Denník N

Má 68 a stará sa o autistického syna: 23 rokov čakáme na miesto v zariadení a už nevládzeme

Martin. Foto – archív
Martin. Foto – archív

Postihnutí ľudia a ich rodiny ostávajú bez pomoci, musia sa spoliehať len na seba. Prehadzujú si ich zo župy na ministerstvo a späť.

Manželia Tesárovci o ôsmej zobudia syna Martina, otec Anton ho umyje, dá mu raňajky a lieky. Martinova mama Marta ho oblečie a odvezú ho zo Svätého Jura do Pezinka. V zariadení Hestia sa o Martina starajú až do tretej popoludní, niekedy im volajú skôr. Je to vtedy, keď ho nevedia zvládnuť.

Tesárovci prídu, doma mu dajú lieky, večeru, niekedy aj dve duple, pustia mu hudbu a Martin kričí. Vrieska. Niekedy s ním idú na prechádzku, aby mal pohyb. Často sa im vytrhne a kričí aj tam. Niekedy má záchvat a nevie o sebe, vrieska a búcha okolo seba. Obaja rodičia ho musia spacifikovať, aby neublížil sebe ani im.

Prichádza večer, uložia ho do postele. V noci sa budí na nočné mory. Vykrikuje aj trikrát za noc. Takto sa Tesárovci starajú o syna 34 rokov. Martin je autista. Má 106 kíl, je to dospelý muž. Mama, ktorá ho každý deň oblieka a v noci k nemu vstáva, má 68 rokov. Otec, ktorý ho každý deň vozí do Pezinka, má 72.

Rodičia sa už 23 rokov snažia nájsť pre Martina zariadenie, kde by mohol byť celoročne. Nevládzu sa už oňho starať. „Už 23 rokov máme žiadosť o miesto v zariadení v Modre. Boli sme na šiestom mieste, keď som sa bola teraz opýtať, posunuli nás až na osemnáste,“ hovorí Martinova mama. Žiadosť si podali v mnohých zariadeniach.

Odkedy sa Martin narodil, neboli rodičia Tesárovci na dovolenke. Nemohli si oddýchnuť, spraviť si voľno, čas pre seba. Dnes majú obaja zdravotné problémy. V apríli, keď Martina viezli do zariadenia, mali nehodu, prejavilo sa vyčerpanie. Našťastie sa nič vážne nestalo. Šoférovať môže len Martinov otec, jeho mama už zo zdravotných dôvodov nie. Pred pár mesiacmi skončil otec v nemocnici. „Mal otravu krvi, išlo mu o život a ja som za ním nemohla ísť ani do nemocnice, musela som byť s Martinom, nemali sme ho ako odviezť do zariadenia,“ hovorí 68-ročná manželka a hlavne mama.

Keď už rodičia nevládzu

Rodičia už syna nezvládajú, a tak sa ich dcéra musela vrátiť z Anglicka, aby pomohla. Zanechala tam prácu, svoj dovtedajší vlastný život. Rodina je zúfalá, hovoria o beznádejnej situácii. „Už som aj rozmýšľala, že by bolo najlepšie, aby sme sa všetci traja zabili v aute, nech je pokoj. Takto sa žiť nedá, sme zúfalí a nemáme už síl,“ hovorí Martinova mama. Martin väčšinu dňa kričí, bývajú v bytovke, ich susedia to veľmi ťažko zvládajú.

Podobných rodín je na Slovensku viac. Magdaléna Selecká sa o syna Maja stará už 33 rokov. Má 68, jej manžel má 72 rokov. Majo má genetickú vývojovú poruchu, odborne je to Cornelia de lange. Má ju od narodenia. Nekomunikuje, nespolupracuje, môže prijímať len mixovanú stravu, chodí naširoko, nosí plienky, niekedy býva agresívny k sebe aj k okoliu. K tomu si ešte prirátajte autizmus a mnoho iných ochorení.

Často chce utiecť z domu aj zo zariadenia v Pezinku, kde môže byť cez týždeň na 24-hodinových pobytoch. Za službu si platia. Cez víkend, sviatky či prázdniny chodí domov. „S láskou sme sa oňho starali 33 rokov, ale už nevládzeme,“ hovorí mama Magdaléna. „Byť tri dni v strehu, starať sa 24 hodín bez prestávky, nespať, prebaľovať, kŕmiť ho, to je pre 70-ročného človeka veľmi náročné.“

Jej 33-ročný syn spí v noci zhruba dve hodiny, a to aj keď užije lieky. Potom je hore a nemôžu ho nechať samého. Keď už Magdaléna fyzicky nevládala, začala zháňať aspoň na noc opatrovateľku, aby naňho dohliadala, a ona sa mohla aspoň jednu noc vyspať  Zverejnili inzerát a prihlásilo sa veľa žien.

„Vystriedalo sa ich asi desať, niektoré sa otočili hneď, keď videli, v akom stave Majo je,“ hovorí. Nakoniec prišla opatrovateľka, ktorá robí aj v zariadení, kde Majo býva cez týždeň. Pozná ho. A tak sa jeho mama aspoň jednu noc za víkend vyspí.

„Keď si pomyslím, že tu raz nebudem. My zomrieme, a čo bude s naším dieťaťom a jemu podobnými?“ premýšľa s obavami Selecká. Majo si vyžaduje náročnú 24-hodinovú starostlivosť, nie je možné, aby žil v rodine, kde sú pracujúci a iné normálne deti.

Obe rodiny sa snažia nájsť zariadenie, kde by ich deti mohli byť po celý rok. Obrátili sa na Bratislavskú župu, ktorá sa má postarať v takýchto situáciách o pomoc tým, čo ju potrebujú. Žiadali o pomoc aj ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, župných poslancov, ombudsmanky. Zatiaľ bezvýsledne.

Majovi rodičia skúsili aj odľahčovaciu službu. Rodiny na ňu majú právo zo zákona, o ich blízkych sa majú v zariadeniach postarať, aby mohli ísť na dovolenku alebo si oddýchnuť. „Ide v podstate o dovolenku opatrovateľa,“ tvrdí ministerstvo práce. V praxi táto služba vôbec nefunguje. Tento rok v auguste príspevok na opatrovanie poberalo 53 180 ľudí. Za celý minulý rok odľahčovaciu službu poskytli 211 ľuďom. Ide o 0,4 percenta ľudí, ktorí sa starajú o seniorov či ťažko postihnutých doma.

Seleckí túto službu chceli využiť v situácii, keď bola matka Magdaléna v nemocnici, Majova sestra bola tehotná, druhá sestra s dvoma deťmi, takže sa nemal kto o Maja postarať.

Dostali miesto v zariadení v Bratislave. Po piatich dňoch si museli po Maja prísť. Tvár samá modrina, bil sa do nej. Nedokázali sa oňho riadne postarať. Nedali mu mixovanú stravu, prebaľovali ho len dvakrát za deň. Išlo o zariadenie, kde sú ľudia so zdravotným postihnutím, ale vedia sa o seba do veľkej miery postarať – najesť sa, ísť na toaletu, komunikujú. „Bol tam odkázaný sám na seba, opatrovatelia nevedeli, čo s ním majú robiť,“ hovorí Majova mama.

Zobrali ho domov. „Dva týždne trvalo, kým sa upokojil. Dovtedy sa nikdy nezbil, teraz sa bije. Nie tak veľmi, ako keď bol v tom zariadení, ale bije sa,“ hovorí matka.

Majo sa v zariadení bil do tváre.  Potom si po neho prišli rodičia.  Zdroj – Archív

Štát spoznáš, keď potrebuješ pomoc

Tieto rodiny majú pocit, že nie je riešenie, že sú vo svojom trápení osamotení a nik im nepomáha. Neponúkli im psychológa, nik z úradu práce, sociálnych vecí a rodiny im neporadil, na župe sa podľa nich tvária, že ich problém neexistuje. A keď sa opýtajú ministerstva, dostanú odpoveď, že to nie je ich problém, keďže túto kompetenciu preniesli na župy a mestá. A rodiny roky čakajú, kým sa uvoľní miesto v zariadení, ktoré by bolo ochotné prijať ťažko postihnuté dieťa a vedeli sa oň aj postarať.

Je len málo zariadení, kde ľudí v takomto stave zvládnu. „Prešli sme 20 zariadení v Bratislavskom kraji, len tri by pre Maja vyhovovali a vedeli by sa oňho postarať,“ hovorí mama.

Aj Tesárovcom už ponúkali miesto pre Martina, išlo však o ústav pre ženy so schizofréniou. Žiadali župu, aby rozšírili zariadenie v Pezinku, kam Martin aj Majo chodia, aby tam mohli byť po celý rok. Žiadosť podpísalo desať rodín.

Z týchto desiatich rodín je až šesť takých, kde žije už len jeden z rodičov. Väčšina rodičov ťažko postihnutých z Hestie má viac ako 60 rokov. „So situáciou ťažko postihnutých v Hestii sme oboznámili všetkých poslancov Bratislavskej župy. Nikto neprejavil ani najmenší záujem,“ hovorí Selecká.

Martin aj Majo do tohto zariadenia chodia už vyše dvadsať rokov, poznajú ho, vyrastali tam, trvalý pobyt tam by pre nich bol podľa rodičov najprirodzenejší. Zariadenie spojili s domovom pre seniorov. A tak stúpol počet miest, ale nie pre ťažko postihnutých. To je problém mnohých zariadení, hovoria matky Maja aj Martina. Tesárovci majú žiadosť až v Topoľčanoch.

Selecká podala žiadosť pred dvomi rokmi. Na župe im dali zoznam, aby si zariadenia obvolali. „Tie ústavy nie sú schopné sa o ľudí s vážnym postihnutím postarať. Prosili ma aj riaditelia zariadení, aby sme ich tam nedávali, lebo sú nevhodní do ich zariadenia. Aj my si uvedomujeme, že tieto zariadenia nemajú priestor, ľudí a systém, aby ich zvládli. Ale čo máme robiť?“ pýta sa Selecká.

Rodiny by chceli, aby mohli ich deti ostať na mieste, kde vyrastali a prežili 24 rokov. „Majo je mladý človek, ktorý chce žiť, chodiť na prechádzky, behať, a nie ležať na posteli v izbičke a nerušiť dôchodcov v domove seniorov,“ vysvetľuje Majova mama.

Bratislavský kraj však nerozlišuje medzi postihnutými, a tak aj im ponúka miesta, kde by sa o Maja nevedeli postarať. „Máte postihnutých, ktorí vedia rozprávať, majú hygienické návyky, vedia sa orientovať. Sú však postihnutí, ktorí toto nezvládajú. A toto sa nerozlišuje,“ hovorí Majova mama. Dôležité sú pre úradníkov výkazy a tabuľky a nie to, ako to v praxi vyzerá, dodáva.

Majo. Foto – Archív

Posielali ich z dverí do dverí, tak vytvorili komunitu sami

Jozef Šóth je neurológ v Nemocnici sv. Michala v Bratislave. Jeho syn Andrej je autista. „Ľudia si myslia, akí sú všetci autisti geniálni. Náš syn bol bezradný a zúfalý, a tak búchal a trieskal a ubližoval si – takých autistov je mnoho,“ hovorí Šóth.

Autizmus mu diagnostikovali, keď mal tri roky, dnes má 28. „Niekedy bol 24 hodín hore a búchal si hlavu o stenu. Čo tu vyrieši asistent alebo opatrovateľka? Ak niekto hovorí, že by sa o nich mali rodiny starať doma, nech si to skúsi,“ hovorí otec – neurológ.

Pri pohľade späť sa dnes čuduje, ako jeho rodina dokázala prežiť a ešte aj niečo koncepčne riešiť. Rodič potrebuje chodiť do práce, aby sa postaral o celú rodinu, potrebuje navariť, oprať, normálny život, hovorí Šóth.

Pred vyše šiestimi rokmi s priateľmi založili komunitné centrum Drahuškovo. „Snažíme sa starať a pomáhať nášmu postihnutému dieťaťu. Je to krásna vec, ale veľmi ťažká. Viem si predstaviť, v akej situácii sú rodičia, ktorí majú najmä dospelé dieťa s autizmom,“ hovorí Šóth, ktorý si tým všetkým prešiel.

Andrej žije v Drahuškove. V komunitnom centre je desať klientov s autizmom, viac sa ich tam nezmestí. „Brali sme najskôr ľudí, ktorí boli v stave ako Andrej, lebo nájsť miesto pre dospelého autistu v ťažkom stave je v podstate nemožné. Takto postihnutí ľudia majú problém s komunikáciou, prejavmi, sú vyraďovaní zo školy,“ hovorí Šóth.

V Drahuškove pracuje viac špecializovaných zamestnancov, než je v sociálnych zariadeniach u nás bežné. Na desiatich klientov majú 23 zamestnancov.

„Musíme robiť rôzne aktivity, ktoré deťom pomôžu. A pomáha to. Andrej všetko zo svojho zúfalstva deštruoval. Dnes ide z maštale, nesie vajíčka od sliepok do kuchyne kuchárke, lebo vie, že z nich bude praženica. Človek, ktorý predtým hádzal konferenčný stolík o skrinky s pohármi a všetko rozbil. Na takúto zmenu treba veľa ľudí a teda aj peniaze na zodpovedajúcu prevádzku,“ vysvetľuje Šóth.

Na to, aby mohli zaplatiť takú náročnú prevádzku, musia robiť veľa aktivít, aby ju vedeli zabezpečiť, majú sponzoring, prevádzkujú aj chránené dielne. To už znamená aj veľkú administratívu. Aspoň dvaja až traja ľudia pracujú podľa Šótha na tom, aby splnili všetky požiadavky.

„A ešte aj rodičia platia poplatok za dieťa, čo je samozrejmé a nevyhnutné. Je to napäté, ale zatiaľ fungujeme. Je to však obrovská záťaž a riziko, lebo ak sa ktokoľvek z politikov rozhodne, že zmení zákon, tak máme problém. Napríklad ak niekomu napadne, že zruší 2 percentá z dane. Alebo chránené dielne – tie sú platené z eurofondov.“

Štát sa podľa neho o ľudí s autizmom absolútne nestará. Ignoruje ich, delegoval služby na samosprávne kraje. Výsledkom je, že rodič dieťaťa s autizmom sa nemá na koho obrátiť. „Presun kompetencií medzi štátom a samosprávnymi krajmi je najhorší podfuk, zodpovední úradníci si takto človeka posielajú medzi sebou. Prídem na ministerstvo, pošlú ma na župu a odtiaľ mi povedia, že nemajú peniaze a treba sa pýtať na ministerstve. Ministerstvo zas povie, že župa má na to peňazí dosť. A to je naozaj bludný kruh,“ hovorí Šóth.

Čo vyčerpaní rodičia potrebujú? Miesta, kam dospelé deti umiestniť. Dnes tieto zariadenia neexistujú.

Komunitné centrum Drahuškovo a Autistické centrum Andreas urobili aj prieskum, aká je situácia a aké majú rodiny autistov možnosti na umiestnenie. „Bola to nula. Na Slovensko nie je žiadne voľné miesto pre autistických dospelých klientov v zodpovedajúcich podmienkach v žiadnom samosprávnom kraji. To je absolútne alarmujúce,“ hovorí Šóth. Podľa zákona musí dať miesto samosprávny kraj, no ako to môže urobiť, keď nie sú vybudované žiadne zariadenia na pomoc osobám s autizmom nikde na Slovensku, pýta sa Andrejov otec.

„A nezabudnime – sú to občania Slovenskej republiky, rovnako ako vy alebo ja. A majú nárok na kvalitný život, len si ho nevedia zabezpečiť sami. A práve na to sme tu my a je to naša úloha a zodpovednosť,“ dodáva. Štát by sa o týchto ľudí mal starať, rodič by sa nemal doprosovať.

Nové miesta nebudú

Ak sa na problém rodín s ťažko postihnutými dospelými spýtate na ministerstve či na župách, akoby problém neexistoval. Župy zároveň priznávajú, že nemajú žiadne voľné miesta, kde by ľudí s ťažkým postihnutím umiestnili.

Na celoročné zariadenie sa podľa ministerstva čaká niekoľko mesiacov. „Všetky regióny ministerstvu deklarujú, že v ostatných rokoch sa výrazne skrátili čakacie lehoty,“ tvrdí ministerstvo. Pripomína, že nie oni, ale župy majú zariadiť miesta pre ľudí s ťažkým postihnutím.

No je to ministerstvo, kto mení zákony. A to je aj za rozhodnutím, že od roku 2014 nemôžu vznikať nové domovy na celoročný pobyt a nemôžu sa zvyšovať počty miest v už existujúcich zariadeniach. Ak dnes niekto urgentne potrebuje miesto, môže len čakať, nové vzniknúť nemôže. Od roku 2014 nemôžu vznikať nové miesta vo veľkých zariadeniach, ktoré sú určené práve pre ľudí s postihnutím. Môžu však vznikať nové zariadenia, ale tie župy tvoria len málokedy.  (Upravené 30.10.)

A prečo vlastne? Ministerstvo chce, aby boli ľudia čo najdlhšie v domácom prostredí. Vysvetľuje, že aj keď nemôžu vznikať nové miesta na celoročný pobyt, môžu vznikať nové domovy, ktoré ponúkajú týždenné alebo denné služby. „Cieľom ministerstva bolo a je zabezpečiť a podporiť lepší prístup odkázaných fyzických osôb k domácej opatrovateľskej službe a tým predchádzať umiestňovaniu do pobytových zariadení.“

Ak sa to nedá v prirodzenom prostredí, tak je to v pôsobnosti žúp a obcí, odkazuje ministerstvo.

A čo v prípade, ak má rodič ťažko postihnutého viac ako 60 rokov a nevládze sa už o dieťa starať? Ak takýto prípad nastane, podľa ministerstva „zakladá právny dôvod“, aby takýmto rodinám obec alebo župa zabezpečila službu bezodkladne.

Rodinám Seleckých a Tesárovcov by mala pomôcť Bratislavská župa. K ich prípadom sa vyjadriť nechceli, neodpovedali tak na otázku, ako Martinova rodina môže čakať 23 rokov na celoročné umiestnenie do zariadenia. Bratislavská župa tvrdí, že v prípadoch, ak sú už rodičia starší a nezvládajú starostlivosť, konajú bezodkladne.

Domovy sociálnych služieb sú župná záležitosť. Foto – TASR

Podľa údajov na stránke župy má kraj len jedno voľné miesto na celoročný pobyt v domove sociálnych služieb v Plaveckom Podhradí. Ostatné zariadenia sú plné, niekde nájdete deväť nevybavených žiadostí, inde takmer 50. Koľko ľudí na umiestnenie čaká, presne nezistíte, pretože niektoré rodiny majú žiadosti vo viacerých zariadeniach.

Župa označuje za problém, že vo väčšine prípadov žiada rodina o miesto v konkrétnom zariadení a to ak je obsadené, musia čakať, kým sa uvoľní a ešte aj na vybavenie žiadostí občanov, ktorí si žiadosť podali pred ním.

Ako príklad spomínajú zariadenia sociálnych služieb s malou kapacitou, do ktorých v minulosti prijali deti a dnes sú to už mladí dospelí s perspektívou, že v zariadení budú žiť ďalších aspoň 20 rokov. Ak rodinám ponúknu iné zariadenie, ako si vybrali, väčšina z nich podľa župy odmietne a čakajú na zariadenie, ktoré si vybrali.

Rovnako to podľa župy bolo aj u rodín Seleckých a Tesárovcov, ktoré chodia do Hestie v Pezinku. „Po ponúknutí týchto voľných miest rodiny ponuku odmietli s tým, že celoročnú službu ešte nepotrebujú a nečakali, že tieto miesta budú pre nich zriadené v takom krátkom čase. Tieto voľné miesta boli medzitým obsadené novými žiadateľmi,“ napísala župa.

Majova a Martinova mama hovoria, že takýto argument župy je výhovorka. „V skutočnosti tam naše deti nechceli, ich zamestnanci sa vyjadrovali, že dajú výpovede, lebo to nezvládnu. V zariadení sú prevažne úplne starí, ležiaci klienti, ktorí potrebujú pokoj,“ hovorí Martinova mama.

Spojené zariadenie Hestia v Pezinku, kde sú špecializované miesta aj dôchodcovia, dnes ponúka 120 miest, z toho 25 v špecializovanom zariadení. Vedia sa postarať aj o dospelých s autizmom či vývojovou poruchou. V roku 2016 vytvorili osem miest, vtedy podľa riaditeľky zariadenia Violy Schmidtovej podali žiadosť len dvaja rodičia. „Pri výzve na nástup odmietli celoročný pobyt. Z ich strany nebol záujem,“ tvrdí. Dnes sú tieto miesta obsadené. Matky tvrdia, že tieto mestá neboli pre ich deti vhodné.

Komisárka: Situácia je alarmujúca

Právnik Maroš Matiaško upozorňuje, že štát má povinnosť zabezpečiť, že sociálne služby sú dostupné (existujú) a že sú prístupné (že sa k nim dostanú všetci, ktorí ich potrebujú).

„V tomto prípade je možné povedať, že štát si neplní povinnosť zabezpečiť existenciu, dostupnosť sociálnej služby. Môže preto ísť o porušenie práv, a to najmä za predpokladu, že by štát situáciu nijako neriešil, čo sa zdá byť tento prípad.“

Štát má podľa právnika povinnosť robiť konkrétne kroky, aby existovali adekvátne sociálne služby pre všetky skupiny, primárne pre tých najzraniteľnejších. „To budú ľudia s ťažkým postihnutím a vysokou mierou podpory, často aj ľudia s poruchou autistického spektra. Tie konkrétne a cielené kroky môžu mať rôznu povahu, napríklad pôjde o vyčlenenie dostatočných zdrojov pre vybudovanie novej služby či poskytovateľa služby, či podporu existujúceho poskytovateľa.“

Situácia je alarmujúca a treba ju systémovo zmeniť, tvrdí komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Rodičov, ktorí majú dospelé deti s ťažkým postihnutím a sami sú už vo vyššom veku, pozná. „Rodičia, ktorí sa starali o svoje dieťa doma, veľmi často s využívaním ambulantných služieb, avizovali, že taký stav v budúcnosti nastane. Riešenie ide veľmi pomaly,“ hovorí.

Vznikajú síce zariadenia podporovaného bývania, tie sú však vhodnejšie pre ľudí s ľahším postihnutím. „Ak nastane potreba bezodkladného umiestnenia, vždy sa riešenie napokon nájde. Nájde sa voľné miesto v zariadení v rámci územia župy, alebo aj v území inej župy možno na opačnom konci republiky, značne vzdialeného od komunity, kde človek žije,“ dodáva.

Chýba systémové riešenie – zariadenia, kde by rodičia vo vysokom veku a ich postihnuté deti mohli žiť spolu. Tak to funguje v Česku, kde v areáli zariadenia s celoročným pobytom umožňujú spoločný pobyt rodiča (bez zdravotného postihnutia) s dieťaťom so zdravotným postihnutím. „Dieťa nie je v nepretržitej starostlivosti rodičia. Počas dňa sa zapája do skupinových aktivít ľudí so zdravotným postihnutím. Zamestnanci poskytnú pomoc rodičovi aj pri iných potrebách. V prípade straty rodiča dieťa zostáva aspoň v známom prostredí,“ hovorí.

Nejde jej o budovanie nových veľkých inštitúcií, ale vytvorenie malých komunitných zariadení, ktoré by pripomínali ich pôvodný domov. Ideálne by bolo, keby bola zabezpečená plnohodnotná služba domov, aby aj pre prípad, keď sa rodičia pominú, mali istotu, že o ich dieťa bude postarané.

Stavrovská na celom Slovensku monitoruje dodržiavanie práv osôb so zdravotným postihnutím v zariadeniach s celoročným pobytom. „V niektorých zariadeniach je situácia katastrofálna,“ hovorí.

Okrem nedostatku miest v zariadeniach, ktoré poskytujú sociálne služby, upozorňuje na to, že v župách nie sú verejne dostupné zoznamy čakateľov, ľudia nevedia, aké je ich miesto v poradovníku a či sú voľné miesta. Po zoznam miest si často musia ísť osobne na župu.

„Asi jedinou možnosťou je aktivita rodičov dožadovať sa riešenia už počas ich aktívneho života s poukazovaním, že táto situácia raz nastane. Stretla som sa s prípadmi, že rodičia dostali ponuku na umiestnenie dieťaťa do zariadenia podporovaného bývania. Odmietli ju, že ešte ju nepotrebujú, že ešte nenastal čas na umiestnenie, kým sami ako-tak vládzu,“ hovorí komisárka.

Aj ombudsmanka Mária Patakyová hovorí, že situácia nie je vyhovujúca. „Verejná ochrankyňa práv už v roku 2014 poukázala na tento stav vo svojej správe. Vo svojich opatreniach žiadala upraviť kapacity a zjednotiť príspevky na pokrytie sociálnych služieb tak, aby sa inštitucionálna starostlivosť poskytovala všetkým, ktorí sú na ňu odkázaní,“ napísal hovorca ombudsmanky Ján Glovičko.

Župy majú stovky čakateľov

Denník N oslovil aj ostatné župy s otázkou, aké možnosti majú rodičia ťažko postihnutých dospelých detí, ktoré trpia ťažkou formou autizmu alebo iným ťažkým postihnutím.

V Žilinskom kraji je na poradovníku do zariadenia sociálnych služieb 165 ľudí, v Prešovskom 169. V banskobystrickej župe čaká 941 seniorov, na špecializovaný ústav čaká 65 dospelých a 89 žiadostí majú domovy sociálnych služieb. „V poradovníkoch na poskytnutie sociálnej služby sú prihlásení aj žiadatelia, ktorí nežiadajú túto službu ihneď a ostávajú radšej v prirodzenom prostredí, no do poradovníka sa prihlásia pre zabezpečenie istoty do budúcna pri prípadnom zhoršení stavu či zmene podmienok,“ tvrdí žilinská župa.

V Trnavskom kraji čaká na sociálnu službu 675 ľudí, podľa nich sa na miesto v zariadení s celoročným pobytom čaká rok a pol až dva roky. Aj keď čaká mnoho ľudí, počet miest sa znižuje. „Zariadenia musia splniť požiadavky vo vyhláške ministerstva zdravotníctva do 1. októbra 2018, v súčastnosti dochádza k znižovaniu kapacít, čo ovplyvňuje aj dostupnosť uvedených služieb,“ tvrdí župa.

V číslach čakateľov sú aj seniori, alebo ľudia s ľahším postihnutím. Ak ide o dospelých autistov, nastáva veľký problém, čo potvrdzuje aj nitrianska župa. „Poskytovanie sociálnej služby v špecializovanom zariadení pre autistov je dlhodobo nedostatková služba, keďže pobytovú sociálnu službu pre autistov poskytuje len špecializované zariadenie v Topoľčanoch.“ Neverejní poskytovatelia miesta pre autistov poskytovať nechcú, tvrdí župa. „Väčší problém má župa aj s umiestňovaním občanov v bdelej kóme, pretože iba niektoré zariadenia majú oprávnenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,“ dodáva župa.

Rodiny autistov zháňajú miesta v špecializovaných ústavoch, tam je väčší dopyt ako ponuka aj v Košickom kraji. Autistov župa neumiestňuje v kraji, lebo „na území nášho kraja nie sú registrované špecializované zariadenia pre túto cieľovú skupinu“.

Najviac občanov čaká na umiestnenie v zariadení ARCUS Košice, VIA LUX Košice – Barca a SUBSIDIUM Rožňava, menuje župa.

Košická župa uznáva, že systém sociálnej pomoci nie je jednoduchý a pre ľudí môže byť neprehľadný, preto v župe zriadili kanceláriu prvého kontaktu, kde by mali ľuďom poradiť, na koho sa obrátiť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie