Denník N

Opustil korporáciu a robí to, čo ho baví. Nakrútil aj film, o ktorom ešte budeme počuť

Vizuál filmu Kroky na hrane.
Vizuál filmu Kroky na hrane.

Ľudmila Kolesárová píše o filme, v ktorom šestica bežcov prebehla 170 kilometrov po stopách Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu.

Film o bežiacich ľuďoch nie je nič pre mňa. Už dlho mám pocit, že sa behu venuje každý, len ja nie. Aj by som naozaj chcela, ale neviem chcieť.

Predsa som si však pozrela film o niekom, kto bežal stosedemdesiat kilometrov. Medzinárodný festival horských filmov je pod Tatrami top udalosť. Išla by som tak či tak, tentoraz bolo o príležitosť viac – premiéru mal film môjho priateľa Viliama Bendíka. Vila uznávam, pretože opustil svet veľkej korporácie, ktorý ho zväzoval a začal robiť veci, ktoré ho bavia a nechávajú slobodným. Začal točiť aj filmy. A tak som si pozrela film KROKY NA HRANE. Ešte o ňom budeme počuť.

Šestica ultratrailových bežcov sa rozhodla prebehnúť trasu z Osvienčimu do Žiliny po stopách dvoch Slovákov, ktorí ušli z koncentračného tábora, aby vydali svedectvo o tom, čo sa tam reálne deje a zároveň varovali maďarských židov, že sa na lámanie ich kostí a napúšťanie pľúc jedovatým plynom fašisti už tešia.

Polovicu filmu som preplakala. Keď v úvode chlapi, ktorí dokážu prebehnúť na jeden šup všetky horské chaty v Tatrách (prvý Bendíkov film 12CH), stoja ako paralyzovaní pred tonami ľudských vlasov, utierajú si slzy pri pohľade na fotoaparátom zachytené tváre umučených starcov, detí, žien aj mužov, plačem s nimi.

Nikdy som v Osvienčime nebola a ani neplánujem, pretože pre mňa je neľudské správanie ľudí k ľuďom počas druhej svetovej vojny obrovskou traumou. Aj v akejkoľvek inej dobe. Ani Boh nikdy nechcel, aby sa jeden človek vyvyšoval nad druhého. Možno by som si ani ten film nepozrela, keby nebol Vilov. Ale neľutujem.

Sledujem ho jedným dychom.

Bežci po prvom dni a náročnom zážitku v priestoroch koncentračného tábora musia zaľahnúť do postelí, aby skoro ráno v dvojiciachvyrazili na beh cez Poľsko do Žiliny. Spánok neprišiel a vstať bolo vyslobodením.

Ani od momentu, keď sa rozbehli, som sa nenudila ani chvíľu. Hlas Františka Kovára pripomína momenty, ktoré Vrba a Wetzler na úteku zažívajú. Utekalli len v noci, pretože všade na nich číhala smrť. Neboli ani nadopovaní proteínmi a energetickými nápojmi, len túžbou po slobode a chuťou varovať verejnosť. Blato. Zima. Kopce. Bežci bežia. Je rok 2017. Mám pocit, že bežím s nimi. Lebo sa hanbím, že pri tom pohodlne sedím v kresle v kine.

Video: Trailer filmu

 

Bežci sú unavení. Ja uvažujem, ako je možné, že ešte žijú. Majú predsa za sebou desiatky kilometrov behu. To sa dá? Pohľad na nich mi zvláštne príjemne rozbíja  bolesť z historického príbehu. Práve táto forma mi umožňuje príbeh sledovať. Je akási ľahšia, udrží moju dušu pri živote. Výborná kamera a hudba vo mne vyvolávajú otázku, ako to, že to ten Vilo tak vie? Avšak bolí ma duša aj nohy.

Aj bežcov všetko bolí. Lenže presne o tom to je. Ľudská vôľa je to najzraniteľnejšie, čo máme, ale aj naša najväčšia šanca. Možno aj na prežitie.

Vrba a Wetzler si vyčerpaní ľahli a skryli sa. Zrazu počuli dunivý zvuk, vlak. Dobytčák? Plný ľudí odsúdených na smrť a mučenie? Nie, toto je bežný vlak a v ňom ľudia išli do práce. Normálny život pomedzi smrť.

Dochádzajú mi vreckovky a utratrailovým bežcom sily. Stretávajú ľudí. Zastavujú sa na občerstvovacej stanici, nohy boľavé od blata. Ich blízki im podávajú jedlo a pitie.

Vrba a Wetzler sa na svojej ceste museli spoľahnúť na pomoc úplne cudzích ľudí. Konečne prechádzajú poľsko-slovenskú hranicu a na Slovensku nájdu človeka, ktorý im veľmi pomôže. Riskoval život a nebol jediný.

Vreckovky sa kopia. Bežci dobehli do cieľa.

Dnes sme vyhrali? Vyhráme aj zajtra? Ja neviem.

Po filme sme sa odfotili s Vilom a dvomi mužmi, ktorí bežali, Martinom Urbaníkom a Martinom Sekérom. Naozaj neviem, ako sa mám tváriť. Smutno mi je. Lenže prevážil jemný úsmev. Pretože to, že sú medzi nami aj dnes ľudia, ktorí sa rozhodnú zodrať topánky, aby vydali svedectvo o zle v prospech dobra, ma napĺňa nádejou a vďačnosťou.

Muži, ktorí zabehli stosedemdesiat kilometrov, mali v očiach bolesť. Nie je to bolesť z vyčerpania, je to bolesť z toho, čo si uvedomili ešte viac. Že dnes sú medzi nami ľudia, ktorí sa tvária, že im vraždenie a mučenie iných ľudí neprekáža.

Po filme v kine a medzi nami ostal silný odkaz: nemôžeme si myslieť, že naše deti ochráni ten, komu neprekáža vraždenie iných detí. Je to šialenstvo a klamstvo.

Teraz najčítanejšie