Denník N

Lavrov vyhral, Fico zlyhal a Slovensko prehralo

Premiér Fico s ruským ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom na Slavíne. Foto N - Tomáš Benedikovič
Premiér Fico s ruským ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom na Slavíne. Foto N – Tomáš Benedikovič

Lavrovova návšteva na Slavíne nebola ničím iným než jeho politickým triumfom, preto pietny alibizmus neobstojí.

Ruskí propagandisti budú mať dnes večer v moskovských hlavných správach orgie. Kým počas triumfálneho prejazdu amerického konvoja Českom si masy odporcov NATO a západných hodnôt museli vymyslieť, na Slovensku im na Slavín poslušne prinajmenšom dve stovky naozaj napochodovali rovno pred kamery.

Russia Today a spol. tým tentoraz zbavili povinnosti klamať. A Sergejovi Lavrovovi prichystali také privítanie, aké si svojho času na Pasienkoch s pôžitkom užíval Vladimír Mečiar. Všetky hlásne trúby Kremľa budú celkom iste tieto smutné scény s gustom donekonečna opakovať.

A čo je najhoršie, prvého asistenta robil predseda slovenskej vlády Robert Fico. Jeho hlúpa predstava, že sovietske obete vojny si možno dôstojne pripomenúť len s predstaviteľmi Putinovho režimu, ho dostala presne tam, kam patrí. Do nedemokratického davu, ktorý vo svojej prízemnej zaslepenosti Lavrovovi zhltne aj takúto vetu: „Našim cieľom je to, aby sa udalosti druhej svetovej vojny neopakovali a aby sa nikto nesnažil dominovať vo svete a podriaďovať iných napriek svojej vôli.“

To, prosím, cynicky povie minister zahraničia krajiny, o ktorej dokonca ešte aj do Ruska zamilovaný slovenský premiér vyhlásil, že si protiprávne odtrhla kus cudzieho štátu – Krym. Povie to ruský šéf diplomacie, ktorý v rozpore so zdravým rozumom popiera očividný fakt, že Kremeľ rozpútal a udržiaval pri živote vojnu na východnej Ukrajine.

To nie je nič nové, no absolútne neodpustiteľné je, že Robert Fico tomuto zvrátenému pohľadu na realitu na verejnosti nekládol najmenší odpor.

Nepochybne bude dôvodiť, že pietne miesto nie je vhodné na politické deklarácie. No Lavrovova návšteva na Slavíne nebola ničím iným než jeho politickým triumfom, preto pietny alibizmus neobstojí.

Mŕtvym navyše najviac ublížime tým, že sa nimi zaštiťujeme pri očividnej lži. Klamať sa nemá ani na cintorínoch a hovoriť na nich pravdu, je rovnako správne ako kdekoľvek inde. Nanešťastie, Ficov pohľad na svet je v skutočnosti veľmi blízky Lavrovovmu, preto sa od neho nič také čakať nedalo.

A čo si počať so stovkami Lavrovových fanúšikov, ktorí ruskému ministrovi prevolávali na slávu viac než nášmu predsedovi vlády?

Pesimista povie, že je hrozné, ak mu skandovalo mnohonásobne viac ľudí, ako bolo tých, čo mu pred Prezidentským palácom vyjadrili svoj nesúhlas.

Optimista si zas vydýchne, že aj napriek účinnej kremeľskej propagande a príchodu jej druhého najznámejšieho predstaviteľa na Slovensko, ich nebolo ešte omnoho viac. Pretože aj keď na udalosti 4. apríla 2015 nemôžeme byť pyšní, silu prokremeľského sentimentu na Slovensku netreba preceňovať.

Keby mu aspoň drobný odpor kládol náš premiér, mohli by sme dokonca nad partiou zo Slavína s vetou „aj takí musia byť“, pokojne mávnuť rukou. Takto to však také jednoduché nie je.

[poll id=“57″]

Teraz najčítanejšie