Denník N

Ušiel pred teroristami z al-Káidy, teraz učí deti utečencov. Niektoré sa boja aj dotyku, hovorí

Deti v tábore v Termopylách sú prevažne zo Sýrie. Zdroj – Michaela Ujházyová
Deti v tábore v Termopylách sú prevažne zo Sýrie. Zdroj – Michaela Ujházyová

„V tábore hovoríme iba po anglicky, púšťame deťom anglické filmy aj hudbu, aby sa žiadna z kultúr neurazila,“ hovorí Alaa Jnaid, ktorý v Grécku zriadil mobilnú školu.

Sýrčan Alaa Jnaid síce vyštudoval interiérový dizajn, no prácu za laptopom si momentálne nevie predstaviť. V Grécku vybudoval mobilnú školu pre deti v utečeneckom tábore pri Termopylách, ktorú nazval Happy Caravan.

Tento 32-ročný muž prišiel o svojom projekte porozprávať minulý týždeň slovenským školákom do Bratislavy na podujatie IUVENTA – neformálne k úspechu mladých.

S utečencami pracoval už pred šiestimi rokmi v rodnej Sýrii. Vo svojom meste Aleppo pomáhal kresťanským jezídom, ktorí ušli pred Dáišom z Iraku. Riadil pre nich poľnú kuchyňu. „Denne sme vydali 15-tisíc jedál, bolo to fakt veľa, boli sme aj na BBC,“ hovorí pre Denník N.

Neskôr však musel pred Dáišom ujsť do sýrskeho mesta Idlib, kde spravoval trochu menšiu jedáleň pre utečencov. Až sa jedného dňa stal utečencom sám.

V člne cez more

V Idlibe bola silná odnož al-Káidy a z pohľadu Alau medzi nimi nie je rozdiel. „Al-Káida či Dáiš, je to to isté,“ hovorí.

„Bol som pre nich nepriateľom, pretože som pomáhal jezídom, a aj preto, že sme s priateľmi hovorili o demokracii a ľudských právach. To sa k nim donieslo.“

Ako vraví, jedného dňa prišli do jeho domu, kde býval, a chceli ho zabiť. Našťastie, v tom čase tam nebol.

„Vtedy som si uvedomil, že musím odísť do Európy,“ hovorí. Vo vojne stratil otca, brata aj sestru, jeho matka doteraz žije v Aleppe. V Turecku strávil dva mesiace a pred troma rokmi sa pridal k začínajúcej vlne sýrskych utečencov, ktorí prichádzali do Grécka cez more.

Podobne ako státisíce ďalších sa preplavil na nafukovacom člne. „Nebol problém zohnať pašerákov, ale bolo to veľmi nebezpečné. Určite ste videli tie zábery. Sto ľudí v malom člne, nie je to bezpečné ani ľudské,“ hovorí.

Alaa Jnaid prišiel do Holandska pred troma rokmi. Zdroj – Michaela Ujházyová

Stratený rok

Z Grécka sa neskôr dostal do Holandska, kde do dvoch mesiacov dostal azyl, čiže krajina ho oficiálna uznala za utečenca. Napriek tomu strávil rok v tábore pri čakaní na rôzne povolenia. Považuje to za stratený rok.

„Tábor bol uprostred ničoho, nebola tam žiadna škola, za ten rok som sa mohol učiť po holandsky. Holanďania však tento systém teraz menia. Minulý týždeň schválili, že utečenec sa bude učiť holandčinu od prvého dňa,“ dodáva.

Holandčinu sa však naučil neuveriteľne rýchlo, v priebehu pár mesiacov. Ako vraví Holanďan Oskar, ďalší z administrátorov školy Happy Caravan, sediaci vedľa neho, väčšine to trvá štyri roky. „A hovorí perfektne,“ presviedča.

Ak utečenec dostane v Holandsku azyl, ešte neznamená, že si nájde aj prácu. S tou je to všelijaké. Záleží na tom, kam vás pridelia.

Vláda podľa neho trvá na tom, aby azylantov distribuovala po krajine rovnomerne, a tak niektorí skončia v malých dedinách, kde je minimum pracovných príležitostí.

„Miestni sú tu na sto percent Holanďania a ani mnohí z nich nemajú prácu, žijú na dávkach. Viete si predstaviť, že je ťažké nájsť si pre Sýrčana v takomto prostredí zamestnanie,“ vraví. Podľa neho je to v mestách lepšie, mnohí jeho známi si tu zamestnanie našli.

On sám už je rok mimo podpory vlády. Pracoval ako producent pre televíziu al-Arabíja. No prácu zanechal, aby si splnil svoj „malý sen“.

Happy Caravan

Grécky utečenecký tábor pri Termopylách má asi 200 detí. Alaa Janiid tam so skromným rozpočtom spustil projekt, ktorý sa nazýva Happy Caravan. Je to akási škola, kde sa snaží učiť deti angličtinu, matematiku aj kreslenie či spev a s projektorom a pukancami im premieta filmy.

S deťmi komunikuje len v angličtine. Zdroj – Michaela Ujházyová

Je to jediná škola v tomto tábore a vďaka nej sa mnohé deti nielen zo Sýrie naučia aspoň základy angličtiny pred tým, ako sa posunú ďalej vo svojej ceste do Európy.

„Keď som sem prišiel, škola bola stopercentne prázdna. Teraz máme 60 dobrovoľníkov z krajín od Austrálie po Brazíliu,“ hovorí Jnaid.

Jednou z dobrovoľníčok bola aj Slovenka Michaela Ujházyová. V tábore strávila dva týždne. „Učila som angličtinu, matematiku a výtvarnú. Druhý týždeň som prevzala koordinačné činnosti po odchádzajúcej dobrovoľníčke,“ hovorí pre N.

Deti v tábore pochádzajú zo 60 percent zo Sýrie, z 20 percent z Iraku, 10 percent je z Palestíny, zvyšok z Afganistanu a iných kútov sveta. Práve preto má škola pravidlo, že sa všetko vyučuje iba po anglicky, hoci pre väčšinu je to zo začiatku úplne cudzí jazyk. Deti si do triedy nemôžu priniesť ani knihy o islame či kresťanstve.

„Ak použiješ niečo z kultúry jedných detí, ostatné budú urazené. Preto spievame anglické pesničky, pozeráme anglické filmy, všetko je po anglicky. Žiadna arabčina či kurdčina,“ hovorí.

Rodičia s tým podľa neho súhlasia. Sami pritom majú problém s gramotnosťou. Tretina ľudí v tábore nevie čítať a písať. „Viete si predstaviť niekoho v Európe, kto nevie anglickú abecedu? To je hrozné,“ vraví Jnaid. Práve preto začal Happy Caravan robiť aj kurzy angličtiny pre dospelých.

Najbezpečnejšie v tábore

Celkovo sú rodičia radi, že ich deti chodia do nejakej školy. Život v tábore je tvrdý. Dve rodiny často obývajú jeden stan veľkosti päť krát päť metrov, kde robia všetko: varia, jedia, spia. Deti preto rodičia posielajú hrať sa von. A tam sa tvoria rôzne skupiny, silnejšie deti sa zle správajú k slabším, podobne ako to medzi deťmi býva.

Foto – Michaela Ujházyová

„Naša škola je pre nich najbezpečnejšie miesto v tábore,“ vysvetľuje Jnaid s tým, že preto sú deti v škole rady. Ak skončí tretia skupina matematiku a má polhodinovú pauzu, čakajú pred školou, kým sa skončí hodina inej skupine.

Medzi predmetmi je jeden, ktorý by ste v bežnej škole nehľadali. No pre deti utečencov je veľmi dôležitý. Škola má lekcie o budovaní si dôvery. Niektoré deti pre vojnu majú veľké psychické problémy.

„Skrývajú to v sebe. Niektoré sa boja čo i len dotknúť iného človeka,“ hovorí Jnaid.

„Mnohé deti majú posttraumatickú stresovú poruchu. Nie na všetkých je to hneď poznať, u niektorých je to však jednoduché diagnostikovať. Trpia depresívnymi náladami, apatiou alebo výbuchmi zlosti. V tábore nemajú špecializovanú podporu dospelí ani deti,“ hovorí Michaela Ujházyová.

Dodáva, že jediný, kto im v tomto tábore pomáha, je Happy Caravan, aj keď nejde o systematickú pomoc. „Napríklad deti, ktoré potrebujú prekonať apatiu, potrebujú najmä pocit bezpečia a aktivity, ktoré im pomôžu otvoriť sa,“ vraví Slovenka.

Čo potom?

V utečeneckom tábore v Termopylách však tieto deti nebudú navždy. Podľa Jnaida sú tam bežne od šiestich mesiacov do dvoch rokov.  Po tomto čase rodiny utečencov a migrantov buď premiestnia ďalej do Európy, dostanú azyl v Grécku, prípadne ich pošlú späť do Turecka.

„To nekonečné čakanie a neistota sa dá v tábore krájať, preto je činnosť Happy Caravan alebo podobných organizácií dôležitá,“ vraví Ujházyová.

Ani sám Alaa Jnaid si nemyslí, že bude navždy v Európe. V budúcnosti by sa rád vrátil do Sýrie. Ale už by sa nevrátil sám. „Budujem si tu rodinu, priateľov. Verím, že sa vrátim aj s Happy Caravanom,“ hovorí.

„Prácu“ by si určite našiel aj v Sýrii. Momentálne je v samotnej 18-miliónovej krajine vnútorne presídlených vyše 6 miliónov ľudí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Vojna v Sýrii

Svet

Teraz najčítanejšie