Denník N

Montoval Messerschmitty, bojoval v povstaní, bol pri oslobodzovaní Bratislavy

Život Michala Hlavičku pripomína dobrodružný román. Zažil nasadenie v nacistickej priemyselnej mašinérii, útek cez územie Slovenského štátu, pobyt medzi ukrajinskými partizánmi a nakoniec aj oslobodenie slovenského hlavného mesta.

Michal Hlavička. Foto - Post Bellum
Michal Hlavička. Foto – Post Bellum

Michal Hlavička sa narodil v roku 1923 v Budkovciach na východnom Slovensku. Jeho otec, pôvodom Čech, bol bývalý legionár, ktorý si na Slovensku našiel ženu a rozhodol sa tam po vojne zostať.

Michal mal troch mladších súrodencov a staršiu nevlastnú sestru, ktorú si do manželstva priviedla jeho matka. Keď deti dosiahli školopovinný vek, rodina sa v snahe zaistiť im kvalitnejšie vzdelanie presťahovala do Čiech.

Michal absolvoval obecnú a meštiansku školu v Čakoviciach a neskôr sa vyučil v Mladej Boleslavi za strojného zámočníka. Matka zomrela v roku 1935 a otec sa znovu oženil – s Michalovou nevlastnou sestrou, s ktorou mal postupne osem ďalších dcér.

„Keď si otec to dievčatko vzal,“ spomína Michal Hlavička, „nemohol som si na to zvyknúť. Vravel mi, že ona je teraz moja maminka, ale ja som opakoval, že už žiadnu maminku nemám. Ale nakoniec sa tej úlohy dobre zhostila a bolo to u nás veľmi pekné. A to aj napriek tomu, že nás bolo tak veľa.“

Prípravy na útek

Michal pracoval v Škodových závodoch, kde sa v tomto období vyrábala vojenská technika. „Montovali sme lietadlá Messerschmitty. Pracoval som dvanásť hodín denne a dobre som si zarobil. Ale v roku 1942, to bolo tesne po heydrichiáde, tam vybuchol sklad a už sa nedalo ďalej pracovať. Takže sme museli ísť do Nemecka, ale neposlali nás ďaleko, aby nás mohli v prípade potreby zase stiahnuť.“

Michal pracoval v továrni v sudetskej Mimoni, kde sa vyrábali debny na náboje. S kamarátom Václavom, ktorého otec bol ako komunista vo väzení, začali plánovať útek.

„Musíme k Josifovi,“ tvrdil Václav, ktorého to ťahalo do Sovietskeho zväzu.

„Hoci aj k Churchillovi. Kamkoľvek to pôjde,“ odpovedal mu Michal.

Na útek sa pripravovali. Zohnali si mapu a dýky a začali pravidelne behávať, aby zlepšili svoju fyzickú kondíciu. V práci sa snažili o čo najlepšie výsledky, za ktoré sa dávala dovolenka, ktorú nakoniec využili k úteku. Domov Michal odkázal, že sa chystá navštíviť Václavovu rodinu a Václav naopak tvrdil, že strávi čas u Hlavičkovcov. Namiesto toho sa však odviezli vlakom do Veselí nad Moravou a odtiaľ pokračovali pešo na východ. Doklady zakopali, aby ich podľa nich nebolo možné identifikovať.

„Slovensko sa pripojilo k Nemcom, tak to bolo dosť ťažké,“ popisuje Michal Hlavička okolnosti úteku. „Mali sme šťastie, že sme prechádzali na Slovensko z českej strany, a tak sme videli dole na ceste colníkov so psom. Keď sa vzdialili, prešli sme. Ale potom nás asi ten pes vyňuchal a už sme počuli, ako nás naháňajú, tak sme bežali… Podarilo sa nám utiecť, ale všetko sme mali spotené. Keď sme chceli potom prejsť cez prvú dedinu, tak nás miestni zastavili a vraveli, že tadiaľ ísť nemáme, že tam sú colníci. Hneď pochopili, čo sme zač.“

Cez Považskú Bystricu, Žilinu a Ružomberok sa dostali až do Michalovej rodnej dediny. Báli sa tam ale zostať zo strachu, že ich niekto spozná a mohlo by to ich rodinám ublížiť. Zvažovali ešte, že by sa cez Maďarsko pokúsili dostať do Francúzka, ale nakoniec sa rozhodli pre Sovietsky zväz.

„Chodili sme väčšinou v noci a cez deň sme spali. Skrývali sme sa všade, kde to šlo, najčastejšie v lesoch. Po cestách sme vôbec nešli.“ Živili sa ovocím a zeleninou, na ktoré po ceste narazili, a občas sa odvážili vypýtať si od miestnych kus chleba.

Nakoniec sa na Ukrajine dostali k partizánom pod velením generála Kovpaka. „Boli sme veľmi sklamaní, keď sme sa s nimi stretli. Bolo to tam hrozné. Každého preverovali a nás chceli tiež preverovať. Naoko sme s nimi šli, ale nakoniec sme utiekli. To už nás prešla chuť stať sa kovpakovcami. Povedali sme si, poďme naspäť, bude to lepšie.“

Zajatcov sme strieľali, Nemci zabili našu rozviedku

Cestou späť cez Slovensko sa v Sučanoch vďaka miestnemu sedliakovi dostali do kontaktu s partizánmi z brigády Milana Rastislava Štefánika. Absolvovali výcvik a začlenili sa medzi nich.

„V tej dobe nám Rusi zhadzovali muníciu a rôzne ďalšie potrebné veci. Zakladali sme v noci ohne a oni to tam zhodili a my sme ich potom chodili hľadať. Niekedy koncom júla alebo začiatkom augusta sa k nám pridala turčiansko-martinská posádka. Ich už zrušili a mali sa odsťahovať do Žiliny, ale namiesto toho všetko odniesli k nám do hôr. To nám pomohlo.“

Po vypuknutí povstania odišla partizánska brigáda do Martina, kde získala lepšiu výzbroj. Michal Hlavička sa stal veliteľom čaty a v krátkej dobe sa zapojil do bojov. Dobre vycvičení partizáni dosiahli viaceré úspechy, víťazstvo však bolo aj psychicky náročné. Michal Hlavička spomína na jednu konkrétnu situáciu.

„Večer sa pilo. Potom si museli Nemci vykopať hroby a my sme ich postrieľali. Velitelia vybrali popravčiu čatu, nikto z nás však nevedel, kto má slepé náboje a kto ostré. Ale strieľali sme všetci. A ako sme boli trochu opití, tak jeden z Nemcov sa na mňa pozeral, hoci už bol mŕtvy, napriek tomu sa na mňa stále pozeral. Vravel som si, že toto nemôžem robiť, že musím utiecť. Ale potom Nemci zajali našu rozviedku a to, čo s nimi urobili, bolo hrozné. Všetko im odrezali – jazyky, zuby, prsty, všetko. Tak som si povedal, že zostanem a budem proti nim bojovať, aj keby som ich musel zabiť ďalších sto.“

Povstanie však bolo postupne potlačené veľkou početnou a technickou presilou a čata Michala Hlavičku ustúpila do Súľovských skál. V tej dobe sa už blížila Červená armáda a s ňou aj postupné oslobodzovanie Slovenska.

Hlavička sa s pomocou falošných dokladov dostal do Bratislavy, kde sa mu podarilo prostredníctvom Vlada Černého, jedného zo spolubojovníkov, zistiť kľúčové informácie ohľadom mestskej obrany.

„Černého otec nám to popísal, pretože sám na príprave obrany mesta spolupracoval. Takže sme všetko vedeli. My sme boli v kontakte s Červenou armádou a jej vojakov sme postupne dostávali do Bratislavy. Boj sa začal z hradu, tam ako je dnes parlament. Odtiaľ začali veľké boje, ale za šesť hodín bola Bratislava dobytá.“

„Ruská armáda potom budovala zázemie, a to väčšinou už boli enkávédisti. Preverovali našich ľudí, a dosť z nich si aj vzali do Ruska. Mne tiež vtedy ponúkali, či nechcem ísť s nimi, ale ja už som nechcel.“ Michal Hlavička po oslobodení Bratislavy pracoval pre Červenú armádu ako tlmočník, pomáhal v nemocnici aj opravovať mesto po boji. „Boli sme pripravovaní, že nás nasadia, keď sa bude bojovať o Prahu. Ale nenasadili. To si vynútili Rusi, že oni si Prahu dobyjú sami.“

Po vojne sa Michal Hlavička oženil a usadil v Trutnove, neskôr sa za prácou presťahoval do Pardubíc. Pracoval v montážnom podniku a nakoniec sa vrátil do Škodových závodov, kde v mladosti začínal. Ešte na dôchodku pracoval ako vedúci montážnik a popritom podnikal. V súčasnej dobe žije v Jaroměři.

 

Rozhovor bol nakrútený v rámci projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporilo Veľvyslanectvo USA v Bratislave. 

 

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

2. svetová vojna

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie