Fotograf z Považskej Bystrice ukázal svet, ktorý ohrozuje budúcnosť slobody, a zvíťazil

Pri výbere témy ho inšpiroval jeho otec, ktorý mu v detstve hovoril rozprávku o zakliatom kráľovstve so zatiahnutou čiernou oponou, smutnými ľuďmi a víťaziacim zlom. „Tie rozprávky si pamätám dodnes. Nejde ani tak o ich obsah, ale skôr o to, ako ich otec ‚sypal z rukáva‘,“ spomína.

„S odstupom času mi to bolo zvláštne, pretože to robil skutočne na počkanie a aj keď mal výbornú fantáziu, v jeho slovách bolo cítiť niečo viac, niečo odžité. Počas celého života som sa v rozhovoroch s ním a cez jeho spomienky vedel do týchto čias vrátiť a veľmi skoro som pochopil, že toto obdobie nebolo dobré,“ vysvetľuje.

„Aj séria Ostrov slobody je vlastne akoby rozprávka o krajine, hoci vymyslenej, pretože fotky, ktoré obsahuje, nie sú len z jednej konkrétnej krajiny. Má však vyvolať pocit, do akej miery je to stále len rozprávka a do akej miery rozprávka meniaca sa na realitu,“ dodal.

Vymyslená krajina

Spomedzi deviatich fotografií zahrnutých v ocenenej sérii si cení najviac tú úvodnú: „Na tom mieste som mal totiž dosť intenzívny zážitok. Vznikla v Berlíne pri múre, kde bolo silne cítiť odkaz doby, o ktorej sme sa rozprávali vyššie. Na opačnej strane múru sedel na lampe vták ako snáď najkrajší symbol slobody, nespútanosti. Pri pozorovaní a fotení tejto scény mi napadla veta: ‚Múry sú zlé, keď chceš lietať.‘“

Fotka pri Berlínskom múre bola podľa neho zároveň aj najťažšie realizovateľná zo všetkých: „Ako fotografovi sa mi kvôli tomu zvláštnemu pocitu daného miesta vyťahoval fotoaparát veľmi ťažko.“

Pupák hovorí, že názov Ostrov slobody bol myslený skôr ironicky: „Pri pohľade na čiernobiele a dosť pochmúrne fotografie asi len málokomu napadne slovo sloboda. A predsa som sa touto sériou snažil poukázať na môj názor, že stav, v akom sa momentálne nachádza náš svet, žiaľ silne ohrozuje budúcnosť slobody ako takej.“

„Najväčším paradoxom je, že tento stav vznikol na základe toho, že ako ja mám možnosť slobodne sa rozhodovať, rovnako ju má aj hocikto iný. Nebolo by na tom nič zlé, ide dokonca o plne demokratický a legitímny spôsob, avšak týmto spôsobom o mojej budúcnosti rozhodnú voliči, ktorí majú iné preferencie ako napríklad ja, moji známi a kamaráti. Následne z toho vzniká rozhorčenie a chuť vyjadriť sa, hoci aj fotografickou sériou.“

Opis vymyslenej krajiny by sa podľa neho dal aplikovať aj na Slovensko. „Určite si najviac všímam vnútorné nastavenie krajiny, v ktorej žijem, avšak práve tou nekonkrétnosťou krajiny, ktorú som si vymyslel, som sa chcel vyhnúť tomu, aby si divák začal myslieť, že hovorím o Slovensku, pretože to nie je tak.“

Nedocenené umenie

V súťaži Slovak Press Photo uspel Pupák aj pred rokom so sériou fotografií s názvom Na Slovensku po slovensky v kategórii Študenti a mladí fotografi do 25 rokov. Vyjadruje v nej stav a náladu v súčasnej spoločnosti, ako sa kríza a frustrácia prejavujú v každodennom správaní ľudí a ako sa menia ľudia aj svet okolo nich.

Pupákovi viacerí ľudia povedali, že medzi oboma víťaznými sériami vidieť určité prepojenie. „A to je dobre. Na jednej strane je v tom snáď už aj nejaký autorský rukopis a osobne som to chcel urobiť ako také pokračovanie série Na Slovensku po slovensky, s podobnou atmosférou a pocitom strachu z neznámeho, ktorá však už v mojom ponímaní prerástla naše hranice a, žiaľ, aj oceán. Verím, že sa táto situácia zmení a budem môcť nafotiť niečo optimistickejšie, zatiaľ to však vnímam takto,“ konštatuje.

Pupáka ďalšie ocenenie veľmi teší: „Kto očakáva, že mu ocenenie spustí hviezdnu kariéru, je na omyle. Ale preto to ani nerobím. Slovensko je v tomto smere ešte stále veľmi pozadu a umenie zostáva v našej krajine nedocenené. Veď ruku na srdce, kto z nás si naposledy kúpil napríklad fotku?“

Radosť z vytvárania

„Ocenenie v súťaži, akou je Slovak Press Photo, u mňa však vyvoláva pocit, že sa stretli ľudia, ktorí fotografii rozumejú a z veľkého počtu prihlásených súťažných snímok vybrali konkrétnu, ktorá bola podľa nich najlepšia. To je určite povzbudením, že to snáď má zmysel robiť a pokračovať v tom. Je fajn pocit, keď sa to niekde stretne a pochopia váš úmysel, to, čo ste tým chceli povedať,“ hovorí.

Fotografovanie preňho znamená veľa: „Fotoaparát pokladám za zázračný vynález, odkedy som ho prvýkrát chytil a pochopil, ako funguje až dodnes. Každý deň mi to napadne a som nesmierne rád, že z toho nekonečného množstva koníčkov a zručností som narazil práve na túto. Je to krásna činnosť, cez ktorú môžete veľmi priamočiaro vyjadriť, čo vo vás je, ako vidíte a vnímate život.“

„Uchovávať momenty, skĺbiť to, že ste na danom mieste v správny čas a stihli ste to zachytiť tak, ako ste to videli. To je niečo krásne, aspoň pre mňa. Niečo vytvoriť je omnoho krajšie ako niečo zničiť a práve fotenie je taká činnosť, pri ktorej mám radosť, že niečo vytváram.“