Narukoval do slovenskej armády, dezertoval a s československými jednotkami sa podieľal na oslobodzovaní

Jozef Citterberg sa narodil 26. januára 1921 v obci Beňuš-Gašparovo v okrese Brezno. Svoju rodnú obec charakterizuje takto: „chudobná dedinka pod Tatrami, kamene, voda a bieda.“

Školu navštevoval v Gašparove, ale aj v susednej obci Filipovo. Dochádzka do školy bola, obzvlášť v zime, veľmi ťažká. Obec leží skutočne pod vrchmi Nízkych Tatier, takže napríklad v roku 1929 chodili deti do školy aj v 30-stupňovom mraze.

V roku 1939 po skončení školy odišiel Jozef Citterberg so skupinou českých robotníkov do Nemecka na poľnohospodárske práce, ktoré mali finančne pomôcť novo vzniknutému slovenskému štátu. Veľká nezamestnanosť sa riešila tak, že mnoho občanov odchádzalo pracovať do cudziny.

Jozef bol v tom čase 18-ročný mládenec, ktorý chcel týmto spôsobom spoznať trochu svet. Cesta viedla cez Žilinu, Opavu, Kostrzyn, Štetín až do Meklenburska. Pracoval na statku, práca tam bola ťažká, na veľkom poli mali jednotiť repu. Čoskoro boli spálení od slnka, pretože bol horúci jún a okolo pustatina.

Potom pomáhali pri žatve, vykopávali zemiaky. V Nemecku pracovali až do decembra 1939, keď sa vrátil na Slovensko.

Služba v slovenskej armáde

V októbri 1942 nastúpil Jozef Citterberg vojenskú službu v Turčianskom Svätom Martine, kde ho pridali k rádiotelegrafickej rote. Následne absolvoval vojenský výcvik – ten bol nemecký a veľmi tvrdý, mal pripravovať vojakov na front do boja, „nie na nejaké leňošenie“.

Z Jozefa Citterberga sa stal rádiotelegrafista a šifrant.

Po ukončení výcviku a odbornej školy ho v júni 1943 poslali do Sovietskeho zväzu, na Krym. Bolo tam veliteľstvo divízie slovenskej armády a Jozefa zaradili ako spojára rádiotelegrafistu a šifranta na divíznu rádiostanicu v dedinke Vojinka. „Pracovali sme za neuveriteľne ťažkých podmienok. V lete päťdesiatstupňové horúčavy. A pracovali sme len v noci, pretože sme boli na ultrakrátkych vlnách.“

Komunikovali s veliteľstvom v Bratislave a v Trenčíne. Pracovali v noci od desiatej do tretej ráno, od západu slnka do východu. Práca bola veľmi únavná kvôli horúčave. A tiež preto, že im čoskoro bzučalo v hlave z neustálej šifrácie a prijímania morzeovky.

„Po takých troch hodinách služby človek stál, ako keby mal v sebe dve deci koňaku. Bzz, bzz, bzz. Ale mozog to musel všetko zvládať, lebo disciplína bola tvrdá. Nikto nám nič neodpustil.“

Na Kryme pôsobil Jozef asi mesiac. Pretože bol však rebelant, preložili ho na staničné veliteľstvo rádiostanice do Záporožia. Keďže sa už rúcal front, čoskoro ho poslali do Dnepropetrovska, potom do Nikolajeva, Odesy.

V Rusku bola veľká bieda, ani slovenskí vojaci sa nemali dobre. Jozef Citterberg spomínal na babičku s malým dievčatkom, u ktorých ho v Odese ubytovali. Bolo mu ich veľmi ľúto, a preto im nosil svoje jedlo z vojenskej kantíny. A chudák dievčatko, aby si jedlo nejako zaslúžilo, mu aspoň čistilo topánky. Veľkou vzácnosťou bola aj trochu cukru.

Vo februári a marci 1944 Jozefa Citterberga zranili do oka. Pre operáciu musel prejsť dlhú cestu po lazaretoch cez Poľsko, Nemecko do Metzu vo Francúzsku. Potom sa cez Slovensko vracal do Ruska. Potom ho preradili do dediny Razdeľnoj, kde ho vymenovali za zástupcu veliteľa rádiostanice, ktorá slúžila staničnému veliteľstvu. To zabezpečovalo dodávky zo Slovenska na Rusko a späť.

Pripnite si spolu s nami vlčí mak

Zaobstaraním si vlčieho maku alebo darom on-line prispievate na zachovanie spomienok vojnových veteránov pre zbierku Post bellum SK / memoryofnations.eu. Vďaka Vám nezabudneme na ich osudy.

Vlčí mak je symbolom veteránov už od konca 1. svetovej vojny. Vlčie maky v tej dobe boli na hroboch padlých v západnom fronte. Pripnutím jeho symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo a obete vojakov.

Do zbierky budete môcť prispieť 11. novembra dobrovoľníkom v uliciach Bratislavy alebo darom on-line, v už aktívnej kampani. 

 

Dezercia a odchod do československej zahraničnej armády

V apríli 1944 padla Odesa a vojaci dostali rozkaz sa stiahnuť. Jozef Citterberg sa však rozhodol pre dezerciu a odchod do československej zahraničnej armády.

„V apríli (1944) padla Odesa a ja som tej skupine velil. Hovorím:, Chlapci, teraz som dostal telegram z veliteľstva slovenskej divízie: ,Okamžite sa vráťte na sústredenie tam a tam.‘ A ja som napísal: ,Sú veľké snehové záveje, a tak ďalej. Jednoducho, nemôžeme. A auto nie je v poriadku.‘ Trvalo to asi tri dni, čo sme si vymieňali telegramy. Ale prišiel striktný rozkaz:, Sťahovať! Lebo budete popravení, že ste zbehovia.‘ A ja som napísal corpus delicti:, Odchádzam k sovietskej armáde, rádiostanicu ruším, všetko ničím. Nazdar.’… Prišiel front. Ako som bol na rádiostanici, prišiel taký divný Mongol a hovorí:, Što ti zachotilo ruskoj krajiny? Sijčas ja teba rozstriľaju!‘ Bol som len sopliak, vravím mu: ,Strieľaj! Strieľaj!‘ A roztrhol som si kazajku. Prišiel kapitán a hovorí:, Što ty, durak! Eto náš sojusnik. Eto Čechoslovák, što rabotal na stanciji. I vsjo.’“

Po tejto udalosti Jozefa a jeho ľudí transportovali do Voroneže, kde sa zišlo asi sto vojakov slovenskej armády, ktorí prešli a chceli sa pripojiť k československej zahraničnej armáde. Pri svojej ceste za ňou sa vojaci zaplietli do najväčšej tankovej bitky pri Prochorovke, do ktorej sa zapojilo 3000 tankov. Ďalej pokračovali cez Kyjev do mesta Kamenec Podolský, kde ich prijali do Československej armády, a prestali byť utečencami.

Jozef Citterberg vysvetľuje, čo ho viedlo k prechodu do československej zahraničnej armády: „Už v roku 1943 som počúval zahraničný rozhlas a Beneš hovoril:, Slováci, Česi, Nemci, Poliaci, Rusi, ktorí patríte k nám, k Československej republike, hláste sa na konzulátoch.‘ A to bol popud, aby sme sa dostali (do československej armády.)“

Po prijatí do československej armády začínal od začiatku, zaradili ho do spojovacieho práporu ako vojaka, hoci na rozdiel od ostatných – šestnásťročných a sedemnásťročných chlapcov – už prešiel frontom a mal bojové skúsenosti. Zaškoľoval ich v morzeovke. Musel absolvovať tvrdý peší výcvik a ruskú dôstojnícku školu.

Bojová skúsenosť – Dukla

Po absolvovaní dôstojníckeho kurzu ho zaradili k 3. delostreleckému pluku ako veliteľa spojovacej čaty. V tejto funkcii sa tiež zúčastnil na Karpatsko-duklianskej operácii.

„Dňa 8. septembra (1944) sa začala delostrelecká príprava na pomoc SNP. A mysleli sme si, že za dva dni budeme v Prešove. To boli ilúzie hlupákov, hlupákov z generálneho štábu. Rozum vtedy neexistoval, pretože prevládala eufória. A keby nebola, tak by tých hlupákov zo zákopov nikam nedostali. 9. septembra sme dostali na frak v dedinke Wrocanka.“

Návrat do Československa

Zo Žiliny armáda postupovala na Vsetín, Kroměříž až do Počernice, kde sa armáda sústredila a pripravovala na prehliadku, ktorá sa konala 17. mája 1945 v Prahe. Prehliadka bola veľká, zúčastnil sa na nej aj prezident Beneš. Potom vojaci čakali na ďalšie úlohy.

Jozefa 5. mája povýšili na podporučíka delostrelectva a určili za veliteľa spojovacej batérie 3. delostreleckého pluku. Delostreleckú jednotku rozmiestnili v Prahe-Bubenči, kone a vozy mali na Stromovke. Dostali čas si oddýchnuť. Jozef si najviac užil kina, ktoré mu za vojny chýbalo.

Po odpočinku v Prahe ho nasadili na poľsko-československých hraniciach, kde dochádzalo k potýčkam s Poliakmi, ktorí mali územné nároky na Ostravsku. Do Frýdku-Místku poslali delostrelectvo, aby situáciu urovnalo, ale žiadne väčšie zásahy nakoniec neboli potrebné, stačila len demonštrácia sily. „Zbraňami sa nič nevyrieši, to sa musí politicky.“

Po skončení tejto operácie poslali Jozefa do Hodonína, potom do Moravského Písku, Bratislavy, rodného Brezna, odtiaľ ako inštruktora do Nového Mesta nad Váhom, kde organizoval školu pre poddôstojníkov-spojárov. A tam tiež dokončil svoju vojenskú službu.

Po vojne

Jozef Citterberg odišiel z armády do civilu v apríli 1946. Už natrvalo sa odsťahoval na južnú Moravu do Miroslavi. Oženil sa tu s Věrou Větrovcovou a spoločne pracovali v hoteli Sieber, ktorý dostali do správy. V roku 1951 musel znovu nastúpiť na vojenskú službu. Slúžil ako spojovací dôstojník v Brne a Mikulove.

V roku 1953 ho prepustili do civilu. Potom pracoval v strojno-traktorovej stanici v Miroslavi. Tu pôsobil až do roku 1990 a potom odišiel do dôchodku. S manželkou Věrou vychovali tri deti.