Rómovia z Detvy: poznáme svoj rajón, vieme, kto je Kotleba, vieme, kam môžeme ísť
Vedia Rómovia v banskobystrickej župe, že sa blížia voľby? Vedia, ako majú voliť, že je iba jedno kolo, a pôjdu vôbec 4. novembra k urnám? Boja sa Mariana Kotlebu? Pýtali sme sa na Štúrovej ulici v Detve, kde žije približne 700 z nich.
S rómskym streetworkerom Braňom Oláhom (43) sme sa stretli v hoteli Detva. Miesto ako stvorené pre milovníkov retro socializmu vybral sám. Je to jeden z podnikov, kam miestni Rómovia chodia, dokonca ich aj obsluhujú. Až neskôr sa dozvieme, že to v Detve a v okolí nie je až taká úplná samozrejmosť. Naučili ich s tým žiť.
Streetworker a Rómovia zo Štúrovej
Pre približne pätnásť hostí evidentne nie je jeden Róm v hotelovej reštaurácii problémom. Mnohí ho v meste poznajú, pozdraví ho vraj dokonca aj jeden z Kotlebových kandidátov na poslancov. Hotelový barman obsluhoval ochotne.
„Celková situácia je v Detve lepšia ako inde. Žijeme tu ešte bezpečne, v zhode,“ opisuje zdanlivo optimisticky situáciu Braňo Oláh.
„Tereňák“, ako sám seba nazýva, žije v dennodennom kontakte s komunitou jedenásť rokov. Aj keď vyštudoval sociálnu prácu a pedagogiku v Košiciach, zostal jedným z nich, a tak sa k nemu aj ľudia z jeho ulice správajú.
„Dávno som prekonal životnosť streetworkera, niekedy som aj unavený, ale potom si poviem, kto by to robil,“ usmial sa Braňo Oláh.
Na Štúrovej ulici v Detve žije v jednoizbových bytoch bývalých internátov pre študentov bývalej strojárskej fabriky menej ako polovica z približne 1500 detvianskych Rómov. Necelých sedem percent obyvateľov mesta, dodáva Braňo Oláh.
Štúrova nie je cigánske geto, ani osada. V Detve vlastne osada nie je. V niekoľkoposchodových domoch žijú v malých, ale slušných bytoch. Okolie je možno čistejšie ako v Sásovej, rodnom sídlisku banskobystrického župana. Len potraviny sú zatvorené, je na nich nápis na prenájom.
Pred bytovkami stojí niekoľko áut. Braňo Oláh hovorí, že väčšina z ich majiteľov podporuje šedú ekonomiku na stavbách v okolí. Drvivá väčšina z Rómov zo Štúrovej nemá prácu, ale, ako hovorí streetworker, žijú. Braňo Oláh narýchlo v hlave prepočítava.
„Dve eurá na osobu a deň bez nájomného, energií, oblečenia, ale majú kde bývať. Vždy je to lepšie ako armáda bezdomovcov,“ oznámi výsledok.
Ujo Imro a jeho dávna história
Streetworker oslovil 77-ročného muža familiárne ujo Imro a opýtal sa ho, ako sa má. Muž so zapleteným tenkým vrkočom čiernych vlasov vyzeral z okna vnučku a do hlasov zo zapnutej televízie prehodil, že čo už on, len aby sa malé deti mali lepšie.
Starý Róm vôbec nevyzerá na svoj vek a už vôbec na to, čo všetko prežil. Bol ešte malý chlapec, keď nacisti a gardisti zobrali jeho otca. Pracoval na štátnom majetku spolu s ďalšími pätnástimi chlapmi z jeho rodiny.
„Povedali im, že potrebujú len nejaké vyšetrenia. Otec im hovoril, aby sa nebáli, že nič zlého neurobili. Nevrátili sa, ani jeden,“ spomínal. Po vojne študoval a štyridsať rokov zváral vo fabrike.
Keď prišla reč na voľby a Kotlebu, spomenul si na nedávne stretnutie s „bielym“ kamarátom. Vraj nemá koho voliť, tak bude národovca, Kotlebu.
„Povedal som mu: nerob to. Za štyri roky nezmenil nič. Kdeže národovec. Medzi patriotom a fašistom je veľký rozdiel,“ opisoval príhodu a krútil nechápavo hlavou.
Ujo Imro chcel pôvodne voliť Stanislava Mičeva. Keď sa vzdal, zostal zmätený. V obývačke, ktorá slúži zároveň ako spálňa a herňa pre vnúčatá, zauvažoval, že nepôjde voliť vôbec. Vie, že je iba jedno kolo, aj ako krúžkovať, veď zabezpečoval ľudí do volebných komisií, ale nevie, koho by si mal vybrať.
„Aj sme už chorí s manželkou, tak sme si povedali, že nepôjdeme. Darmo by sme volili, aj tak sa nič nezmení. Kotlebu sa nebojím, ale z tých ľudí okolo neho ide niečo zlé. Neviem, čo čaká vnúčence, z toho mám strach.“
Vymedzený priestor
Rodina Braňa Oláha žije v Detve dvesto rokov. Starý otec a štyria bratia bojovali v Povstaní. Zúčastnili sa na prvej a jedinej partizánskej prehliadke v Detve s generálom Golianom. Dvaja z nich skončili v nemeckom koncentračnom tábore. Mikuláš sa vrátil, Jozefa zavraždili. Tereňák o tom napísal nedávno poviedku Zápisky o živote a smrti. Aby sa nezabudlo.
„Starý otec prežil, ale nehovoril o tom nikdy. Len niekedy sa v ňom tie desy prebudili. Vykrikoval rozkazy po nemecky a plakal.“
Tereňák pomaly kráča Štúrovou, zdraví sa s ľuďmi a pokračuje v čoraz znepokojujúcejších úvahách o detvianskej realite. Streetworker, štyri razy nominovaný na novinárske ceny, pokojne premýšľa. V jeho príbehu nie je zlosť, ani nenávisť. Prekvapuje skôr bezmocná, až fatalistická odovzdanosť.
„Vieme presne, do ktorých podnikov môžeme ísť, a do ktorých nie. Do hotela sa pokojne môžeme ísť najesť,“ hovorí, ale pri zdanlivo optimistickom závere vety prestávate rozumieť. Asi preto ešte mrazivo nezúčastnene dodá, že tak funguje reálny život, a nie len v Detve.
Slovenské zákony zakazujú segregáciu, ale v Detve nepotrebujú niektorí majitelia vylepiť na dvere nápisy „Rómom vstup zakázaný“ alebo „Cigánov neobsluhujeme“.
Generácie Rómov si odovzdávajú skúsenosti a tak ich o tom nemusia vôbec presviedčať. Vedia, kam môžu vkročiť a kam nie.
„Naučili ich tak žiť. Nepísaný zákon funguje úplne spoľahlivo, lepšie ako akákoľvek tabuľka s nápisom. S bratom nás presviedčali v reštaurácii, že vstup je len na členské karty. Nikto ich tam nemal. Nikdy sme tam už nešli. Ale sú aj horšie miesta. V jednej obci môžu ísť do obchodu najviac dvaja Rómovia. Keď odídu, pustia ďalších.“
Braňo Oláh rozpráva, že v dedinách Pánu Bohu za chrbtom platia pravidlá, ktoré možno fungovali niekedy v stredoveku.
„Ak v tom vyrastajú celé generácie, rodičia ťa učia, že takto to funguje a takto sa správame, tak si na to zvykneš. Žil tak starý otec, rodičia a aj ty vieš, že sa musíš pohybovať vo vyhradenom priestore. Neľudské je, že ľudia, Rómovia aj majorita, to považujú za normálne.“
Talentovaná mladá mamička Mária zo Štúrovej študovala na konzervatóriu v Prahe a v Košiciach spev a herectvo. Aj ona je už zaradená. Od puberty vedela, kam smie, a kam nemôže zájsť. A nielen v Detve. Až na jeden omyl.
„V Košiciach som si chcela kúpiť značkové rifle. Predavačka prišla, povedala: na to ty, moja, nemáš, odíď, a vyviedla ma z predajne,“ spomína a nakoniec rezignovane dodá, že sa s tým naučila už žiť.
Mária úplne presne vie, aké dôležité sú voľby 4. novembra, aj o čo sa v nich hrá, ale ani ona nevedela, že na voľbu má len jedno kolo. Úplne presne však vie, že po materskej bude ďalej študovať.
Politika a Rómovia
„V živote komunity hrá malú úlohu,“ reaguje streetworker na otázku, či sa ľudia zo Štúrovej zaujímajú o politiku. Hneď nato spresní, že takmer žiadnu.
Vysvetľuje, že Rómovia nemajú dôvod veriť politikom, pretože vlády sa striedajú, ale ich život sa veľmi nemení. Pýtame sa, či vedia, že môže byť aj horšie, keď bez strachu nevyjdú na ulicu, alebo im vypália dom, ako sa stalo v Česku.
„Nezažili to. Mnohí si to ani nevedia predstaviť a možno takto o tom nerozmýšľajú. Ani dnes Rómovia nechodia do každého podniku alebo na hokej… Keď je hokej, veľmi sa nebehá vonku.“
V Detve žije aj takzvaná rómska stredná vrstva. Sú to bežne zamestnaní ľudia, ktorí by si ligový zápas občas mohli dovoliť, ale na hokej podľa Oláha nepôjdu.
„Na hokej chodia ultras z Detvy, väčšina z nich sú veľkí prívrženci Kotlebu. Nikto nebude riskovať.“ Odvtedy, čo Marian Kotleba na zápase Detvy s Košicami hádzal na začiatku stretnutia slávnostné buly, prešli len dva týždne.
Streetworker si na ulici priateľsky podal ruku s dvomi mladými Rómami. Voliť pôjdu. Hovoria, že Marian Kotleba sám osebe nie je dôvod na strach. Nebezpečné sú jeho myšlienky. A jeho prívrženci, ktorých nemá pod kontrolou.
Takmer päťdesiatnička, pani Oľga, je nezamestnaná, zarába si brigádami a má prehľad. S vnučkou na rukách menuje kandidátov na župana, hovorí o kríze, korupcii na Slovensku, rasizme, pridá, že aj v Poľsku to ide s demokraciou dole vodou.
„Neviem, koho budem voliť, ale z Kotlebu ide strach. Keď čítam na sociálnych sieťach, ako rozprávajú o holokauste, že sú to rozprávky, o nás ako o parazitoch, bojím sa, a nie som sama.“
Braňo Oláh do rozhovoru nezasahuje. Podotkne len, že doteraz sme hovorili s ľuďmi, ktorí sa o politiku zaujímajú. Mnohí vedia o voľbách oveľa menej. Kandidáti urobili veľmi málo pre to, aby to zmenili.
„Ľudia veľmi dobre vedia, kto je Kotleba a jeho strana. Myslia si však, že ich hlas nerozhoduje, a to je problém. Kandidáti urobili veľmi málo.“
Stanislav Mičev bol v komunite najznámejší, ale odstúpil a ľudí to zneistilo. Jeho preškrtnutý hákový kríž evokoval, o čo mu ide. Jána Luntera v Detve veľmi nepoznajú.
„Nebudem chodiť a hovoriť, koho majú voliť, ale môžem sa s nimi aspoň rozprávať. Odhadujem, že aspoň dvesto ľudí zo Štúrovej pôjde voliť. Koho, to neviem, ale pokúsim sa im vysvetliť, že by mali ísť.“
Tereňák Kotlebu v parlamente predpovedal
Príbeh Braňa Oláha pripomína trochu Londonovho Martina Edena. Rodičia a najstarší súrodenci pochádzajú z osady Pastovník. Dnes je to mestská štvrť. Skončil strednú odbornú školu a štyri roky po revolúcii išiel rovno na úrad práce. Snažil sa prežiť. Fušky, brigády, ako mnohí iní. Ale v niečom sa od väčšiny v komunite líšil. Chodil do knižnice, čítal, vzdelával sa, písal do novín. Vyštudoval v Košiciach a popri tom pracoval v teréne.
Prvý raz sme sa stretli pred parlamentnými voľbami v roku 2012. Už vtedy hovoril, že aj takzvané štandardné strany sa správajú nezodpovedne kopírovaním nálad spoločnosti. V boji o voliča prijali vraj aj niektoré Kotlebove tézy, len ich trochu učesali.
„Nebezpečné je, že sa spoločnosť zradikalizovala,“ hovoril už pred piatimi rokmi.
O rok neskôr, koncom roku 2013, keď Kotleba bodoval v župných voľbách, Braňo Oláh pomerne presne predpovedal ďalší vývoj. Vychádzal z nálad v spoločnosti.
„Kotlebov volebný výsledok ukazuje, koľko ľudí, aj vzdelaných, je ochotných spojiť sa proti Cigánom, napriek tomu to ešte neodráža skutočné nálady v spoločnosti. Ľudí ochotných načúvať Kotlebovi, ktorí si o sebe nemyslia, že sú rasisti, je podstatne viac. Kotleba nie je regionálny problém. Môžeme sa dočkať gréckej alebo maďarskej cesty a Slovensko môže byť ďalšou krajinou s extrémnou pravicou v parlamente,“ prognózoval v roku 2013.
V posledných župných voľbách dostal Kotleba v Detve vyše 3400 hlasov, o 30 viac ako kandidát Smeru Vladimír Maňka. V roku 2016 získala jeho strana ĽSNS v parlamentných voľbách v meste vyše desať percent, čo je 760 hlasov. Viac získali už len Smer a SNS.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
