Denník N

SNS spôsobila na obrane personálny rozvrat, hovorí analytik Naď

Jaroslav Naď pracoval desať rokov na ministerstve obrany, neskôr bol analytikom v mimovládnych think-tankoch, teraz sa rozhodol ísť do politiky. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jaroslav Naď pracoval desať rokov na ministerstve obrany, neskôr bol analytikom v mimovládnych think-tankoch, teraz sa rozhodol ísť do politiky. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nominanti Andreja Danka sa pravdepodobne usilujú len o to, aby si Slovensko ponechalo stíhačky MiG-29. Podľa analytika Jaroslava Naďa nič iné nestojí v ceste obstaraniu západných strojov.

Jaroslav Naď v rozhovore okrem iného hovorí:

  • V akej atmosfére pracujú úradníci na ministerstve obrany
  • Kto je skutočným vládcom tohto rezortu
  • Prečo je Peter Gajdoš slabým ministrom
  • Ako reagujú Smer a Most-Híd na konanie ľudí Andreja Danka
  • Ako môžu skončiť spory okolo nadzvukových stíhačiek
  • Prečo sú slovenskí generáli ticho 

Riadi SNS obranu lepšie alebo horšie, než ju riadil Smer?

Ťažká otázka. Myslím, že viac ako od politickej strany to záleží od konkrétnych osôb. Ak sa však pýtate na strany, povedal by som, že v niektorých oblastiach lepšie obranu zvládal Smer a v niečom je možné pochváliť aj SNS.

Konkrétne?

V prípade Smeru je dobrou správou, že jeho mentálne nastavenie je v posledných rokoch prozápadné, ak teda nepočítame občasné výkyvy. Na ministerstve obrany sa to prejavilo napríklad pri rozhodnutí nakúpiť americké vrtuľníky Black Hawk, čo bolo veľmi zásadné rozhodnutie. Počas éry bývalého ministra za Smer Martina Glváča totiž existovala jasná vízia, že sa ideme zbavovať ruskej techniky. To sa ale s príchodom SNS zmenilo.

A čo robia lepšie nominanti SNS?

Za súčasného vedenia ministerstva sa viac plánuje. Nedávno vláda schválila nové strategické dokumenty, ktoré ponúkajú dlhodobú víziu, akou cestou chceme ísť pri budovaní našej obrany. Musíme si však ešte počkať, či v rovnakej podobe prejdú aj parlamentom. Počul som totiž, že SNS žiada od koaličných partnerov, aby už schválenú Bezpečnostnú stratégiu nepredkladali do Národnej rady. Prekáža im, že je z ich pohľadu až príliš protiruská.


Jaroslav Naď (1981)

Vyštudoval Fakultu politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela.  Absolvoval viacero špecializovaných školení v zahraničí, v súčasnosti dokončuje doktorandské štúdium na Akadémii ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši. V rokoch 2003 až 2013 pracoval na rôznych pozíciách na ministerstve obrany. Podieľal sa napríklad na tvorbe strategických dokumentov, pôsobil aj v Bruseli na Stálej delegácii pri NATO. Po odchode z ministerstva pracoval pre inštitút Globsec, v súčasnosti je riaditeľom Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku (SSPI).

Na dezinformačných weboch i v anonymných blogoch ho príležitostne obviňujú, že je agentom plateným zo zahraničných peňazí alebo človekom bývalého ministra za SaS Ľubomíra Galka. Naď k tomu hovorí, že ako úradník pracoval pod ministrami z rôznych strán a dodnes na požiadanie poskytuje odborné stanoviská politikom zo Smeru, SaS, z OĽaNO, Mosta-Híd, KDH i SNS. Popri tom ako konzultant ad hoc spolupracuje s rôznymi firmami z domáceho i zo zahraničného vojenského priemyslu.

Čo by ste naopak nominantom SNS najviac vyčítali?

Asi najväčším problémom je personálna situácia. Z ministerstva odchádzajú kvalifikovaní ľudia s dlhoročnými skúsenosťami, ktorých nahrádzajú nominanti SNS. Do centrály NATO posielame ľudí, ktorí pre to nemajú žiadne predpoklady, a na ktorých sa už neoficiálne sťažovalo aj ministerstvo zahraničia. Napríklad dôležitú oblasť, akou je financovanie rozvoja vojenskej infraštruktúry, sme v Bruseli zverili pani Martine Majerníkovej, ktorá dovtedy nemala s obranou nič spoločné.

Avšak tento fenomén predsa neprišiel s SNS. Napríklad minister obrany za Smer Martin Glváč vyslal pár týždňov pred voľbami do Bruselu svoju hovorkyňu Martinu Ballekovú

Súhlasím. Za éry SNS to však nadobudlo ešte väčšie rozmery. Na ministerstve sa po voľbách vymenili desiatky ľudí. Vlani na jeseň napríklad bezdôvodne odvolali z Bruselu skúseného odborníka Dalibora Pavolku, ktorý sa zúčastňoval najvyšších rokovaní na úrovni ministrov obrany. Doteraz ho nikým nenahradili. Na samotnom ministerstve odvolávali nielen generálnych riaditeľov sekcií, čo sa dialo aj v minulosti, ale išlo sa oveľa hlbšie. Menili sa riaditelia odborov, menili sa dokonca radoví úradníci. Miestami sa až nezmyselne menili štruktúry bez ohľadu na funkčnosť.

O čom presne hovoríte? O akých štruktúrach?

Dôležitou, hoci pre verejnosť málo známou postavou na ministerstve sa stal Oleg Havasi. Po príchode SNS nastúpil ako riaditeľ odboru medzinárodných vzťahov. Zároveň ale dostal na starosť aj obrannú politiku, ktorá je v úplne inej sekcii. Vďaka tomu je veľmi vplyvný. Takzvaný Defence Policy Director je v krajinách NATO a EÚ významná funkcia. Človek v tejto pozícii odborne zodpovedá za podklady pre rokovania ministrov. Popri tom sa podieľa na hodnotení stavu obrany, na príprave národných stanovísk smerom k Európskej únii a NATO alebo aj na príprave strategických dokumentov.

Bezpečnostný analytik Jaroslav Naď. Foto N – Tomáš Benedikovič

K čomu tieto zmeny vedú? 

Podklady, ktoré dostáva na stôl minister alebo štátni tajomníci pred dôležitými rokovaniami, sú nekvalitné. Medzi úradníkmi chýba akákoľvek zanietenosť trochu bojovať za ozbrojené sily. Ľudia sú frustrovaní, demotivovaní, medziľudské vzťahy sú veľmi zlé. Niektorí úradníci, ktorí na ministerstve pracujú od deväťdesiatych rokov, mi hovorili, že takú zlú atmosféru ešte nezažili. Skúsení odborníci odchádzajú, čím trpí celý rezort. Tých najlepších si aspoň odchytí ministerstvo zahraničia, takže štát o nich nepríde, to je však len slabá náplasť.

Personálne veci má na starosti generálny tajomník služobného úradu Ján Hoľko. Je to primárne jeho zodpovednosť?

Generálny tajomník je tam na to, aby sa staral o personálnu politiku. Ten súčasný sa však snaží zasahovať aj do oblastí, s ktorými by nemal mať absolútne nič spoločné. Je pravda, že aj v minulosti mohol mať vedúci služobného úradu silné postavenie, čo sme videli napríklad za ministra Františka Kašického (prvý minister za Smer, ktorý odstúpil v roku 2008 pre predraženú zákazku na upratovacie služby – pozn. red.). Ale vtedy aspoň navonok nespochybňoval pozíciu ministra a politického vedenia rezortu.

Ján Hoľko má teda na ministerstve pozíciu, akú nemal žiadny z jeho predchodcov?

Súčasný šéf služobného úradu od svojho nástupu prekračuje svoje kompetencie a robí to úplne verejne. On je zo zákona najvyšším štátnym zamestnancom na ministerstve, ktorý by mal riešiť štátno-zamestnanecké vzťahy. V skutočnosti rieši aj obranné plánovanie, vojenské nákupy, pletie sa do obrannej politiky a medzinárodných vzťahov, rozpráva na tlačových konferenciách, napríklad aj o nevhodnosti jednomotorových stíhačiek, dokonca chodí miesto ministra do televízie. Takúto prax sme tu zatiaľ nemali a rovnako to nie je štandardom ani na iných ministerstvách.

Generálny tajomník služobného úradu Ján Hoľko prišiel počas augustovej vládnej krízy aj na rokovanie špičiek SNS, čo len potvrdilo jeho výrazný neformálny vplyv. Foto – TASR

O čo opiera Ján Hoľko svoju autoritu? Vnímajú ho ako predĺženú ruku Andreja Danka?

Je zjavné, že Ján Hoľko má veľmi silnú pozíciu vo vedení SNS. To sa napokon prejavilo aj počas nedávnej koaličnej krízy, keď sa zúčastnil na rokovaní straníckych špičiek, hoci oficiálne nemá v SNS žiadnu významnú funkciu. Na ministerstve je vnímaný ako človek, ktorého úlohou je uvádzať do praxe priania SNS a samotného Andreja Danka.

Aj vďaka tomu Hoľko vie, že keď sa na neho bude sťažovať minister, štátni tajomníci alebo niekto zvonku rezortu, tak sa nič nestane. Môže sa totiž oprieť o podporu SNS, v ktorej má oveľa silnejšiu pozíciu než minister Peter Gajdoš. Potom sa stáva, že samotný minister Gajdoš je pravidelne kritizovaný za veci, na ktoré v skutočnosti nemá dosah.

Z toho však zároveň vyplýva, že Peter Gajdoš je ako minister slabý.

Peter Gajdoš to má z objektívnych dôvodov ťažké, pretože je nestranník a nemá žiadnu funkciu v strane, ktorá ho nominovala. Ja osobne poznám Petra Gajdoša veľmi dlho. Boli sme kolegovia na ministerstve, pracovali sme spolu na delegácii pri NATO. Je to fajn človek, ktorý sa snaží držať slovo a posúvať veci ďalej. Do funkcie ministra nastúpil z pozície zástupcu náčelníka generálneho štábu.

Vtedy som aj ja do neho vkladal nádej. Bral som ho ako človeka, ktorý má skúsenosti z ministerstva aj z Bruselu, a ktorý má zároveň autoritu v rámci armády, takže si bude vedieť urobiť poriadok. Realita je žiaľ taká, že od prvého dňa mu boli nanútení nominanti SNS, ktorých musel akceptovať, a tí mu veľmi nepomáhajú. On sám si mohol priviesť len minimum vlastných ľudí a ešte aj im postupne okresali kompetencie, alebo radšej sami odišli.

Ján Hoľko (v strede) je verejnosti takmer neznámy, v mnohých veciach však rozhoduje on a nie minister Peter Gajdoš (vpravo). foto – MOSR

Takže minister Gajdoš ani nevládne?

Minister nemá ten rezort vo svojich rukách, hoci politicky zaň zodpovedá. Dokonca to môže byť ešte horšie. V apríli poslal niekto do Televízie Markíza tajné dokumenty, v ktorých boli údajne plány vojenských objektov, v ktorých sa nachádza raketová technika. Ten človek ich vraj našiel pri ceste blízko kasární v Nitre. Počul som verziu, že mohlo ísť o spravodajskú hru, ktorej cieľom malo byť diskreditovať ministra. Osobne nerozumiem, prečo je Peter Gajdoš za takýchto podmienok ochotný zostať vo funkcii.

Ďalšie dve koaličné strany majú na ministerstve tiež svojich štátnych tajomníkov. Tí nemajú vplyv?

Za Smer je tam štátny tajomník Maroš Saloň, ktorý bol predtým na ministerstve vnútra. On je viac politik než odborník na obranné záležitosti. Pochopil, že na obrane budú mať hlavné slovo ľudia z SNS, a to rešpektuje. Rieši len rôzne ad hoc úlohy, ktorými ho poveruje Smer alebo minister, na ministerstve rieši napríklad domáci krízový manažment.

Ešte je tam štátny tajomník za Most-Híd Róbert Ondrejcsák, ktorý občas aj v médiách opatrne kritizuje pomery na ministerstve.

Róbert Ondrejcsák má na starosti medzinárodné vzťahy a obrannú politiku. Je tam ako odborník, ktorý roky viedol vlastný think-tank a bol štátnym tajomníkom aj za ministra Ľubomíra Galka (SaS). Jeho misiou je robiť všetko pre to, aby garantoval proatlantické a proeurópske smerovanie rezortu. Zahraniční partneri, vrátane diplomatov, sú vďační, že na ministerstve majú o týchto témach s kým diskutovať.

Aj Ondrejcsákovi však od prvého momentu kladú rôzne prekážky. Podobne ako minister mal problém priviesť si vlastných ľudí, nominati SNS stále skúšajú zasahovať do jeho práce. Keď potrebuje ísť na pracovnú cestu, tak sa mu k nej musí kadekto z vedenia ministerstva vyjadriť. Pravidelne sa dostáva do stretu s riaditeľom odboru medzinárodných vzťahov Havasim. Minister Gajdoš sa snaží s Ondrejcsákom komunikovať, aj mu občas niečo sľúbi, ale úradníci pod ním to potom zmenia.

Štátny tajomník za Most-Híd Róbert Ondrejcsák sa na ministerstve obrany pravidelne dostáva do sporov s nominantmi SNS. Foto – TASR

Nedávno sa dokonca stalo, že komunikačný odbor ministerstva Odrejcsáka verejne kritizoval.

To je absolútne neprijateľné. V posledných týždňoch hneď dvakrát ministerstvo uverejnilo stanovisko, v ktorom zaútočilo na vlastného štátneho tajomníka. Najprv ho komunikačný odbor kritizoval v septembri, keď spochybnil snahu nominantov SNS zdržať rozhodnutie o prezbrojení západnými stíhačkami.

Druhýkrát sa to stalo, keď týždenník Plus 7 dní vyfotil Olega Havasiho, ako prišiel uprostred pracovného dňa s fľašou vína navštíviť ruského veľvyslanca. Hovorkyňa to vysvetlila tým, že Havasi musel údajne žehliť „protiruské vyjadrenia niektorých predstaviteľov ministerstva“. Ondrejcsáka priamo nemenovala, ale všetkým zainteresovaným bolo jasné, koho tým myslela. Z môjho pohľadu išlo o neprijateľné zlyhanie komunikačného odboru.

Takže ostatné koaličné strany uvoľnili SNS na obrane priestor?

To nie. Most-Híd a Smer síce tieto témy nekomunikujú v médiách, ale to neznamená, že ich neriešia. Situácia na ministerstve obrany sa opakovane preberala aj na koaličných schôdzkach. Od ľudí z týchto strán viem, že voči aktivitám SNS zaznievajú tvrdé výhrady, len nezaznievajú v médiách. Ani zo strany Mosta-Híd nezostalo bez odozvy, keď nominanti SNS zaútočili na ich štátneho tajomníka, alebo keď koketujú s myšlienkou, že by sme si nechali ruské stíhačky.

Počas koaličnej krízy sa Fico ohlásil na ministerstve obrany a za prítomnosti ministra hovoril, že pri stíhačkách a transportéroch očakáva „európske riešenie“. Čo to podľa vás znamenalo? Nešlo len o o nejaké vnútrokoaličné hry?

Nemyslím si. Celú tú agendu okolo európskeho jadra myslí Fico vážne. Veľkú prácu v tomto robí ministerstvo zahraničných vecí, ktoré mu dáva podklady, aby sme sa snažili byť v tej prvej európskej lige. Do toho je však nutné zahrnúť aj európsku spoluprácu v oblasti obrany. Preto aj v auguste pred stretnutím s francúzskym prezidentom Macronom išiel premiér na ministerstvo obrany a túto správu tam odovzdal.

O čo teda ľuďom SNS na ministerstve obrany ide?

Ich prioritou sú modernizačné projekty. Pri nich to vyzerá, že už majú dopredu vybraté riešenie a teraz iba hľadajú cestu, ako sa k nemu dopracovať.

Poďme postupne: nominanti SNS aktuálne vybrali pre pozemné vojsko transportéry od fínskej zbrojovky Patria. To ale vyzerá ako európske riešenie, po ktorom volá aj Fico.

Áno, je to európske riešenie. Dospeli sme však k nemu bez toho, aby bol vyhlásený medzinárodný tender, a dokonca bez toho, aby v rámci ministerstva prebehlo štandardné vnútrorezortné pripomienkové konanie. Vôbec netušíme, prečo majú byť fínske transportéry najlepším riešením. Dokument pre vládu, ktorý ich navrhuje kúpiť, je utajený.

Transportéry Patria však vyzerajú ako dobrý variant. Sú to moderné stroje, ktorými sa vyzbrojilo aj susedné Poľsko.

S vozidlami ako takými nemám problém. Patria je jedným z piatich možno šiestich výrobcov, ktorý ponúka špičkovú techniku. Ale prečo sme vybrali práve Patriu? Môžeme len špekulovať, či v tom celom nákupe nevystupuje nejaký sprostredkovateľ, ktorý tieto vozidlá presadil.

Teraz myslíte koho? Skupinu Slavia Capital?

Ako hovorím, môžeme len špekulovať. O Slavii Capital sa často píše, že má blízko k SNS a zároveň je aktívna aj v obrannom priemysle (Slavia Capital v roku 2010 majetkovo vstúpila do strojární Way Industries v Krupine, kde sa vyrábajú aj odmínovacie stroje Božena a modernizujú pásové transportéry BVP. Strojárne by sa teraz mali podieľať aj na subdodávkách pre fínske transportéry, Slavia však tvrdí, že svoje akcie vo firme predala – pozn. red.). Do tých rozhodovacích procesov nevidíme. Viem ale, že viaceré firmy zo slovenského obranného priemyslu, ako aj manažéri zahraničných zbrojoviek čakali, že na transportéry bude vyhlásený medzinárodný tender. Dokonca im to naznačovali aj ľudia z ministerstva. Nakoniec celý nákup prebieha v podstate priamym zadaním.

Transportér od fínskej Patrie v roku 2002 vybralo aj poľské ministerstvo obrany. Poliaci si vyrábajú licenčnú verziu tohto vozidla pod menom Rosomak. foto – Wojskowe Zakłady Mechaniczne

Treba však povedať, že ani v tejto oblasti nerobí SNS nič, čo by nerobili jej predchodcovia. Aj exminister za Smer Martin Glváč nakupoval bez akejkoľvek súťaže. Za éry SDKÚ zase prebehol pochybný tender na komunikačný systém Mokys, v ktorom uspela o miliardu korún drahšia ponuka.

To je možno pravda, ale tieto súvislosti nijak SNS neospravedlňujú. V roku 2017 sme sa snáď už niekam posunuli. Na európskej scéne sa ako krajina snažíme správať zodpovedne, lenže pri vojenských nákupoch to stále vyzerá, akoby sme boli v deväťdesiatych rokoch.

Prejdime teraz k stíhačkám: o čo podľa vás SNS ide pri tejto téme?

Som presvedčený, že im ide o to, aby celý proces čo najviac zdržovali. Najprv v SNS hovorili, že nemôžeme teraz obstarať nové stíhačky, pretože nemáme peniaze. Na to minister financií Kažimír povedal, že peniaze na takýto projekt uvoľní. Potom nominati SNS začali hovoriť, že dostali ponuky na stíhačky aj od ďalších štátov, takže ich musia vyhodnotiť. V skutočnosti ich mali mať už dávno vyhodnotené.

Vybrať nové stíhačky predsa nie je jednoduché rozhodnutie. 

Pozrite sa, ministerstvo obrany neoficiálne od roku 2013 a oficiálne od roku 2015 rokuje so Švédskom o možnom prenájme stíhačiek Gripen. Už viac než rok zároveň komunikuje s Američanmi o možnosti kúpiť americké stíhačky. Máme všetky dostupné informácie, aby sme mohli urobiť rozhodnutie, zároveň naň máme aj vyčlenené peniaze. Dokonca môžeme urobiť rozhodnutie a dodávky lietadiel naplánovať až za horizont tohto volebného obdobia. Prechod na západnú techniku podporujú všetky koaličné aj opozičné strany, ak nepočítame extrémistov. Nič nebráni tomu, aby padlo finálne rozhodnutie. Jediný, kto to brzdí, sú nominanti SNS.

Takže podľa vás SNS iba naťahuje čas, aby sme si ponechali ruské stíhačky MiG-29?

Pomôžem si takýmto slovným obratom: keby SNS chcela, aby sme si ponechali migy, nekonala by inak. Veď pri nových transportéroch urobila SNS rozhodnutie ani nie za polroka. Prečo to nejde pri stíhačkách? Napríklad Chorvátsko začiatkom tohto mesiaca požiadalo rôznych výrobcov, aby im predložili ponuky na nové stíhačky. Víťaza chce vyhlásiť do konca roka. Vedenie nášho ministerstva len zdržuje. Teraz hovorí, že dostalo dobrú ponuku od Američanov, za polroka povedia, že lepšiu ponuku dali Švédi, potom možno oslovíme Francúzov, aby nám poslali ponuku na svoje stíhačky a tak dokola.

Aký by mala SNS záujem na tom, aby si Slovensko ponechalo migy?

Zase môžeme len špekulovať. V posledných týždňoch sme však počuli viac proruských stanovísk zo strany SNS. Predseda parlamentu Danko bol na návšteve Ruskej federácie, pritom len nedlho pred tým zrušil návštevu Švédska, členského štátu EÚ. Vysvetľoval to tým, že chce zamedziť lobingu Švédov pri stíhačkách. Vychádzajúc z tejto logiky, by som očakával, že zruší aj cestu do Ruska, ktoré je tiež súčasťou výberu stíhačiek, keďže samotné ministerstvo potvrdilo, že požiadalo aj ruskú stranu o cenovú ponuku. Navyše s Ruskom budeme musieť teraz rokovať aj o predĺžení zmluvy na prevádzku migov, keďže ministerstvo odložilo rozhodnutie o prezbrojení na západné stíhačky. Vo výsledku až tak nezáleží na tom, prečo SNS takto koná. Podstatné je, že tým podľa môjho názoru poškodzuje záujmy Slovenska.

Dvanásť stíhačiek MiG-29, ktoré dnes armáda využíva, získalo Slovensko v 90. rokoch v rámci deblokácií ruského dlhu. Za Dzurindových vlád sa z deblokácií financovala aj ich modernizácia. Foto – TASR

Vedenie ministerstva argumentuje, že naše migy prešli modernizáciou a ich technická životnosť vyprší až najskôr v roku 2029. Nemáme dôvod sa niekam ponáhľať. 

Naše migy sa modernizovali za úplne inej situácie. Dnes je veľkou témou budovanie vojenských spôsobilostí v rámci EÚ. Ak sa na tom chceme zúčastniť, potrebujeme západnú techniku, ktorá bude kompatibilná s technikou našich spojencov. Navyše sú tu veci, o ktorých sa príliš nehovorí. Na letisku Sliač sú kvôli prevádzke migov 24 hodín denne prítomní ruskí technici. Rozumiete, na leteckej základni členského štátu NATO je non-stop ruský personál. Pokiaľ by sme sa rozhodli, že tento stav chceme predlžovať, tak by to zo strany našich spojencov nezostalo bez odozvy.

To, akú má Slovensko výzbroj, je predsa naším suverénnym rozhodnutím.

Zároveň však ako Slovensko jasne deklarujeme, že chceme patriť do nejakého širšieho európskeho spoločenstva. Otázka nadzvukových stíhačiek však nie len otázkou nejakého zahraničnopolitického ukotvenia. Je v našom vlastnom záujme, aby sme sa súčasných migov zbavili.

V akom zmysle?

Naše stíhačky MiG-29 sú dlhodobo kazivé. Na papieri máme dvanásť lietadiel, reálne bývajú letuschopné tri až štyri. Sú to dvojmotorové stroje, takže ich prevádzka je drahá. Naši piloti nalietajú okolo 80 až 90 letových hodín za rok, a aj to len, keď je dobrý rok. NATO hovorí, že minimálna hranica náletu by mala byť sto hodín, štandardný nálet u našich spojencov je aj dvesto hodín. Českí piloti majú sto až stoštyridsať hodín. Naši piloti potom nemôžu mať také návyky ako ich kolegovia z iných krajín. Všetky argumenty hovoria v prospech toho, aby sme prešli na západnú techniku, a je jedno, či to budú americké, alebo švédske stroje.

Súčasný náčelník generálneho štábu Milan Maxim (v strede) aj bývalý veliteľ letectva Milan Korba (vpravo) pomáhali exministrovi Glváčovi pred novinármi obhajovať jeho utajené nákupy. Foto – TASR

V celom to procese je ešte jeden dôležitý aktér, o ktorom sa veľa nehovorí, a to sú vojaci. Majú vôbec nejaké slovo pri rozhodnutiach ministerstva?

Majú oveľa menšie slovo, než majú vojaci v iných krajinách. Velenie našich ozbrojených síl si zvyklo, že je absolútne podriadené politikom. Na odbornej úrovni síce vojaci posielajú ministerstvu rôzne informačné správy, napríklad aj o tom, aké sú problémy so stíhačkami. Tieto správy však prídu na civilnú časť, ktorá sa už k tomu postaví po svojom. Dokonca viem o snahách ovplyvňovať odborné stanoviská vojakov. Keď za Glváča v tichosti nakúpili dve turbovrtuľové lietadlá L-410, neboli to vojaci, kto o túto techniku žiadal. Ani ju nepotrebovali. Napriek tomu potom vystupoval veliteľ letectva s ministrom pred novinármi a pomáhal mu tento nákup obhajovať.

Takže ako sa hovorí: generáli sú zvyknutí držať ústa a krok?

A je to smutné. V Rakúsku, vo Francúzsku aj v Česku nemá problém velenie armády vystúpiť a povedať, aká je realita. Veď tie modernizačné projekty sa robia primárne pre vojakov, priamo sa ich to dotýka. Na Slovensku sa to však nenosí. Rozprával som sa o tom viackrát so súčasnými generálmi a aj s bývalými náčelníkmi generálneho štábu. A oni mi k tomu len povedia: radšej zavriem oči a som ticho, pretože inak by vojakom nekúpili vôbec nič.

Nepomohlo ani to, že sa vlani stal ministrom obrany aktívny vojak?

Nič sa nezmenilo. Ak niekto v minulosti hovoril, že rezort obrany nefunguje, pretože ho riadia civili, ktorí mu nerozumejú, tak súčasné vedenie dokazuje, že je to úplne jedno. Na ministerstve obrany sú čiastkové záujmy rôznych politických nominantov a tomu sa podriaďuje všetko ostatné.

Teraz najčítanejšie