja v podstate chodím len z domu do kancelárie a naspäť do domu, občas do obchodu. Nechodím po meste, po parku. O jedenástej musíme byť všetci doma a ani u nás v tomto čase nemôže byť návšteva. Treba sa zahaľovať šatkou, no oblečenie je v Kábule uvoľnenejšie. No vždy, keď som prišla v dlhej sukni a veľkej šatke, kolegovia hovorili: Ideš do terénu? Na vidieku sa nechcete veľmi vystrkovať. Ja som si zvykla tým, že som sa naučila trochu jazyk. Keď sa niečo deje, spýtam sa. Afganci sú však veľmi diplomatickí, keď urobím niečo zle, tak mi to nepovedia. Svojmu miestnemu tímu v Badakšane som buchla po stole a povedala – musíte mi povedať, keď robím niečo zle. Ako to mám vedieť, nemôžem sa sama vystaviť riziku len preto, že mi nikto nepovie: Hlupaňa, obleč sa inak. Sú to rôzne veci. Očný kontakt žena – muž sa na vidieku fakt nemôže nadviazať, je to veľmi nebezpečné. Keď muži idú do terénu, tak im hovoríme: Nedívajte sa na ne. Na Slovensku by očný pohľad bol v poriadku, neznamená to, že tú ženu vyzliekaš pohľadom. Oni to berú inak. Jeden náš kolega s miestnymi babami žartoval, smiali sa. Vyvolalo to veľký konflikt, pretože on nie je ich príbuzný, nemá čo s nimi laškovať. Je to veľmi citlivé.

Je to tak aj v prípade mladých Afganok v Kábule?

To už je iné. Aj ich rodičia sú trošku benevolentnejší. Mladé Afganky, stredoškoláčky, vysokoškoláčky sú už otvorenejšie. Napríklad, minule som videla jednu babu v minisukni, mala však pod ňou legíny, ale aj tak.

Ako by ste celkovo charakterizovali Afgancov?

Sú neskutočne pohostinní, celí by sa rozdali. Mám pocit, že som sa veľa z toho naučila. Nebola som taký typ, teraz sa na veci pozerám inak. To nie je ako u nás, keď niekto donesie do kancelárie obed, zje ho a umyje si misku. Ak niekto tu donesie obed, tak ponúkne všetkých. Ideme do terénu, do dedinky, kde som nikdy nebola a desať ľudí za mnou príde a pozve ma na obed či čaj. Oni to tak aj reálne myslia, sami pritom majú veľmi málo. A tiež sú veľmi diplomatickí v tom, že nás cudzincov považujú za veľmi drzých. My sme z našich kultúr zvyknutí, že sa bavíme na rovinu. Keď niečo nie je dobré, poviem to rovno. Tu treba ísť veľmi okolo, treba povedať dvesto lichôtok, až potom okrajovo naznačiť kritiku. Veľmi to komplikuje prácu. Nemôžeš na rovinu povedať, že niekto niečo urobil zle. Ja som s tým mala na začiatku strašné problémy. Často zvyšujem hlas, ani nie, keď ma niekto nahnevá, ale keď sa nadchnem. Veľmi veľa ľudí som tým urazila. Naučila som sa trochu krotiť temperament a diplomatické frázy, ako komunikovať zlé veci.

Dosť veľa Afgancov v súčasnosti uteká do Európy. Čím to podľa vás je?

Boja sa, čo sa s tou krajinou deje. Bezpečnostná situácia sa zhoršuje. Nie sú tu okrem poľnohospodárstva žiadne možnosti zamestnať sa. V mestách si nejako nájdeš prácu, ale na vidieku nie. Oni sa aj boja zveľaďovať dom, lebo môže v tej dedine prísť nejaký konflikt, alebo môže nastať prírodná katastrofa. Postavíš si dom, skrášliš si ho, príde povodeň a stratíš všetko. Konflikt je veľmi nepredvídateľný, nevieš, kde sa objaví, a oni sa veľmi boja. Je tam určité percento čisto ekonomických migrantov, no je tam aj veľa ľudí, ktorí sa boja o život.

S akými najväčšími mýtami o Afgancoch sa stretávaš na Slovensku?

Že sú všetci teroristi. Mňa to tak irituje. Správy, ktoré sa šíria médiami, sú skutočne väčšinou negatívne. To, že sa medzi tisíckou nájde nejaký blbec, ktorý vezme zbraň a ide niekoho zastreliť, to neznamená, že sú to všetci teroristi. Máme voči nim veľké predsudky. Aj na Slovensku si treba dávať pozor, aby si nestretol podvodníka, ktorý ťa bude chcieť ošmeknúť. Tu je to asi extrém, pretože môže byť ozbrojený a môže to mať horšie následky. Keď sa o tom doma bavia ľudia, snažím sa už odísť z miestnosti. Ľudia, ktorí nikdy v tej krajine neboli, nikdy nikoho z tej krajiny nestretli a už vedia najlepšie, že všetci sú teroristi. Ja sa už do takýchto diskusií ani nezapájam. Vždy som mala takú teóriu, že každého na svete by som poslala aspoň na mesiac žiť do cudziny, aby sa im otvorili obzory. Druhá vec je – a to mi povedalo už niekoľko ľudí – že si myslia, že keď vystúpim v Kábule na letisku, lietajú naokolo guľky. Tak to nie je.

Čo hovoria teraz rodičia? Facky už nepadajú?

Teraz už nie. Určite sa boja a stále to verejne prezentujú. No keď tam nie som, už trochu aj hrdo hovoria – naša dcéra je v Afganistane. Už si zvykli, že to nie je také peklo. Na začiatku, keď som tu začala robiť, mi moja mama telefonovala alebo písala zakaždým, keď niečo vybuchlo v Kandaháre, ktorý je stovky kilometrov ďaleko. Trvalo pol roka, kým som jej vysvetlila: mami, to je Kandahár, to je veľmi ďaleko.Teraz keď niečo počujú v rádiu, tak sa len spýtajú, či je všetko v poriadku a či kolegovia sú v poriadku.

Cesta sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie.