Firas Zakrí mi podáva do rúk malý štítok s nápisom v arabčine. Absolútne netuším, čo je na ňom, ale úloha znie pomerne jednoducho. „Porovnaj ho s nápismi na výkladoch, a keď prejdeme celú ulicu, tak mi povieš, čo to bolo,“ rozpráva 35-ročný Sýrčan.

Na ulici sa to arabskými nápismi hemží. Nenachádzame sa však v jeho rodnom Aleppe, ale na berlínskej ulici Sonnenallee, ktorú preslávil rovnomenný film, známy u nás ako Slnečná ulica či Eastie Boys. Je romantickým príbehom zo 70. rokov, keď Slnečnú aleju ešte rozdeľoval múr. Jej dlhšia a slobodnejšia časť bola na západe, a tá kratšia pod dohľadom tajnej služby Stasi vo východnom komunistickom bloku.

Dnes je to trochu naopak. Hispsteri a bohatí Berlínčania sa presunuli na východnú stranu, kým lacnejšie bývanie sa dá zohnať skôr na západe.  

V roku 2017 je život v tejto „tureckej štvrti“ o niečom úplne inom. Po tureckých gastarbeitroch pribudli utečenci utekajúci pred Assadom, Dáišom či Talibanom. Okrem tureckých čajovní či bistier s kebabom pribudla aj prvá sýrska reštaurácia, o ktorú sa stará rodina utečencov.

Arabská aleja

„Dnes tejto ulici mnohí nepovedia inak ako Arabská ulica,“ smeje sa 35-ročný Zakrí. Je jedným z približne milióna utečencov či migrantov, ktorí sa v prelomovom roku 2015 dostali do Nemecka. Jeho príbeh je aj príbehom o nemeckej „willkommenskultur“, teda otvorenosti a solidarite voči utečencom, ktorí utekajú pred vojnou.

No zároveň aj o nie vždy fungujúcej nemeckej byrokracii a rozčarovaní, ktoré prišlo po stretnutí sa s realitou.

Pre Zakrího, ktorý doma v Aleppe učil deti angličtinu, to boli dva dramatické roky a dlhé čakanie na rozhodnutie o statuse utečenca. Dnes ho už má, ale život v bavlnke, ako si to predstavovali mnohí utečenci nalákaní do sietí pašerákov, to rozhodne nebol. 

Z Aleppa ušiel v lete 2015 pred bombardovaním zo strany jednotiek Baššára Asada. Peniaze na cestu si zabezpečil tak, že predal auto aj nábytok. Žiadny Sorosov plán, ako šíria konšpiračné stránky, ale individuálne rozhodnutie. Zváženie rizika a odhodlanie uspieť.

Ženu s deťmi poslal do jednej z krajín Perzského zálivu a sám sa vydal na nebezpečnú cestu.

„Utiekol som cez Turecko, tam som zaplatil pašerákom, ktorí ma dostali na preplnenom člne na grécky ostrov. Z neho som sa dostal do Atén, kde som si kúpil dva falošné občianske preukazy. Jeden taliansky a jeden grécky, stáli okolo 150 eur. Stal sa zo mňa Morelo Antonio. Vďaka novej identite som si kúpil letenku do Zürichu, odkiaľ som nasadol do vlaku, smerom do Nemecka, kde som mal známych,“ opisuje Zakri svoju odyseu, ktorá sa v mnohom nelíši od príbehov iných Sýrčanov roztrúsených po nemeckých mestách a vidieku.    

„Keď som sa blížil do Nemecka vo vozni s mladými študentmi, policajnej kontrole sa niečo nezdalo, a tak si odo mňa vypýtali preukaz. Vytiahol som grécky a tŕpol, čo bude. Ani som nevedel, aké mám grécke meno. Policajt si identitu overil telefonicky do Atén a nakoniec sa rozlúčil, šťastnú cestu, Marios. Bol to môj najdlhší telefonát v živote,“ spomína Firas Zakrí. 

Svoj originálny sýrsky pas mal schovaný v tajnom vrecku, aby ho mohli identifikovať pri azylovom konaní. Také dokumenty majú na čiernom trhu cenu zlata.

Na rozhodnutie, či môže zostať v krajine, čakal dva roky.

Museli prejsť dva súdy, v prvom urobili mnoho chýb v papieroch, a azyl zamietli. V druhom to už dopadlo lepšie.

Známi mu na začiatku poradili, nech ide do Berlína, že tam to pôjde rýchlo. „Teraz už viem, že to bola chyba. Byrokracia je tu veľmi pomalá,“ hovorí Zakrí, ktorý si prešiel mnohými povolaniami a ubytovaniami.

Skúšal variť v reštaurácii, privyrobiť si, kde sa dalo. Raz býval v utečeneckom centre na letisku v Tempelhofe, kde rodiny oddeľovala len tenká priečka bez strechy, inokedy v zdieľanom ubytovaní.

Dnes tento absolvent anglickej literatúry pracuje ako sprievodca Berlínom, popri tom sa učí po nemecky a vybavuje príchod pre svoju manželku a deti legálnou cestou. „Keby som mohol, najradšej by som učil angličtinu ako v Sýrii, ale nie je to jednoduché, kým splníte všetky požiadavky, potrvá to ešte dlho,“ hovorí Zakrí na konci Slnečnej aleje. 

A mimochodom, ten nápis v arabčine, čo som mal v ruke, som nakoniec našiel na výklade nad nemeckým prekladom: Arabská pekáreň.

S bývaním si však teraz veľmi polepšil. Vo štvrti Neukölln totiž vyrástol nový sociálny startup, ktorý sa snaží dať dokopy ľudí s utečeneckým pozadím a Nemcov. Volá sa Sharehas Refugio.

„Jeho pointou je, aby sme sa navzájom nesegregovali, ale rôzne komunity žili spolu a nerástli tu izolované komunity,“ vysvetľuje Isabel Härdtle, ktorá vedie v budove organizáciu Querstadtein. Dáva prácu utečencom či bezdomovcom, ktorých mení na profesionálnych sprievodcov v trojmiliónovom Berlíne.

V dome, kde má kanceláriu, žijú vedľa seba Nemci aj cudzinci. „Dostanú približne rok na to, aby si našli poriadne ubytovanie a prácu,“ rozpráva Isabel na streche domu s výhľadom na mesto, kde sa práve chystá svadobná slávnosť.

Súčasťou projektu je aj tvorivá miestnosť, kde sa utečenci navzájom učia po nemecky, či hľadajú spôsob, ako sa zapojiť do spoločnosti.

Firas Zakrí má šťastie, že z dlhého zoznamu žiadateľov sa ocitol tu. Určite lepšie ako skončiť v jednom z malých kontajnerov, ktoré pripravujú pre utečencov medzi panelákmi. Aj tie sú však lepšie ako „králikáreň“ na berlínskom letisku v Tempelhofe.

Sme tu. A čo teraz

„Nájsť si tu cenovo dostupné ubytovanie nie je jednoduché ani pre Berlínčanov,“ vysvetľuje nám neskôr aj Asia Afaneh-Zureiki. Je jedným z príkladov úspešnej integrácie imigrantov.

Jej rodičia prišli do Nemecka ako palestínski utečenci a z ich dcéry sa dnes stala Nemka, ktorá sa snaží pomáhať novej generácii utečencov. Ovláda skvelo nemčinu aj arabčinu, ktorá je v modernom Berlíne v niektorých štvrtiach popri turečtine takmer ako druhý oficiálny jazyk.

„V lete 2015 som si vychutnávala príjemné počasie v reštaurácii môjho muža, keď som sa zhrozila nad zábermi hladujúcich utečencov. Vtedy som sa rozhodla, že sa pripojím k dobrovoľníkom a začnem im roznášať jedlo,“ hovorí Afaneh-Zureiki.

Nakoniec si ju na pomoc zavolali z katolíckej charity Maltézski rytieri a začala pre nich koordinovať pomoc utečencom.       

V rokoch 2015 a 2016 prišlo okolo 1,2 milióna utečencov alebo migrantov do Nemecka. Väčšina zo Sýrie, z Iraku alebo Afganistanu.

„Mnohí však prišli s veľmi nereálnymi očakávaniami. Čakali, že ich privíta Merkelová osobne, hneď dostanú byt a dobre platenú prácu. Tak to však nefunguje. Tisícky ľudí sa napríklad tlačia v utečeneckom tábore na letisku v Tempelhofe. A obsadenosť bytov v Berlíne je okolo 96 percent. Nájsť si inú prácu ako upratovanie či v reštaurácii, kde sa zárobky pohybujú blízko k podpore, je náročné,“ hovorí Berlínčanka, Afaneh-Zureiki.  

Z utečencov vo veku 15 až 64 rokov, ktorí prišli v roku 2015, si našlo prácu desať percent. „Nezdá sa to veľa, ale väčšina utečencov sa najskôr musí naučiť po nemecky alebo dostať hodiny konverzácie, aby si vôbec mohli začať hľadať prácu,“ napísal Spiegel. Firmy by zamestnali aj viac utečencov, okrem jazykovej bariéry ich však brzdí komplikovaná byrokracia.

Veľkým sprievodným problémom je dlhé čakanie na rozhodnutie o azyle či vyhostení. Problémom je právne vákuum okolo ekonomických migrantov z takzvaných bezpečných krajín severu Afriky a na azyl nemajú nárok. Práve oni vyskakujú v štatistikách o kriminalite, ako sa napríklad ukázalo po afére obťažovania žien v Kolíne počas osláv nového roka 2016. 

Problém sa môže prejaviť aj naopak. Ako tento týždeň napísal Berliner Morgenpost, nemeckí ochrankári v utečeneckých ubytovniach údajne tlačili mladých utečencov do prostitúcie.

Dobre si rozmysli, či prídeš

„Ak si niečo nemecká vláda po dramatickom vítaní utečencov uvedomila, tak pokrivený obraz, ktorý o jej krajine panuje, a s veľkou vervou ho šíria pašeráci medzi utečencami,“ rozpráva známy nemecký novinár televízie NDR Klaus Scherer.

Aj preto nemecké ministerstvo zahraničných vecí spustilo novú stránku v angličtine s názvom Fámy o Nemecku.

Hneď prvá rubrika sa volá: Si si istý, že chceš odísť? Ďalšia má titulok: Sedem veľkých klamstiev pašerákov. Medzi nimi napríklad aj to, že Nemecko má rezervovaných sedemstotisíc miest pre Afgancov.

Každý prípad sa v skutočnosti posudzuje individuálne. Môžete napríklad prísť z mesta, kde je relatívne bezpečne, a vidina azylu je fuč. Neexistuje ani zaručená sociálna podpora či bývanie pre každého migranta. Po dvojročnej skúsenosti s utečencami si politici v Berlíne uvedomili, aké dôležité je tento odkaz dostať za hranice: naozaj nemôžeme prijať každého.

Ako ukázali aj výsledky septembrových nemeckých volieb, kultúru vítania utečencov zďaleka nepodporujú všetci. Obzvlášť nie v niektorých oblastiach vo východnom Nemecku.  Na odpore k utečencom a obave z islamizácie krajiny postavila svoju kampaň populistická strana Alternatíva pre Nemecko, ktorej poslanci tento týždeň prvý raz zasadli do nového parlamentu.

Škaredšia tvár Nemecka

Klaus Scherer pre televíziu NDR točí dlhoformátové dokumentárne filmy známe pod značkou „Story“. Jeden z nich ukázal aj tú „škaredšiu tvár Nemecka“. Išlo o reportáž z mestečka Clausnitz v Sasku, kde vítali utečencov z Drážďan s nenávisťou.

„Dostali sa k nám zábery, ako sa na mieste, kde ich mali ubytovať, zišla skupina domácich. Zablokovali cestu a vykrikovali, ako sa nevedia dočkať, keď prídu tie opice. Keď prišiel autobus, utečencom ukazovali, že im odrežú krky. Boli tam aj miestni z katolíckej charity, ktorí utečencom chceli pomôcť, tým sa vyhrážali, že im spália dom. Na jednom zábere vidno, ako policajt surovo chytí malého chlapca a vyvedie z autobusu. Zrazu sme naživo uvideli druhú tvár Nemecka, na ktorú nie sme zvyknutí,“ spomína Scherer a zároveň priznáva aj to, že ako vláda, tak aj médiá urobili chyby.

Napríklad sa málo rozprávali s tými, čo sa novej utečeneckej vlny zľakli, a málo hovorili o rizikách masovej migrácie. Dnes je situácia v Clausnitzi pokojnejšia, hoci o voličov AfD tam núdza nie je.

„Platí však, že najviac sa utečencov boja tam, kde ich je najmenej,“ hovorí známy nemecký novinár. Podľa neho je jasné, že keby sa po roku 2015 utečenecká vlna nespomalila, ako sa stalo vďake dohode s Tureckom, Merkelová by asi prehrala voľby.

Utečenecká téma bude ešte dlho dominovať v nemeckej politike, a bude aj jednou z veľkých tém koaličných rokovaní o tvoriacej sa „jamajskej koalícii“. Tá dostala meno podľa farieb troch strán, ktoré hľadajú cestu k spoločnej vláde. Na jednej strane konzervatívna únia CDU-CSU, liberáli z FDP a voči utečencom najviac otvorení Zelení.

Hlavne bavorský šéf CSU Horst Seehofer tlačí na kancelárku, aby prijala hornú hranicu pre utečencov do 200-tisíc ročne. V nemčine sa jej hovorí Obergrenze a Merkelová mu na to opatrne kývla, hoci v Berlíne experti na migráciu krútia hlavami, že sa to nedá zrealizovať.

„Sama kancelárka povedala, že ak príde dvestotisícprvý utečenec a bude spĺňať nároky na azyl, tak ho dostane. Nevieme, ako by sa to dalo zrealizovať, aby sa neporušilo medzinárodné humanitárne právo. Navyše si ani neviem predstaviť, ako by to prešlo cez Zelených,“ rozpráva nemenovaná expertka na migráciu nemeckého ministerstva zahraničných vecí.

Obavy z toho, že Nemecko sa zrúti pod náporom utečencov, v sídle nemeckej diplomacie nikto nemá. „Pozrite sa, koľko sa rieši kríza na Stredomorí, ale do samotného Nemecka prišlo tento rok zhruba toľko utečencov. Musíme to zvládnuť,“ parafrázuje slávnu Merkelovej frázu Wir schaffen das.

To, že horný limit je skôr symbolický odkaz do zahraničia a hlavne migrantom, aby si to dvakrát rozmysleli s cestou do Nemecka, vníma aj Roland Bank, ktorý vedie v Nemecku pobočku Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).

„Napriek tomu, že mnohé veci v roku 2015 nezafungovali a na ten nápor úrady neboli dobre pripravené, systém neskolaboval. Desatina populácie sa nejakým spôsobom angažovala pri pomoci utečencom. Problémy sú stále výrazné, ale všetko sa dá vyriešiť tak, aby sa to vrátilo znovu do normálu,“ hovorí Bank presvedčene.

Babylonská veža v Hamburgu

Predstavy o padajúcom impériu, ktoré sa zrúti návalom utečencov, sa nenaplnili a narážajú na realitu v jednom z najkrajších nemeckých miest, kde počas vrcholiacej utečeneckej krízy vyrástla nová dominanta – obdivované sídlo filharmónie v Hamburgu (Elbphilharmonie).

Druhé najväčšie mesto v Nemecku má najväčší podiel naturalizácie cudzincov v krajine. Teda takých, z ktorých sa stávajú nemeckí občania. Jedným z nich by sa chcel stať aj 21-ročný Sýrčan Abdul z Aleppa, ktorého stretávam pred impozantnou budovou Centrálnej knižnice v Hamburgu.

Ročne priláka okolo milión čitateľov. Vzhľadom na ruch v tejto historickej budove, kde bývala hlavná pošta, Hamburg o čitateľov kníh strach mať nemusí. Mladí aj starí návštevníci s telefónmi pripojenými na wifinu si potichu vyberajú knihy a pred svojím odchodom si ich naskenujú do robota.

Tí, čo vracajú knihy, ich jednoducho strčia do boxu, ktorý ich oskenuje, položí na posuvný pás a umelá inteligencia bez asistencie knihovníčok ich dovezie tam, kam podľa katalógu patria.

Niektorí si do svojho kindla sťahujú e-knihy. Tínedžeri sedia za playstation v detskom oddelení, kde sa dá nabiť vybitý iphone jazdou na stacionárnom bicykli. Kto chce, môže si požičať aj veci zamknuté vo vitríne – napríklad fotoaparát alebo aj šijací stroj.

„Ten si ešte nikto nepožičal,“ smeje sa jedna z desiatok dobrovoľníčok, ktoré chodia pracovať do knižnice zadarmo.

V oddychovej miestnosti si v dvojiciach či trojiciach stredoškoláci robia úlohy alebo sa navzájom doučujú. Nemusia mať ani preukaz do knižnice. Sú medzi nimi aj utečenci, ktorí skončili v tomto 1,7-miliónovom prístavnom meste. Ich počet je zhruba 35-tisíc.

V modernej knižnici v Hamburgu sú knihy v mnohých jazykoch. „Kedysi bola populárna čeština, dnes je to skôr rumunčina alebo arabčina a turečtina,“ rozpráva Heidi Best o tom, ako prispôsobujú ponuku v oddelení literatúry v cudzích jazykoch. Sú ich desiatky, od farsí až po japončinu či mandarínčinu.

Odhaduje sa, že okolo 40 percent obyvateľov tohto mesta má zahraničný pôvod. Šiitskí moslimovia z Iránu si mešitu v meste postavili ešte začiatkom 50. rokov. Mesto sa nevyhlo ani radikálom. Známy je prípad dnes už zatvorenej sunnitskej mešity al-Kuds, kde sa stretávali teroristi z 11. septembra. 

V malej miestnosti na prvom poschodí sedí skupina asi 15 ľudí. Čakajú na príchod učiteľky – dobrovoľníčky. Začína sa nemecká konverzácia (Dialog in Deutsch). Za stolom sedia Sýrčania, Afganci, Peruánka, Rus aj Somálčanka. Kým príde dobrovoľníčka-učiteľka nemčiny, hodíme reč, ako im to ide s nemčinou. „Je to ťažké, ale dá sa to,“ odpovedajú nemecky.

Nemčina je základ, ak chcete dostať lepšiu prácu ako len umývanie riadov. V tom sa snažia utečencom, ale aj ekonomickým migrantom z celého sveta, pomáhať rôzne štátne inštitúcie aj neziskové organizácie.

Startupová dielňa

Jedným z nových projektov v hipsterskej štvrti Hamburgu St. Pauli je Leet Hub. Začalo sa to kaviarňou, kde pripravujú utečencov na kariéru baristov či čašníkov a kuchárov.

Jedným z absolventov reštauračnej akadémie pre utečencov je 24-ročný Mansúr z kurdskej časti Sýrie, Rojavy. Po dokončenom kurze ide práve nastúpiť do svojej prvej práce. Tento mesiac nastupuje do hotela Hyatt.

„Som pripravený pracovať,“ hovorí Mansúr. Stále čaká, či mu nakoniec udelia azyl. Skomplikoval mu to požiar v utečeneckom tábore, počas ktorého mu zhorel pas. „Založil ho jeden mladý utečenec,“ hovorí. Nie všetci znášajú tvrdú realitu dobre.

Popri akadémii sa v Leet Hube snažia dávať dokopy rôznych utečencov a motivovať ich k vytváraniu startupov. Príkladom je Amír Saba z Damasku, inak bývalý finančník. Snaží sa teraz presadiť v kateringových službách s vegánskou sýrskou kuchyňou.

„Predtým som niečo, kde nie je mäso, ani nepovažoval za jedlo. Veľmi som sa mýlil,“ smeje sa Saba, keď nám vysvetľuje svoj nový projekt.

Nemecká vláda chce tento rok investovať do bývania a integrácie utečencov, ako je Saba, 14 miliárd eur. Ako do nich správne investovať, bude ďalšia nemecká výzva.