Denník N

Plyn hýbe unikavým mestom

Dnes vám v rubrike Zabudnuté knihy predstavíme neznámeho slovenského prozaika Dušana Krausa a jeho pozoruhodný knižný debut z roku 1979 – Životy unikajúce.

Tak ako v Bratislave miznú technické pamiatky, zabúdame aj na autorov, ktorí ich obraz uchovávajú živý vo svojich dielach. Dobrým príkladom sú texty spisovateľa Dušana Krausa, na ktorého si spomína jeho priateľ Dušan Dušek ako na znalca českých antikvariátov, vášnivého čitateľa, ktorý knihy rád aj požičiaval, no ťažko sa čítali, keďže v nich mal husto povpisované poznámky a postrehy.

Narodil sa roku 1937 v Martine. Detstvo prežil v Necpaloch. Koncom 50. rokov absolvoval Vyššiu priemyselnú školu strojnícku a stavebnú vo Zvolene. K prostrediu, kde vyrastal, sa vrátil v nostalgických poviedkach zbierky Posledná pošta Ábelová (1994). Presťahoval sa do Bratislavy a dvadsať rokov (1957 – 1977) pracoval ako výrobný dispečer v Západoslovenských plynárenských závodoch. Posledné dve desaťročia života pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Viacero svojich próz dramatizoval pre rozhlas, najpresvedčivejšie v prípade prvej rozhlasovej hry Spojovateľka z roku 1980.

Do literatúry vstúpil poviedkami publikovanými koncom 60. rokov v Slovenských pohľadoch. Námety čerpal z prostredia priemyselných podnikov, najmä plynární, ktoré dobre poznal z vlastnej praxe. Vyšli vo viacerých súboroch, napríklad Plynárenské poviedky (1999) či Dulovo námestie a iné novely (2001). V neskorších textoch sa však už nepriblížil k energii a sviežosti románu Životy unikajúce, ktorý vyšiel v edícii

Nová próza vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1979) v grafickej úprave Vladislava Rostoku s ilustráciou Michala Studeného na obálke.
Mohlo by sa zdať, že si Kraus vybral dobou a režimom preferovanú tému a prostredie, no Životy unikajúce nie sú typickým výrobným či robotníckym románom. Sú mozaikou 44 krátkych a rýchlych výjavov zo života vyše dvadsiatky postáv spojených s mestskými plynárňami a vtedy okrajovou štvrťou Bratislavy – Mlynskými nivami.

Živosť a autenticitu textu dodáva hladké (miestami až klipovité) striedanie veselých i vtipných situácií s tragickými, zväčša s haváriami súvisiacimi udalosťami.

Autor zobrazil každodenný všedný život pestrej vzorky obyvateľov mesta a pracovníkov podniku. Všíma si, ako sa vyrovnávajú so zmenami, ktoré prinášajú nové technológie, ale aj s nehybnosťou spoločensko-politického ovzdušia. Vystihuje dobu, v ktorej sa ľudia takmer všetci rovnako obliekali, stravovali, kávu i tuhé pili z horčičákov (pohárov od dijonskej horčice), po práci sa púšťali do fušiek a cez víkendy vyrážali na chaty a opekačky. No aj takéto typizované situácie dokáže Krausov rozprávač zachytiť s odstupom a ľahkosťou:

Manželka inžiniera Račkaya, tridsaťročná Milena, pracuje v kníhkupectve; obidvaja pred rokmi aktívne hrávali basketbal, obdivovali černošských hráčov mužstva Harlem Globetrotters. S akou hravosťou dávali koše a zmocňovali sa odrazených lôpt; zachytával ich nielen pivot, ale všetci hráči, strieľali koše z najnemožnejších pozícií. Úspešne zažehnal manželkin hnev (vrátil sa neskoro v noci) a na radosť svojej päťročnej dcér­ky Evky sa poobede celá rodina naložila do auta a zastavila až ďaleko za mestom na konci poľnej cesty, za kameňolomom; tam sa pustili do opekania slaniny.
– Dosť, – odtiahne mama Evkin prút so slaninou, – dosť a teraz rýchlo na chlieb. Musí sa naň dostať aspoň niekoľko kvapiek.
– Jeden, dva, tri, my sme bratri, – zarecituje rozveselená Evka.
– Teraz opekaj a nerozprávaj!
– Mamička, keď ja to neviem.
– Pozeraj sa na otecka.
– Chlebík ti bude lepšie chutiť, keď si ho pomažeš sama.
– Alebo dones z auta pivo.
Vstala, podala matke prút, uklonila sa a pustila do tanca.
– Spadneš a zlomíš si nohu. – Hlas Mileny Račkayovej zahnal Evku k autu. Doniesla odtiaľ dve fľaše piva a podala ich otcovi; pritiahol si dcéru do lona, pobozkal ju na vlasy.

V jeho texte nenájdeme žiadne socialistické heslá, slovo komunizmus sa nevyskytne ani raz. Vyšetruje polícia, nie verejná bezpečnosť (VB) a dominujú problémy, nie radosť či – nebodaj – idyla. Odkrýva ľahostajnosť, necitlivosť a cynizmus ľudí. Či už sú predstaviteľmi tzv. robotníckej triedy, alebo „pracujúcej inteligencie“, neraz sa správajú alibisticky a účelovo. Zároveň si však vedia nezištne pomôcť, vypočuť si ponosy, aj sa spoločne poriadne zabaviť v bare či vo výčape. Nechýbajú bohémske radovánky v podobe biliardu, striptízu či tanca pri hudobnej skrini a erotických dobrodružstiev. A Kraus – ako pravý prozaik – nesúdi, len dokumentuje a svedčí.

Výrazným znakom autorovho štýlu sú rýchle výmeny v rámci paralelných dialógov, ktoré vedie viacero postáv odrazu, akoby sa navzájom ani nepočúvali:

Do miestnosti vošiel inžinier Hán.
– Pôjdem na závodný výbor, – sľubuje vrátnička Stojanová. Inžinier Hán si zložil hrubé sklá z očí a posadil sa. Podal inžinierovi Halásovi polročnú bilanciu únikov plynu.
– A okrem toho hovoria, že za to mám peniaze, ale ja nemám peniaze za to, že neodpisujem autá, peniaze som mala za upratovanie, ktoré mi zobrali, pretože mi závideli tie ťažko zarobené koruny. Inú upratovačku doteraz nenašli.
– Tak potichu tí ľudia odišli, – inžinier Hán sa oprel lakťami o operadlo stoličky. – Často som si vravel, keď som ich tak videl poukladaných vedľa radiátorov, na gaučoch, že spia, že sa medzi nás vrátia.
– Na závodnom výbore si poviem svoje. Poviem, ako ma ohovárajú, ale aj o všeličom inom, niektorým z toho bude ešte horúco, čo všetko ja viem.
– Áno, – povie inžinier Halás, pozerajúc na bilanciu únikov plynu, – vrátia sa. A budeme ich stretávať v meste. – Založil si vyčistené okuliare. – To sa len na čas vzdialili.

Kraus šikovne zužitkováva viacvýznamovosť slov i situácií. Hneď v prvej kapitolke (Biela, biela, červená) v klubovni nad biliardovým stolom hrá niekoľko postáv aj druhý, slovný biliard. Uniká nielen plyn z potrubia či ventilu a v dôsledku toho život z telesnej schránky. Viacero postáv uniká od sivej reality k alkoholu, cigarete, hrám. Niekto uteká pred prácou a niekto pred manželkou či manželom do práce. A všetkým bežia roky. Rozprávač skáče od postavy k postave, odhalí len čo-to, zvyšok obrazu si musíme ako čitatelia poskladať sami. Ľahké a briskné dialógy postáv, do ktorých pomaly a nenápadne – ako vtedy ešte neodorizovaný zemný plyn či dnes už nepoužívaný svietiplyn –, no neprestajne prenikajú tragédie bežného dňa.

Nechýba ani večná bratislavská téma – bytová otázka – a dlhé čakanie na odpoveď:

– Družstevný byt som si obstaral po vojenčine, – obracia sa Salner dozadu, – vtedy to šlo rýchlo. A neskôr pod rukou auto.
– Garáž máš?
– Žijem, ako sa dá.
– Podobný, väčší o izbu, máme aj my.
– Namontovali vám aj šatňu?
– Dlho sme naň čakali.
– Garsonkári by chceli mať byt jednoizbový; tým, čo ho majú, chýba polizba, – stiera si Salner pot z čela.
– Dvojizbovým chýba hala, – dodáva Oľga Laciaková.
– Trojizbovým terasa.
– Štvorizbovým obývacia kuchyňa.
– Nie, tí by sa najradšej sťahovali do rodinných polmiliónových bytov. Za mesto, do vilovej štvrti; Fialkové údolie napríklad.

Kraus nebol autorom jednej témy a prostredia, vojne a holokaustu sa venoval v románe Plynojem smrti (1995), detskému svetu na bratislavských sídliskách v zbierke poviedok Môj domov na predmestí (1992). Napísal scenáre k trom televíznym filmom. Prvý z nich – Klenovič Ján – nakrútil Peter Hledík v roku 1980 s Alfrédom Swanom v hlavnej úlohe mladého opravára plynoinštalačných zariadení.
Prozaik a dramatik Dušan Kraus zomrel 63-ročný v júni 2001 uprostred práce na knihe o živote na bratislavských predmestiach. Za pripomenutie Životov unikajúcich vďačíme literárnemu vedcovi Jaroslavovi Šrankovi.
Viktor Suchý
(autor vedie Kabinet pomalosti)

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie