Denník N

Film Varga ukazuje, že Marián bol aj veľmi zaujímavý človek

Cez víkend má premiéru dojímavý aj vtipný portrét posledných rokov známeho hudobníka. Veľmi otvorený dokument nakrútila mladá režisérka a fotografka Soňa Maletz.

Na Slovak Press Photo pred týždňom získala prvé miesta v kategóriách Portrét a Študenti a mladí fotografi do 25 rokov. Pritom nevyštudovala fotku, ale dokumentárny film – na pražskej FAMU, pretože na VŠMU do Bratislavy ju neprijali.

„Ale v podstate mi urobili službu, lebo som sa nemusela rozhodovať, kam ísť,“ hovorí s nadhľadom Soňa Maletz. Vraví, že fotky jej idú oveľa prirodzenejšie ako filmy, čo dokazujú aj výsledky na Slovak Press Photo. Teraz má však pred sebou premiéru projektu, na ktorom jej rovnako záleží. Robila na ňom dva a pol roka, ide o jej absolventský film na FAMU a je to oveľa viac než len klasická školská práca. Volá sa stručne Varga a v piatok ho prvýkrát premietnu verejne, na medzinárodnom festivale v Jihlave.

Rozhovory, monológy aj archívy

„Na FAMU prevláda politický dokument, ku ktorému smerujú aj študentov. Aj ja som to skúšala, ale tie témy mi až tak nesadli, trochu som sa s nimi pasovala. Tak som začala rozmýšľať, aké filmy sama rada pozerám, o čom. Sú buď o fotografoch, kapelách, alebo o kapelníkoch. Varga robil skvelú hudbu, skvele rozprával aj vyzeral, jeho portrét mi prišiel ako dobrý námet,“ vysvetľuje mladá autorka tému svojho debutového filmu.

Prečo ďalší dokument práve s touto postavou, keď už existujú dva, 60 rokov s Mariánom Vargom (2007) a Obyvateľ vlastného ostrova (2010)? Mladá filmárka ich videla a vie, že v prvom rozpráva veľa jeho blízkych ľudí a že druhý postupuje od detstva a album po albume. Ona sa rozhodla nakrútiť niečo úplne iné.

„Mne išlo primárne o situácie. Ako sa Marián s niekým rozpráva, ako trávi deň. Jeho stačilo nechať rozprávať a ten film sa tak trochu dial sám. Chcela som ho preskúmať z ľudskej stránky. Nechcela som prechádzať chronologicky celý jeho život.“

Soňa Maletz s hlavným hrdinom filmu a priateľom-muzikantom Vladom Nosáľom, ktorý je spoluautorom scenára.

Prvýkrát bola u Vargovcov na konci roku 2014, nakrúcanie sa začalo na prelome januára a februára. Film otvárajú scény z koncertu skupiny Collegium musicum v pražskom divadle Hybernia na jar 2015, posledné zábery vznikli na koncerte k Vargovej sedemdesiatke v bratislavskom Istropolise v apríli tohto roka.

Sú tu rozhovory medzi muzikantmi na skúškach, monológy aj niekoľko zaujímavých záberov z menej známych televíznych archívov. Je to viac film o Mariánovi než o jeho hudbe, ktorý ukazuje jeho spôsob myslenia, typický prejav aj veľký zmysel pre humor. Dozviete sa napríklad, v ktorej literárnej postave sa najviac videl alebo prečo fajčil cigary. Sú tu aj pôvabné medzigeneračné dialógy, ktoré majú úplne iné pointy, ako keby sa s Mariánom rozprávali jeho kamaráti alebo ľudia, ktorí ho už dobre poznajú.

„Vy ste ktorý ročník?“
„1992.“
„Tak to ste nezažili komunizmus. To bola taká pretvárka. Najviac ma štvalo udavačstvo. A potom nesloboda. To sa so mnou nezrovnávalo, lebo umenie musí byť slobodné.“
„Ale vám sa to podarilo.“
„Veď preto hovorím, že mám v živote šťastie, že sa mi podarilo prekľučkovať bez ušpinenia. Všetko som ľahko získal a to zase nie je dobre, keď sa spätne pozerám. Nezvykol som si prekonávať prekážky.“

V polovici filmu prichádzajú zábery z koncertu s Moyzesovým kvartetom. A vtedy sa úplne všetko zmenilo.

Keď dni idú pomaly a roky rýchlo

Jeho rovesník Dežo Ursiny prijal rakovinu ako výzvu zmeniť život. Odmietol chemoterapiu, prešiel na makrobiotickú stravu a diéty, začal čítať duchovnú literatúru, behať, s chorobou sa vyrovnával na dvojalbume Ten istý tanec (kde si jedinýkrát sám napísal texty) aj v knihách listov priateľke Zdenke a synovi Kubovi.

Marián chorobu zobral inak. „Oddám sa tým bielym plášťom,“ hovorí po prvej správe a naozaj sa stal dosť vzorným pacientom, ale cigary nahradil elektronickou cigaretou. Rakovina však bola ďalší zápis v jeho chorobopise, mal vyoperovanú časť žalúdka, pľúca mu v dôsledku obštrukčnej choroby začínali fungovať na minimum a musel dýchať s kyslíkom. Film zachytáva postupnú premenu jeho stavu a pocit, že „dni idú pomaly a roky rýchlo“.

Dívate sa na chorého človeka, ale zároveň len vtedy, keď to on sám dovolil. Podobnú dilemu sme riešili pri fotoreportáži z jeho poslednej návštevy na festivale Pohoda. Prišiel neohlásene a mohol zostať sedieť v zákulisí, ale neurobil to. Sadol si na vozíku do prvého radu, medzi muzikantov a divákov, aby čo najviac cítil hudbu a atmosféru. Nič neskrýval. Fotografie sme preto zverejnili a podobné zábery z jeho súkromia ukazujú aj filmári.

„Nechceli sme ho naháňať ani robiť bulvár, kam nás pustil, tam sme išli,“ hovorí Soňa Maletz, ktorá návštevy vždy konzultovala s jeho ženou Jankou. „Dovtedy sme boli takí pricmrndávači, okej, mladá baba točí film o Vargovi, ale keď sa dozvedel, že má rakovinu, sám nám zavolal s tým, že ešte nepovedal všetko. Povedal: príďte, niečo vám porozprávam. Mal na papieri napísané svoje politické názory, čo si myslí o Bohu, chcel sa s týmito témami zmieriť skrz kameru. Snažil sa isté veci dobehnúť. Nebolo to tak, že by som na neho o to viac tlačila, keď som vedela, že už je na tom zle.“

Ponurú atmosféru záverečnej tretiny dokumentu odľahčí pekná pasáž o láske, kde Marián hovorí veci, ktoré ešte nikdy verejne nehovoril, aj o tom, ako trávi bežný deň a rozhovory na dovolenke v Grécku.

S najdlhším kamarátom medzi hudobníkmi Fedorom Frešom. Hrávali spolu takmer 50 rokov.

Naposledy ho filmári nakrúcali na jar tohto roka, keď bol v bratislavskom Istropolise veľký koncert k jeho sedemdesiatke. Keď vtedy v zákulisí rozprával o smrti, bolo v tom už naozajstné zmierenie. Krutý, ale reálny fakt. Žiadna póza, ani zbytočné nádeje. A je v tom veľká sila osobnosti a s opäť dymiacou cigarou aj napriek kyslíkovej maske aj sloboda, ktorú si zachoval do poslednej chvíle.

Na začiatku aj na konci pocta Bachovi

Ako úplne poslednú skladbu Marián na verejnosti zahral Hommage à J. S. Bach, viac už nevládal. Film sa končí práve ňou, ale nielen záznamom z koncertu v Istropolise. Môžete sa tešiť na špeciálnu verziu tejto skladby, o ktorú sa postaral strihač Marek Šulík.

„Keď som hľadala v archívoch, prišlo mi, že tam je Marián skvelý, mladý a v plnej forme. Nechcela som, aby to vyznelo, že bol iba starý a chorý – tvoril, mal ambície. Popri tom, ako nám starol v prítomnosti, ukázali sme aj jeho minulosť cez pesničku, ktorá ho sprevádzala celý život,“ hovorí Soňa Maletz.

Jej cieľom bolo urobiť divácky film, ktorý si môže pozrieť aj niekto, kto nie je Vargov fanúšik, a aby zistil, že to bol veľmi zaujímavý človek. Najmä mladšia generácia. Ľutuje iba to, že materiál začali strihať začiatkom tohto roka a zabralo im to niekoľko mesiacov. Výsledok stihli ukázať už len Janke Vargovej.

„Netušili sme, že sa Marián premiéry filmu nedožije. Bola som veľmi zvedavá, čo by povedal. Janka nám poďakovala, že sme to nakrútili. My sme sa poďakovali jej, že nám to umožnila, a všetci sme si trochu poplakali.“

Po víkendovom prvom uvedení v Jihlave sa bude film dať vidieť v novembri na filmovom festivale v Bratislave a autori sa pred televíznou premiérou nebránia ani ďalším projekciám v kinách alebo v kultúrnych centrách.

„Pri slovenskej premiére by sme radi urobili aj koncert, kde by viacero kapiel, najmä mladších, hralo Vargove pesničky a premietli film. Chceme, aby sa najmä mladí ľudia dozvedeli, že na Slovensku žil a tvoril výnimočný človek. Nebol iba hrdinom svojej generácie.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie