Denník N

Kedysi pretekala na lyžiach, dnes je maliarkou roka

Žofia Dubová vo svojom ateliéri. Foto N - Tomáš Benedikovič
Žofia Dubová vo svojom ateliéri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Návyky zo zjazdového lyžovania a tréningov jej pomáhajú aj pri maľovaní. „Najdôležitejšie je nevzdávať sa, to funguje v športe aj v umení,“ hovorí víťazka ocenenia Maľba Žofia Dubová.

Je športovou nadšenkyňou a veľa času trávi na horách. Kedysi pretekala na lyžiach, dnes trénuje deti, popri tom sa už niekoľko rokov venuje lezeniu, jazdí na koni, má rada horský bicykel a tento rok sa plánuje viac pustiť do skialpinizmu. Keď sa jej však spýtate, čo robí, alebo kým je, má iba jednu odpoveď: maliarka.

„Keď som bola na stáži v Arizone, v jednom momente mi profesorka povedala – you are painters painter. Nechápala som, čo mi tým hovorí, čo to znamená, ale potom mi to došlo. Som maliar maliar. Dušou. Neviem, čím to je, ale tak sa naozaj cítim – ako maliarka,“ hovorí Žofia Dubová.

Jej obraz zo série Hra:na, ktorou končila magisterský stupeň na bratislavskej VŠVU, tento rok získal titul Maľba roka. Nečakala to, z finálovej dvadsiatky to podľa nej mohol byť hocikto. „Ale nemienim teraz zaspať, nestačí mi to. Neviem, či niečo ďalšie, čo urobím, bude aj dobre hodnotené, ale dúfam, že sa posuniem niekam ďalej,“ hovorí.

Víťazný obraz ocenenia Maľba 2017: Over the mountain, zo série Hra:na, 165 x 190 cm. Maľby zo série Hra:na môžete vidieť aj na výstave Žofie Dubovej, ktorá sa otvára 31. októbra vo Freshmen’s na Karpatskej 13 v Bratislave, kde potrvá do 10. novembra. 

Tetons, zo série Hra:na, 2 x 168 x 190 cm

The falling being, zo série Hra:na, 170 x 190 cm

Nevzdávať sa

Už teraz má vraj nápady, ako svoju sériu rozvíjať ďalej, dokonca hneď niekoľko nápadov, už si len nájsť „čistý čas“. Popoludní má tréningy s deťmi, o chvíľu sa začne lyžiarska sezóna, ale dopoludnia vie tráviť v ateliéri. Má ho v Dúbravke pod lesom, a to jej vyhovuje, tam je ona doma. Akurát to chcelo na začiatok trochu systému.

„Doteraz mi rytmus udávala škola, ale teraz som si musela vytvoriť vlastný režim. Je to pasca, keď máte času, koľko chcete. Našťastie, šport ma naučil veciam, ktoré teraz zúročujem,“ hovorí.

Tým najdôležitejším je jednoduché: nevzdať sa. „A ešte disciplína. Ono sa to nezdá, niekto si možno predstavuje maliara, ako len sedí za stojanom a maľuje, ale nie je to len tak. A teraz nado mnou ani nestojí žiaden tréner, ktorý by mi vravel, že ráno treba vstávať a cvičiť. Našťastie, niekde to už v sebe za tie roky mám,“ hovorí.

Že maľba je aj remeslo, pochopila rýchlo, hneď v prvom ročníku na VŠVU. Prišla totiž z gymnázia, pričom to chvíľu naozaj vyzeralo tak, že dá prednosť športu. Myslela to s ním vážne, a keď sa mala rozhodnúť, čo ďalej, zvažovala iba dve školy – telovýchovu alebo umenie. Zvíťazilo umenie a dodnes vraj neľutuje. „Bolo to najmä o otázke, či sa dám na profesionálnu dráhu športovca. V žiackych a sčasti aj v juniorských kategóriách to ešte človek zvláda, najmä s podporou rodičov, ale keď do toho má ísť na Slovensku naplno, potrebuje zázemie, sponzorov, a to nie je ľahké,“ hovorí Žofia Dubová.

Navyše, maľovanie rovnako spĺňalo kritérium, ktoré si dala ako jediné a najdôležitejšie: venovať sa niečomu, čo ju bude v živote naozaj baviť.

One against all (the mountain stands here), zo série Hra:na, 140 x 190 cm

Endurance (final sinking), zo série Hra: na, 136 x 190 cm

Freeride, zo série Hra:na, 136 x 190 cm

Rozumie si s krajinou, ale nie je krajinomaliarka

„Na základnú umeleckú školu som chodila od štyroch rokov, moji rodičia tam uprosili pani učiteľku, aby ma vzali, lebo jediné, čo som chcela robiť, bolo kresliť,“ hovorí. Malo to aj výhody, najmä, ak išlo o výber darčekov. „Jediné, čo sa u mňa rátalo, boli farbičky. Nič iné som nechcela, a keďže som mala veľkú spotrebu, vždy sa mi nejaké nové hodili.“

Prvé dva roky v ateliéri Daniela Fischera dobiehala najmä praktické, remeselné zručnosti. „Veľa vecí som sa musela rýchlo doučiť, príprava obrazu má svoje zákonitosti a je obšírnejšia, než by sa mohlo zdať. Kým maliar začne maľovať, predchádza tomu veľa úkonov. Dnes si už sama vyrábam rámy, napínam plátno a podobné veci,“ hovorí Žofia Dubová.

Zručnosť pri napínaní plátna sa jej mimoriadne zišla aj pri práci na spomínanej magisterskej sérii Hra:na. Jej témou je síce krajina, ale rovnocenne podstatný rozmer jej malieb je aj niekde inde, než v námete.

Krajina ju ako téma zaujímala vždy, hovorí síce, že skúšala aj iné veci, dokonca aj figurálne kompozície, ale nebolo to také, ako keď sa venuje práve jej. „Tým, že som vždy pre šport trávila veľa času vonku, na horách, mám s ňou lepší vzťah. Myslím, že ju viem lepšie pochopiť ako niečo iné, a tým ju aj dokážem prepísať do malieb a uvažovať o nej inak. Lebo moja krajina nie je iba o krajine, zdá sa mi, že je najmä o slobode. O rozmýšľaní a pozorovaní vecí, ktoré sa dejú okolo,“ hovorí Žofia Dubová.

Keď teda po prvý raz práve na stáži v Arizone rozhodla otvoriť plátno, dať ho dole z rámu a urobiť z jeho okrajov plnohodnotnú súčasť maľby, toto prepojenie otvoreného uvažovania o krajine a maľbe začalo naberať reálnu formu. „Bežne, keď napíname plátno, nechávame si pár centimetrov navyše, aby sme ho mali za čo napnúť. Keď som ho však raz dala z toho rámu dole a videla ho visieť na stene, páčilo sa mi to. Páčilo sa mi, čo sa dialo na okrajoch. Rozhodla som sa, že to tak nechám. Moji spolužiaci mi vtedy vraveli, že to predsa nemôžem – a to už mi nebolo viac treba, keď mi niekto povie, že nemôžem, už som to tak musela urobiť. Pozrite sa, ako môžem a nechala som to tak,“ hovorí.

Wind?, zo série Hra:na, 136 x 190 cm

Shadows, zo série Hra:na, 190 x 190 cm

Ice coat, zo série Hra:na 145 x 190 cm

Otvoriť maľbu aj krajinu

Keď sa z arizonskej stáže vrátila, už iba pokračovala v tom, čo začala. Ďalej rozmýšľala, čo s týmto priestorom na okraji, ktorý bežne nevidieť. Veľké plátno natiahla na malý rám, potom ho otvorila, natiahla na väčší rám, takže sa maľba začala vrstviť. V jej práci pritom maľba prechádza do kresby a naopak, a najnovšie ju dopĺňajú ešte aj autorské texty, ktoré sú súčasťou diel.

„To otvorenie obrazu sa deje fyzicky, ale je aj metaforické. Vyhovuje mi to takto, lebo je to pre mňa komplexnejšie vyjadrenie, je v ňom to, o čo mi ide. Stále je v centre záujmu priestor, krajina, ale každý obraz má trochu iné východiská, nikdy nie je naplánovaný celý dopredu, otvorím plátno a rozmýšľam, čo ďalej. Na začiatku som pracovala s krajinou popisnejšie, neskôr to išlo viac do abstrakcie a už by sa to takmer ani nedalo nazvať krajinomaľbou. Keď sa však plátno napína a krčí, zdá sa mi, že niekedy krajinu pripomína až topograficky,“ hovorí Žofia Dubová.

Je maliarka, čo otvára plátna, maľbu a krajinu novým pohľadom, ale fascinuje ju aj sklo. Konkrétne maľba a kresba na sklo, a teda disciplíny, ktorým sa nevenuje zas tak veľa ľudí. Vlastne, iba hŕstka. Ona sa k tomu vraj dostala náhodou. V treťom ročníku išla na stáž do Portugalska, kde s ním mala možnosť pracovať a hneď ju to nadchlo. Keď prišla späť do Bratislavy, na jeden semester si z maľby odskočila do ateliéru skla, kde pôsobí aj Palo Macho, ktorý sa maľbe a kresbe na sklo venuje kontinuálne.

„Z veľkej miery to bola práve jeho zásluha, že som to skúšala ďalej, veľmi ma podporoval. Netušila som totiž, aké zručnosti potrebujem, aby som mohla so sklom robiť, preto mi ani nikdy nenapadlo, že by to vôbec šlo,“ hovorí.

Opäť sa musela doúčať technologické postupy a stále to vraj neovláda dokonale, no to ju zároveň na skle priťahuje. „Stále sa to snažím pochopiť, ako presne to funguje. Ako sa dá maľovať alebo kresliť na sklo, ako fixovať grafit, je to technologicky komplikované, no dáva mi to celkom nové možnosti. Sklo dáva maľbe iný charakter, viem, môže sa zdať nedôležité hovoriť o materiály, je to len materiál, so sklom však dokážem robiť iné veci ako na plátne, vnútri nesie svetlo, a to je zrazu celkom iné.“

Tieto dve – maľbu či kresbu na plátno a na sklo, nemá nijako striktne oddelené. Naopak, jeden motív má chuť rozvíjať oboma prístupmi, berie to ako rozšírenie vlastného územia, jazyka. Aj preto sa teraz plánuje prihlásiť na postgraduálne štúdium a pokračovať vo svojom skúmaní. Veľmi však oceňuje aj zahraničné stáže, ktoré počas rokov na VŠVU absolvovala.

„Vždy ma to posunulo. Myslím, že vo vizuálnom umení je to priam nutnosť – ísť a zisťovať, ako k veciam pristupujú niekde inde, počuť iné názory,“ hovorí. Nikdy sa však pritom nejak extrémne nerobila hlavu z toho, čo je „súčasné“, alebo či maľba zomrela pred rokmi alebo nikdy. „Človek nemôže byť úplne odrezaný od toho, čo sa deje. Je dobré, keď sa dokáže zaradiť do kontextu, keď sa vidí aj trochu z nadhľadu a má tak šancu posúdiť, či jeho práca nie je celkom mimo. Fakt je však aj ten, že to, čo robím, vychádza zo mňa, z môjho presvedčenia a iné to už asi nebude aj keby práve bolo trendy niečo celkom odlišné.“

Žofia Dubová. Foto N – Tomáš Benedikovič

Žofia Dubová (1991)

absolvovala bratislavskú VŠVU, ateliér prof. Daniela Fischera, počas štúdia absolvovala semestrálny študijný pobyt na Faculdade de Belas Artes da Universidade do Porto v Portugalsku, kde neskôr strávila aj absolventskú stáž, vo štvrtom ročníku absolvovala internú stáž na katedre skla v rámci bratislavskej VŠVU, o rok neskôr absolvovala výmenný program na University of Arizona v USA. Tento rok sa stala víťazkou ocenenia Maľba 2017, ktorú organizuje nadácia VÚB. Výstavu víťazov a finalistov si môžete v galérii Nedbalka v Bratislave pozrieť ešte do 11. novembra.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie