Denník N

Chcete úplnú sebestačnosť? Takáto môže byť cena

Ilustračné foto – TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Ešte v 70. rokoch mala Severná Kórea vyššie HDP na obyvateľa ako južná časť polostrova. Potom sa ukázalo, že to bolo neudržateľné.

Žiadna EÚ, žiadne NATO, žiadni migranti, obmedzenie importu a prevaha našej kultúry. Slovenskí fanúšikovia sebestačnosti si takto predstavujú jej realizáciu. Tento nápad získava priaznivcov najmä medzi ľuďmi, ktorí nesúhlasia s globalizáciou. Je to idea, ktorá ponúka definitívnu (zamietavú) odpoveď na moderné koncepty ako medzinárodný obchod a spolunažívanie rôznych kultúr.

Národná sebestačnosť je pojem, pod ktorým si jej priaznivci predstavujú silnú krajinu, ktorá nepodlieha záujmom susedov a spojencov, nie je členom žiadnych organizácií či spojenectiev, ktoré by jej mohli hovoriť do riadenia štátu. So zvyškom sveta obchoduje len minimálne a snaží sa pokryť potreby svojich občanov vlastnými prostriedkami namiesto ich dovozu.

Na svete existuje krajina, ktorá spĺňa všetky podmienky takejto romantizovanej sebestačnosti. Ba čo viac, susedí s podobne veľkou krajinou, ktorej hospodársky rast bol založený na medzinárodnom obchode. Reč je o Severnej a Južnej Kórei, dvoch krajinách, ktoré sa vydali na veľmi odlišné cesty. Dnes sú to dve diametrálne odlišné ekonomiky a politické systémy, no nebolo to tak vždy. Oba štáty boli vyše tisíc rokov zjednotené v homogénnom Kórejskom kráľovstve.

Nič nepredurčovalo južnú časť na ekonomický úspech a sever na stagnáciu. Keď v roku 1948 došlo k rozdeleniu Kórey, sever bol priemyselne omnoho rozvinutejší, kým na juhu prevládalo poľnohospodárstvo. Severná Kórea sa dokázala vďaka pomoci z Moskvy rýchlo vzchopiť a vytvoriť politicky stabilné prostredie, zatiaľ čo juhokórejská vláda musela potlačiť sériu povstaní a zmietala sa v ekonomických problémoch. Severná Kórea mala skvelé podmienky na modernizáciu a ekonomický rast. Popri obrovskej pomoci od Sovietskeho zväzu pomohlo aj bohatstvo nerastných surovín a silná tradícia ťažkého priemyslu.

Vojna všetko zmenila

Kórejská vojna všetko zmenila. Americké bombardéry zničili prakticky celú infraštruktúru na severe, ale ešte kritickejšou sa stala reakcia severokórejských elít. Trauma z vojny vytvorila u Severokórejčanov takzvanú bunkrovú mentalitu, definovanú nacionalizmom a strachom z vonkajšieho sveta. Po vojne predstavil Kim Ir-sen ideológiu Čučche, voľne preložené ako sebestačnosť. Je založená na politickej nezávislosti, ekonomickej sebestačnosti a samostatnosti v obrane. Vďaka týmto cieľom mohol severokórejský režim odôvodniť kroky, ktoré krajinu čoraz viac izolovali od sveta.

Kým Južná Kórea privítala globalizáciu a medzinárodné obchodovanie s otvorenou náručou, na severe prebiehali veľkolepé plány na sebestačné hospodárstvo. Napriek tomu, že za svoju existenciu vďačila Severná Kórea Sovietskemu zväzu, Kim odmietol otvoriť svoju krajinu medzinárodnému obchodu s východným blokom. Chruščov vysmial Kimove predstavy, ale ekonomika Severnej Kórey v 60. rokoch rástla. Kolektivizácia, päťročnice a rôzne iné Sovietmi inšpirované nariadenia mali za úlohu spraviť zo Severnej Kórey sebestačnú krajinu. Severná Kórea viedla nad Južnou vo veľkosti HDP na obyvateľa až do polovice 70. rokov.

Aby zabezpečil vojenskú sebestačnosť, potreboval Kim preorientovať ekonomiku a celý štátny aparát na stav neustálej pripravenosti. K Čučche sa pridala idea Songun ( „armáda na prvom mieste“). V praxi to znamenalo, že štát s výraznými ekonomickými problémami musel uživiť neprimerane veľkú armádu. Dnes má Severná Kórea štatisticky najväčšiu armádu na svete a pätina mužov vo veku 18 až 55 rokov slúži v ozbrojených zložkách.

Potom prišli prvé problémy, ktoré ohrozili Kimov sen o sebestačnosti. Poľnohospodárstvo bolo budované tak, aby dokázalo nakŕmiť najmä vlastných obyvateľov. Lenže na severnej časti polostrova je málo dobrej pôdy. Severná Kórea preto nedokáže prakticky nič vyvážať a chýbajúce potraviny musí ešte aj dovážať z Číny. Inak je však medzinárodný obchod vnímaný s veľkým podozrením.

Keďže bolo potrebné čo najviac obmedziť dovoz, Kimov režim musel investovať obrovské sumy na rozvinutie ťažkého priemyslu, ktorým by dokázal podporiť výstavbu armády. Bez nej by nebola zaistená nezávislosť od svetových veľmocí.

Počas 70. rokov začali zväčšovať armádu a budovať s tým spojený ťažký priemysel, no vznikali problémy so zásobovaním energiami. Severná Kórea je síce bohatšia na nerastné suroviny, ale fosílne palivá nemá takmer žiadne.

Hlavnou energetickou surovinou bolo nekvalitné hnedé uhlie, ktorého má Severná Kórea veľa. Vďaka priateľským cenám ropy od Číny a Sovietskeho zväzu dokázali ako-tak vykrývať rastúce požiadavky rozvíjajúceho sa priemyslu, ale po ropnej kríze v roku 1973 začal severokórejský priemysel trpieť chronickým nedostatkom energií. Továrne nedokázali pracovať a pre nútenú izoláciu sa dopyt nedal uspokojiť dovozom z iných krajín.

Cena za Čučche

Neefektívnosť hospodárskej politiky sa začala ukazovať koncom 70. rokov. Ekonomická stagnácia, pokles HDP a nedostatok surovín boli výsledkom obrovského účtu za zväčšovanie armády. Kim Ir-sen odmietol nasledovať príklad ekonomickej liberalizácie Číny a v roku 1982 zaviedol novú hospodársku politiku. Zdôraznil v nej potrebu uspokojiť dopyt krajiny domácou výrobou. Kým sa väčšina východného bloku spolu s Čínou otvárala svetu, Severná Kórea ostala izolovaná a stagnovala. Posledným klincom bol rozpad Sovietskeho zväzu a strata jeho ekonomickej podpory. Potom prišli záplavy v roku 1994, ktoré boli dôsledkom zlého poľnohospodárskeho plánovania. Severná Kórea zažila medzi rokmi 1994 až 1998 hladomor, počas ktorého zomrela možno až šestina obyvateľstva. Bola to rana, z ktorej sa krajina doteraz úplne nespamätala.

Veľká centralizácia a znárodnenie prakticky všetkých odvetví nie sú len výsledkom severokórejskej náklonnosti ku komunizmu, ale aj dôsledkom rozhodnutia dosiahnuť ekonomickú a vojenskú sebestačnosť, o ktorú sa usiloval Kim Ir-sen (a potom jeho syn Kim Čong-il). Bez absolútnej kontroly nad hospodárstvom by režim nedokázal ekonomiku prispôsobiť ideológii Čučche.

Sebestačnosť však režim napokon do istej miery dosiahol. Severná Kórea je jednou z mála krajín, ktoré sa nepodrobujú vôli žiadnej veľmoci. Počas čínsko-sovietskeho rozkolu sa podarilo tejto maličkej krajine zaujať neutrálnu pozíciu a jej nezávislá a nepredpovedateľná zahraničná politika jej ostala napriek neskoršej náklonnosti k Číne. Peking bol dlho spoľahlivým partnerom dynastie Kim, ale v septembri sa Čína pripojila k medzinárodnému embargu a výrazne obmedzila množstvo ropy a zemného plynu, ktoré do krajiny dodáva. Severná Kórea si teraz môže konečne vyskúšať skutočnú, nefalšovanú sebestačnosť.

Samozrejme, nie všetky jej problémy súvisia so snahou o nezávislosť. Režim robí sústavné čistky, ktoré spôsobujú štrukturálne problémy vo fungovaní štátu. Občania sú nútení venovať niekoľko hodín denne náuke o mytológii spojenej s dynastiou Kim, ako aj spartakiádam, pochodom a ďalším ekonomicky zbytočným aktivitám.

Priamymi dôsledkami Kimovej snahy o sebestačnosť sú neudržateľná forma ekonomického rozvoja, privysoký účet za obranu a chronický nedostatok energií. Preto má dnes Severná Kórea ťažkosti nakŕmiť vlastné obyvateľstvo a je hodnotená ako jedna z najchudobnejších krajín aj napriek tomu, že má nominálne najväčšiu armádu na svete a stavia balistické rakety a jadrové bomby.

Obrovská armáda je teraz hlavným pilierom diktatúry. Severná Kórea je etnicky a kultúrne homogénna. Medzi veľkou časťou obyvateľstva prevláda nacionalizmus a viera vo vlastnú nadradenosť. Fantáziami o sebestačnosti sa ospravedlňuje pretrvávajúca izolácia a chudoba. Severná Kórea nie je len žijúcim príkladom stalinizmu, ale aj praktickou ukážkou toho, aká je cena za tú povestnú sebestačnosť.

Teraz najčítanejšie