Vždy chceli umením meniť svet, dnes už vedia, že to funguje inak
Umelecká dvojica Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová hovoria, že iba v prítomnosti a cez seba sa dá zmeniť „terajšok“.
Používajú kosti ako stelesnený časopriestor, želatínové bonbóny z halucinogénneho moču, fotografie jaskyne s tisícročia starými maľbami pravdepodobne ženských rúk aj obrazy digitálneho sveta, sny pixelov oslobodených o príkazy, o nuly a jednotky. V galérii aukčnej spoločnosti Soga vytvorili nie výstavu, ale vlastný svet, „znepokojujúci uzol“, ako o ňom samy hovoria.
„Človek má tendenciu vyzerať budúcnosť a obzerať sa do minulosti, tápe medzi dvoma vzdialenými časovými bodmi. Často pritom zabúda na prítomnosť. My sa snažíme zauzliť minulosť s budúcnosťou a upozorniť na to, že akákoľvek zmena sa môže udiať iba v prítomnosti,“ hovoria Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová.
Spolupracujú už sedemnásť rokov, a ako pripomína aj kurátorka Nina Gažovičová, ktorá s nimi pracovala na výstave, niečo v ich tvorbe sa zásadne zmenilo. „Asi je to vekom,“ hovorí a hoci všetky naraz vybuchnú do smiechu, niečo na tom zrejme bude.
„V minulosti boli v kategórii východoeurópskych umelkýň, ktoré sa zaoberajú tunajšími problémami, socialistickou minulosťou, gendrovou nerovnosťou, rozdielmi východnej a západnej umeleckej prevádzky – feministické, angažované, politické, dokola to isté – ale to ich už až tak nezaujíma,“ hovorí Gažovičová.
Keď pracovala na texte k výstave, ktorá ešte v Soge potrvá do 29. októbra, folder na jej monitore sa volal: Vještice.
Načo je nám umenie
„Po chorvátsky to slovo znamená bosorky. Myslím tým však na pozitívne veštenie, bielu mágiu, využívanie silných ženských energií na dobré účely,“ vysvetľuje Nina Gažovičová. Z pohľadu na výstavu, prostredie, ktoré v galérii vytvorili, je zrejmé, že ich tvorba sa naozaj uberá inam, než ako sme ju v minulosti zaškatuľkovali. Má to tu zvláštnu atmosféru. Prítomnosť materiálov, ktoré sú tentoraz celkom sami sebou, je „viditeľná a hmatateľná“ viac než „čitateľná“, ale o to napokon aj tak trochu ide.
„Vždy sme chceli umením zmeniť svet. Prišli sme však na to, že jediné, čo môžeme zmeniť, sme my samy. Modelovaním seba môžeme potom ovplyvňovať aj svet okolo,“ hovorí Lucia Tkáčová.
Neznamená to pritom, že by na umenie zanevreli, naopak, stále mu veria, ale viac než revolučnou, angažovanou cestou na to teraz idú inak a súvisí s tým aj výber materiálov. „V poslednom čase pracujeme s materiálmi a s tým, čím skutočne sú. Nevnímame ich ako odkazy, ani reprezentáciu niečoho iného, sú sami sebou. Snažíme sa vrátiť k ich pravdivosti a byť voči nim citlivé, načúvať, čo hovoria, akú energiu v sebe majú a čo dokážu sprostredkovať,“ hovorí Anetta Mona Chisa.
Čiastočne je to podľa nej aj preto, aby samy vybočili z očakávaní, rovnako ako aj z trendu príliš „prekonceptualizovaného umenia“, aké sa dnes aj u nás stále nosí. Dôraz na materiály, zmyslovosť, a teda skôr na iracionalitu nad racionalitou, sú cielenou snahou, výsledkom ich debaty o tom, prečo robia umenie a o čo sa ním snažia.
„Umenie je marginálna, elitárska záležitosť. Nemá silu byť zbraňou alebo prostriedkom priamej spoločenskej zmeny, ale má schopnosť liečiť svet homeopaticky. Môže šľachtiť mysle, rafinovať zmysly a upozorňovať na veci, ktoré by inak ostali nepovšimnuté. Veľa spolu diskutujeme o tom, čo môžeme umením dosiahnuť, a ak máme byť úprimné, dnes si myslíme, že umenie sa nedá robiť iba rozumom. Robí sa srdcom, rukami, bruchom a intuíciou,“ dodáva Chisa.
Slovom homeopaticky pritom naznačujú „princíp liečenia celku v kontraste so sústreďovaním sa na povrchné symptómy alebo na atakovanie jasne viditeľných problémov. Umenie, narozdiel od politiky, práva, vzdelania, ekonómie či masmédií, zasahuje na spoločnosť subtílnejšie a distilovane. Nie je konzumované en masse a nie je účinné priamo a okamžite. Umenie operuje pod povrchom, na molekulárnej, energetickej, až neviditeľnej úrovni. Je skôr znepokojujúce ako upokojivé, viac stimulujúce procesy zmeny než priamo transformatívne. Nezmierňuje symptómy, ale skôr ich pitvá, dráždi, podnecuje,“ vysvetľujú.
Ako sa z bohýň stali bohovia
Premena, zmena, o ktorej dnes hovoria, teda nie je spoločenská, je to zmena vedomia, vnútorná zmena myslenia. Konkrétne tým majú na mysli priam fyzické posilnenie pravej mozgovej hemisféry zodpovednej za obrazy. Chcú, aby sa opäť vyrovnala ľavej, tej, ktorá zodpovedá za jazyk, veciam priraďuje významy a analyzuje ich.
Svojou výstavou tak ponúkajú akési „cvičisko“ pre pravú hemisféru. Vyzývajú dívať sa na diela, materiály, ktoré v sebe nesú rozpoznateľné kódy. Kosti & káble, drevo & pixle. Spojenie toho, čo bolo, a toho, čo bude, v ich ponímaní stelesňuje bohyňa Juno, zobrazovaná ako postava s dvoma tvárami. Jednou sa obracia do minulosti, druhou do budúcnosti. Uprostred toho je mozog, myseľ, rozdelená do dvoch častí, zodpovedných za odlišné úkony.
Paradoxne, z dvojtvárej bohyne ženského rodu sa v našom kultúrnom povedomí stal rímsky boh – Janus, podľa ktorého je pomenovaný aj mesiac január – ten, ktorý stojí na pomedzi minulého a nového roka, hovorí Anetta Mona Chisa.
„História je reťazou prepisov, premenovaní a prekódovaní. V istom bode našej minulosti sa zjavilo písmo a abeceda a narušili dovtedajšiu harmóniu síl. Zo ženských bohýň sa stali mužskí bohovia, zásadne sa zhoršilo postavenie žien v spoločnosti, vzniklo súkromné vlastníctvo a peniaze. Pod vplyvom písaného slova sa nebadane, ale radikálne, začalo meniť aj ľudské myslenie. Ľudia začali viac využívať ľavú mozgovú hemisféru, ktorá je doménou logického a abstraktného myslenia, z ktorej vychádza zákon, vlastníctvo aj patriarchát. Pravá hemisféra, ktorá je vývojovo staršia, je neverbálna, rozumie obrazom, vníma svet celistvo a priamo. Je to tá, ktorá rozoznáva tváre, ale nepriraďuje im mená,“ vysvetľuje Lucia Tkáčová.
Pochopiteľne, tento typ rozdelenia zjednodušujú, aby dokázali ľahšie vysvetliť, o čo im ide. O zmenu myslenia smerom k vyrovnaniu dvoch hemisfér. A toto sa podľa nich, paradoxne, začína uskutočňovať prostredníctvom dnešných technológií.
O čom snívajú obrazovky
Na monitory a najmä displeje svojich mobilov sa dívame takmer neustále. Hoci, nie tak celkom na ne, ale skrz ne. „Stroje a nimi vytvárané obrazy sú prostriedkom dnešnej komunikácie, čítame a vnímame ich inak, ako lineárny text. Väčšinu času sú však iba sprostredkovateľom obsahu,“ hovoria autorky.
Zozbierali teda asi stovku rozbitých LCD dispejov zo smartfónov, napojili ich na elektrinu a čakali, čo sa stane. Výsledkom sú abstraktné obrazy. Sú vytvorené bez ľudskej mysle, nie sú výsledkom dát ani kódu, je to iba spolupráca hmoty, ktorá tvorí LCD displej a elektriny.
„Vnímame tieto obrazy ako sny smartfónov, ako ich podvedomie. Oslobodili sme pixel od dát, obsahu a ľudskej mysle, nechali sme ho, nech sa prejaví slobodne, ako chce. S obrazovkami síce žijeme denne a sú všade, ale iba nás cez svoje žiarivé rozhranie vťahujú niekam inam, sú oknom do iného sveta. My sme sa chceli sústrediť práve na ich hmotnú prítomnosť, povrch, vlastné vyžarovanie a na to, čo je pre nás väčšinu času neviditeľné,“ hovoria.
Obrazy, ktoré na nich vznikli, pôsobia abstraktne, ale po chvíli nastáva prirodzený jav – pareidólia, ľudská schopnosť vidieť v abstraktných obrazoch niečo konkrétne a známe. „Žiaden význam ani znamenie v nich nie je, to len náš mozog má tendenciu pripisovať veciam významy a hľadať v nich znamenia,“ hovorí Anetta Mona Chisa. Aj pixel vymyslený človekom teda dokáže tvoriť obrazy bez nášho príkazu rovnako, ako sa aj iné veci dejú bez nášho pričinenia.
„Sme súčasťou prírody a je načase, aby sme si to uvedomili. Mali by sme sa vzdať ilúzie, že sme centrom vesmíru, a začať vidieť veci holisticky, nelineárne. Ako ľudia máme stále veľký vplyv na to, čo sa deje, ale je potrebné vyrovnať sily. Medzi mužmi a ženami, medzi jazykom a poznaním, medzi prírodou a človekom.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].