Denník N

Keď báseň surrealistického autora ožila na jeho vlastnom hrobe

Toto veľkorozmerné dielo vytvoril Kovanda špeciálne pre bratislavskú výstavu. Foto - Leontína Berková
Toto veľkorozmerné dielo vytvoril Kovanda špeciálne pre bratislavskú výstavu. Foto – Leontína Berková

Niekdajší priekopník konceptuálneho umenia Jiří Kovanda, ktorého diela svet objavil a ocenil až po dvadsiatich rokoch, sa predstavuje v Bratislave v menej známej polohe.

Príbeh výtvarníka Jiřího Kovandu, momentálne vystavujúceho v bratislavskej galérii Zahorian&Van Espen, rozhodne nepatrí k tým najtypickejším. Hoci v 70. rokoch bol priekopníkom československého konceptuálneho umenia (ako to potvrdzuje aj terajšia veľkolepá výstava v brnianskej Fait Gallery), nasledujúcich niekoľko desaťročí sa napriek nepretržitej tvorbe na verejnosti príliš nepresadzoval.

Súčasnosť je však diametrálne iná, Kovanda je jedným z najžiadanejších českých vizuálnych umelcov, za posledné roky má na konte množstvo kolektívnych i sólových expozícií v špičkových výstavných domoch ako Centre Pompidou, Tate Modern (Kovanda tu návštevníkov vyzýval, aby sa s ním bozkávali cez sklo) či účasť na najprestížnejšej výtvarnej prehliadke Documenta v Kasseli. A tak konečne došlo aj na Bratislavu.

„Sólovo som sa tu doteraz neprezentoval,“ hovorí na svojej výstave Dom v pohybe, ktorú mu v galérii Zahorian&Van Espen kurátorsky pripravil Jiří David. „Určite to nie je žiadna reprezentatívna retrospektíva. A hoci je to aj pre mňa trochu nezvyčajné vystavovať niečo, čo vybočuje z obvyklých predstáv, súhlasil som s touto koncepciou,“ hovorí Kovanda. „Sú tu veci doteraz menej vystavované, či dokonca aj také, ktoré ešte verejnosť nevidela.“

Podľa kurátora vzniká tým akýsi prequel, ako ozrejmiť aj ďalšie východiská pamäťovej stopy, ktoré boli doteraz neprávom zasunuté možno aj samotným autorom. „Zároveň sa tým snažím rozbiť už trochu schematizovanú Kovandovu verejnú prezentáciu, ktorá sa už mechanicky od autora vyžaduje,“ hovorí Jiří David.

Časť interiéru výstavy. Foto – Leontína Berková
Jiří Kovanda na výstave v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič

Od surrealizmu ku konceptu

Tá dnes „žije“ vďaka fotodokumentácii akcií vo verejnom priestore, ktoré Kovanda realizoval v 70. rokoch. On sám o nich hovorí ako o performanciách, samozrejme, rovnako znesú aj zaradenie do kategórií akčné umenie, public art či body art. „Na samom začiatku však bolo moje očarenie surrealizmom,“ spomína výtvarník. Najskôr sa venoval kolážam, takým typickým pre tento smer, ktorý mal v Česku silnú medzivojnovú tradíciu a doznieval (a vlastne ešte stále doznieva) v niekoľkých vlnách.

„So surrealizmom je spojená vlastne aj moja prvá významnejšia performancia, keď som na pražskom hrobe surrealistu Jindřicha Štyrského preniesol do reality jednu jeho báseň o dievčati, vykladajúcom osud z kariet. Doviedol som na cintorín slečnu, ktorá sa tým skutočne zaoberala, a tá mi tam povedala, čo ma čaká.“ Táto akcia bola pre Kovandu nielen prechodom k záujmu o konceptuálne umenie, ale aj zavŕšením jeho surrealistického obdobia.

V tom čase sa na návšteve v Poľsku dostal do kontaktu s tamojšími konceptualistami a okľukou cez nich sa zoznámil so špičkovými českými akčnými umelcami Karlom Milerom, Janom Mlčochom a Petrom Štemberom. „Samozrejme, vedeli sme aj o happeningoch Milana Knížáka či Eugena Brikciusa, ale vôbec sme sa nestýkali,“ hovorí. „Boli sme v kontakte s Brnom, najmä s Jiřím Valochom, a čiastočne aj s Bratislavou prostredníctvom Roberta Cypricha.“

Známa akcia z pražských ulíc, november 1976.

Umelec jednoduchého gesta

Kovanda svoje intervencie do verejného priestoru zameriaval na kontakt s ľuďmi a sledoval ich reakcie. S rozpaženými rukami prechádzal davom na ulici alebo sa na pohyblivých schodoch postavil do protismeru a uprene sa díval ľuďom do očí. Tieto a podobné akcie, hoci zdanlivo banálne a neagresívne, však boli okamžite podozrivé a rýchlo získali politické konotácie. „To však nebolo mojím prvotným cieľom, neboli to žiadne občianske manifesty,“ spomína autor na obdobie, ktoré mu až neskôr, na prelome 80. a 90. rokov, prinieslo nečakanú slávu, keď sa jeho práce mohli objaviť v publikáciách, katalógoch či na zahraničných prehliadkach neoficiálneho umenia z čias totality.

„Pravda, tie akčné prejavy trvali len pár rokov, odrazu sa potreba ich realizácie u mňa, ale aj u viacerých kolegov, nečakane skončila. Prešiel som k tvorbe inštalácií a objektov a pomohlo mi, že aj v časoch performancií som neustále kreslil. Kresbami som zaznamenával svoje aktivity, boli to stopy malých akcií, postupne som potom prechádzal k maľbe a opätovne ku kolážam – už však nie surrealistickým – a asamblážam,“ presúva sa Jiří Kovanda, ktorého tvorba sa vo všetkých technikách či médiách vyznačuje jednoduchým subtílnym gestom, k súčasnej bratislavskej výstave.

Detail titulného obrazu výstavy. Foto – Leontína Berková

Nedeľný maliar

Predstavuje tu dvanásť obrazov, najstaršie sú tri kresby z roku 1976, potom z osemdesiatych rokov sú maľby, asambláže a koláže. To pomenovanie však nie je vždy úplne jednoduché. „Tento obraz je vlastne namaľovaná koláž,“ dodáva nečakané vysvetlenie.

Jedinou novou vecou, vytvorenou pre túto bratislavskú výstavu, je veľkorozmerné dielo z nájdeného textilu a maliarskeho „blindrámu“ ozdobené malým cukríkom. „Je to akoby reminiscencia na staršie práce, niečo medzi obrazom a objektom. Pre mňa netypická je jeho veľkosť, nič väčšie som asi nikdy neurobil.“

Absolútnou raritou výstavy sú tri malé obrazy Kovandovho otca. „Keď som bol chlapec, môj otec rád maľoval, hovorím tomu, že bol nedeľný maliar. Určite to bolo pre mňa veľmi dôležité, lebo dodnes si dobre pamätám, ako ma bavilo sledovať ho pri maľovaní. A keď sa to Jiří David dopočul, rozhodol sa do mojej prezentácie zakomponovať aj tri otcove obrázky.“

A keď Kovanda povie, že tu vystavuje aj veci, ktoré ešte nik nevidel, treba dodať, že veľa diel, ktoré vytvoril, už vôbec nikto nikdy neuvidí, nanajvýš na fotografiách. „Viacero inštalácií som vytvoril len pre konkrétnu výstavu a vzápätí som ich zasa rozobral,“ hovorí.

Bratislavská výstava, trvajúca do 14. decembra, je teda netradičným pohľadom na Jiřího Kovandu, umelca, ktorého práce z čias normalizácie dnes nadchýnajú nielen odborníkov i výtvarnícku verejnosť celého sveta, ale tiež nastupujúce umelecké generácie. A tak hoci tvorivá kapitola Kovandovho akčného umenia je dávno uzavretá, popri vyučovaní maľby na pražskej Akadémii výtvarných umení vedie na fakulte umenia univerzity v Ústí nad Labem aj ateliér performatívnych médií.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie