Denník N

Športový psychológ: Nehovorte deťom, aby vyhrali. Povedzte im, nech si to užijú

Peter Kuračka. Foto N – Peter Kováč
Peter Kuračka. Foto N – Peter Kováč

Obraz dieťaťa, ktoré sa presadilo po obrovskom tlaku rodičov, ako napríklad Andre Agassi, je neobjektívny. Nevidíme státisíce detí, ktoré pre rodičov zanevreli na šport, tvrdí športový psychológ Peter Kuračka.

Peter Kuračka si ešte počas kariéry profesionálneho futbalistu spravil dve vysoké školy – ekonómiu a psychológiu. Po ukončení kariéry sa stal športovým psychológom. Z vlastnej skúsenosti športujúceho dieťaťa vie, aký veľký vplyv naňho mali rodičia a ich prístup.

V rozhovore sa dozviete aj

  • ako sa rozprávať s dieťaťom pred, počas a po zápase
  • prečo západné národy dokážu ľahšie otáčať zápasy ako napríklad Slováci
  • že športovanie vytvára závislosť
  • to, čo sa stane s dieťaťom, ktoré bude do športu tlačené

Na slovenské ligové pomery ste boli solídny futbalista, počas kariéry ste stihli dve vysoké školy. To je možno sen mnohých rodičov malých športovcov. Tlačili vás rodičia niekedy do niečoho?

Netlačili. K futbalu ma dostal otec, ktorý ho hral na amatérskej úrovni. Rodičia ma podporovali, chodili na každý môj zápas. Niekedy to možno aj bola psychická záťaž. Podstatné však je, že ma podporovali. Cítil som, že mám hrať pre zábavu, pre seba. Otec mi hovoril, že mu je jedno, či budem hrať prvú alebo piatu ligu, pokiaľ ma to baví. Videl som, že sa na mňa bude chodiť pozerať kdekoľvek.

Ako prežívali zápasy na tribúne?

Mamina komunikovala minimálne. Rodičia sa tešili, keď sme vyhrali alebo som dal gól. Otec však zápasy prežíval emotívnejšie. Keď som bol v kritickom veku od 16 do 18 rokov a niečo na mňa kriticky zakričal, vnímal som to negatívne a citlivo. Vysvetlili sme si to a potom k tomu už tak často nedochádzalo. Niekedy to však medzi nás prinieslo konflikty a napätie, otec emotívne prežíval úspech aj neúspech.

Aj odtiaľ teda čerpáte rady pre rodičov? Sám ste boli v situácii športujúceho dieťaťa.

Bola to pre mňa cenná skúsenosť. Zažil som podpornú maminu, ktorej bolo jedno, ako som hral, vždy mala otvorenú náruč. Otec bol skôr kritik, aj keď som cítil, že ma podporuje. Nechválil ma a skôr mi dal pocítiť, keď sa niečo nepodarilo. Napätie to vytváralo, aj keď som už bol dospelý. Občas sme na seba reagovali emotívnejšie. Už, bohužiaľ, nie je medzi nami, vždy však budem spomínať dobre na to, ako ma v drvivej väčšine prípadov podporoval a viedol k športu.

Kuračka ako kapitán FC ViOn Zlaté Moravce v roku 2012. Foto – archív tasr

Bolo dôležité, že ste mu povedali, čo ste si mysleli o jeho správaní a nedusili to v sebe?

Nie vždy som to dokázal povedať otvorene, pre 15-ročné dieťa je to náročné. Keď som to však už zo seba dostal, pomohlo to a už bolo na ňom, ako zareaguje.

Peter Kuračka

Narodil sa 13. júla 1978 v Myjave. Najvyššiu slovenskú futbalovú súťaž si zahral za Zlaté Moravce, Trnavu aj Myjavu. So Zlatými Moravcami vyhral Slovenský pohár a zahral si aj v Pohári UEFA proti Zenitu Petrohrad. Ako športový psychológ pôsobí v Nitre, okrem individuálnych klientov pracuje napríklad pre Slovenský paralympijský výbor.

Sedíme vo vašej kancelárii, len pred chvíľou odtiaľto odišli vaši klienti. Čo ste dnes riešili?

Nepracujem len so športovcami, ale vo veľkej miere aj s rodičmi. Práve odišli rodičia, rozprávali sme sa, ako pomôcť ich dieťaťu, aby zvládalo niektoré momenty.

O čo konkrétne išlo?

Zisťovali, ako pomôcť dieťaťu lepšie zvládať niektoré situácie a zabezpečiť stabilnejšiu výkonnosť. Rodičom zdôrazňujem, že dieťa má mať zo športu radosť a užívať si ho. Rodičia sa u mňa chcú naučiť, ako zvládať špecifické momenty – vyrovnanie sa s neúspechmi, s chybami, s kritikou a podobne.

Môžete konkretizovať?

Dieťa spraví chybu v zápase a desať minút je mimo. Nevie sa skoncentrovať, prestane byť aktívne, je frustrované. Nezvláda neúspechy, plače, hnevá sa.

Čo im radíte?

Že to nie je len o dieťati, ale aj o rodičoch. Rozprávam sa s nimi, ako tie momenty zvládajú oni a ako komunikujú s dieťaťom.

Ako na dieťa, keď sa mu nedarí?

Neexistuje univerzálna rada, záleží hlavne od veku. Väčšina rodičov ale rieši výkon, chyby, to, čo sa podarilo či nepodarilo. Málo sa však rozprávajú, ako si dieťa užilo zápas, z čoho malo radosť.

To je zlé?

To by som zas nepovedal, no treba si uvedomiť, že rola rodiča je iná ako rola trénera. Rodičia často akoby preberali rolu trénera. Tréner má zhodnotiť výkon, dať spätnú väzbu. Rodičia to preberajú na seba a na dieťa to nemá dobrý vplyv, či už na jeho psychiku, alebo na vzťah rodič – dieťa. Niektorí rodičia sú veľmi zaangažovaní, čo nemusí mať pozitívny vplyv.

Vieme, čo má rodič robiť počas zápasu a po zápase. Čo má robiť pred ním?

Pre dieťa sú veľmi dôležité posledné slová, ktoré počuje od rodiča. Odvodí si z nich, čo je pre rodiča dôležité. Je dôležité povedať mu uži si to, zabav sa, zahraj si naplno a podobne. Nech cíti, že pre rodiča je dôležité, aby malo radosť. Niektorí to robia, veľa to nerobí. Skôr povedia daj gól, vyhrajte a potom to dieťa preberá.

Rodičia sa snažia analyzovať svoje deti, už v predškolskom veku odhadujú, či sa hodia na šport a dokonca na aký. Dá sa to už v takomto veku určiť?

V tomto by som bol veľmi opatrný. Pohľad rodičov a detí je často veľmi odlišný. Samo dieťa si to musí vyskúšať, zažiť reálne situácie a zistiť, či ho to baví alebo nie. Takéto odhady často bývajú dosť nepresné. Niektoré dieťa je viac spoločenské, ale nie vždy nám to hovorí, aký šport bude preferovať.

Prečo veľa detí končí so športom, keď má 12 alebo 13 rokov?

Určitý úbytok je prirodzený. Je normálne, že prestaneme s nejakou aktivitou. Na druhej strane, súčasný organizovaný šport prináša deťom veľkú záťaž. Športoví psychológovia hovoria, že z trénerov a rodičov sa stávajú pohyboví inžinieri. Deťom chcú všetko naplánovať. Záťaž je často nad hranice životnej rovnováhy detí. Ak by sme prvákovi dali tréning štyri- či päťkrát do týždňa, nie je to pre neho dobré. Vytvára to predpoklady vyhoreniu.

V minulosti mali deti viac prirodzenej aktivity. Behali sme po ulici, naháňali sme sa, regulovali sme si to sami. Dnes tento prirodzený pohyb mizne. Pribúda detí, ktoré vôbec nešportujú, na druhej strane sú deti preťažené organizovanou aktivitou. Zmenšuje sa percento detí, ktoré majú ideálnu mieru pohybovej aktivity.

Vidíte rodičov, ktorí sa na deťoch kompenzujú svoje nenaplnené športové sny?

Je to nešťastie pre dieťa a jeho vývoj, rodičia tým prispievajú k tomu, že dieťa so športom skončí. Cíti tlak na výkon, cíti, že to nie je o ňom, ale o nejakom projekte. Väčšinou to má negatívny vplyv na šport aj na vzťah rodič – dieťa.

Aké potom musí byť dieťa, aby to dokázalo prekonať? Napríklad Rafael Nadal či Andre Agassi, ktorí mali vojenský režim od útleho detstva…

Sú to špecifické prípady, keď to dieťa zvládne a je napríklad aj najlepším na svete. Ale Agassi je jeden z veľkého množstva prípadov. Aby to dieťa zvládlo, musí byť špecificky odolné v špecifickej situácii. Obraz je dosť neobjektívny, pretože vidíme len deti, ktoré to zvládli, ale nie stotisíce, ktoré kvôli tomu veľmi skoro skončili so športom a zanevreli naň.

Bol som na jednom hokejovom turnaji štvrtákov. Zakaždým, keď sa jedno z detí dostalo k puku, rodičia naň začali kričať, nech strieľa a dá gól. Aký vplyv to má na dieťa?

Jednoznačne negatívny. Rodičia vo svojich deťoch hneď vidia Hossov, Gáboríkov či Demitrov. Zasahujú nielen do zápasu, ale aj do psychiky dieťaťa. Dieťa sa má koncentrovať na zápas. Často sa stáva, že niečo kričí tréner, niečo zas rodič. A namiesto toho, aby sa dieťa učilo koncentrovať, učí sa zvládať počúvať rôzne hlasy z tribúny a lavičky.

Tibor Višňovský mi v rozhovore povedal, že v Kanade to tak nefunguje a rodičia majú určené presné hranice, čo si už nemôžu počas zápasu dovoliť. Platí, čo povie tréner. Je to ideálny model?

Na Západe sú často určené pravidlá a princípy, čo rodičia môžu a nemôžu, viac sa tam s nimi pracuje. Dopredu vedia, čo je správne pre ich deti. U nás je to ešte v plienkach, no hlavne futbalové a hokejové kluby sa s tým už boria.

Videli ste film Nina? Čo ak rodič zakáže tréningy dieťaťu ako trest napríklad za zlý prospech v škole?

Šport vie deťom pomôcť, rodič len zakáže niečo, čo je pre dieťa dobré.

Rodič si myslí, že nemá inú páku, ako zlepšiť dieťaťu prospech.

S trestaním by sa malo narábať opatrne. Príčina, že v škole boli problémy, bola zrejme inde. Skôr by som sa pozrel na ňu. Prečo nemá dobré výsledky, prečo sa nesnaží alebo sa dobre neučí?

Peter Kuračka. Foto N – Peter Kováč.

Šport je pre telo ako droga

V starovekom Ríme panovníci pochopili, že treba zachovať princíp chlieb a hry. Tvrdíte, že to pretrváva aj v súčasnosti, a vysvetľujete tým napríklad veľkú popularitu majstrovstiev sveta v hokeji.

Ľudia potrebujú vo svojom živote vzrušenie, adrenalín, zábavu. Zároveň je pre nich dôležité aj to, aby mali čo jesť. Je dôležité niečo prežívať, tešiť sa z víťazstva. Vyhrať nad niekým, porovnávať sa. Hra prináša všetky tieto emócie. Preto je šport taký populárny. Prináša my proti ostatným, náš tím alebo národ proti inému. Súperenie tu bolo vždy, či už vo forme vojen, alebo športu. Ľudia potrebujú byť súčasťou určitej skupiny a vymedziť sa voči inej skupine. A šport je symbolom našej skupiny. Naša „dobrá“ skupina proti tej „zlej“.

Ktosi sa ma pýtal, prečo ma tak baví futbal, čo na ňom vidím. Odpovedal som, že ma to asi tak baví preto, že nemáme vojnu a jej princípy si nejako potrebujeme zachovávať. Odpovedal som teda správne?

Áno, o tom hovoríme. Ľudia to majú v sebe, sme niečoho súčasťou a bojujeme proti inej skupine. Vymedzujeme sa a šport je toho symbolom. Chceme ich poraziť, byť lepší.

Aj preto hokejové majstrovstvá strhnú ľudí, ktorí celý rok nesledujú hokej?

Presne preto. My sme Slováci a hokej je jedna z mála vecí, ktorá nás spojí. Prináša pocit hrdosti, sebavedomia. My, malý národ, môžeme byť majstri sveta alebo mať medailu. Vieme bojovať aj s tými veľkými. Adrenalín, vzrušenie, emócie, to ľudí láka. Emócie sú nákazlivé, preto to toľko ľudí sleduje.

Slovenský národ tento rok prežíval veľké športové krivdy. Vylúčenie Petra Sagana z Tour de France, dopingový prípad Mateja Tótha či vypadnutie futbalistov do 21 rokov na majstrovstvách Európy. Ľudia tieto veci pripisovali akejsi vyššej moci. Prečo to robili práve na športe? Teda, okrem dvojakej kvality potravín.

(smiech) Človek má tendenciu hľadať príčiny. Ak sa deje niečo, čo sa mu nepáči, treba nájsť vinníka. Pre ľudí je jednoduchšie nájsť silu, subjekt alebo organizáciu, ktorá za to môže. Vedia sa s tým lepšie vyrovnať, akoby malo ísť len o súhru náhod. Takto je to pre nich viac uchopiteľné – my sme malí, spikli sa proti nám a preferujú veľké národy.

Prečo mali víťazstvá hokejistov nad Sovietskym zväzom po auguste 1968 taký veľký význam pre Československo?

Súvisí to so spoločenskou situáciou, okupovali nás vojská Varšavskej zmluvy a medzi nimi aj vojaci Sovietskeho zväzu. Riadili sme sa ich politikou. Ľudia vnímali Sovietov ako nepriateľov, prenieslo sa to aj do športu.

Bol by Viktor Tichonov, legendárny hokejový tréner, taký úspešný v USA, ako bol v Sovietskom zväze?

Ak by vyrastal v Amerike, zrejme by sa nestal takým človekom ako v Rusku.

Prečo Nemci, Američania alebo Kanaďania často otáčajú zápasy, ktoré sa nevyvíjajú priaznivo? Naopak, slovanské národy to tak podľa môjho subjektívneho pocitu nevedia.

Veľa ovplyvňuje systém, v ktorom sme vyrastali my a naši rodičia. Systém na Západe je o profesionalite, podať zo seba to najlepšie v každom momente. Hovoria do your job whatever happens, čiže rob svoju prácu, nech sa deje čokoľvek.

A ako je to u nás?

Profesionalitu nemáme dlhodobo zakorenenú a nie sme v nej vychovávaní. U nás nie je také normálne, že keď mám nejakú prácu, spravím ju čo najlepšie.

Čo sa deje v hlave človeka počas športovania?

Výskumy dokázali, že šport pôsobí ako droga. Keď je telo vystavené určitej záťaži, vyplavujú sa endorfíny, dopamín a serotonín. Sú to naše prirodzené drogy, ktoré podporujú pocity šťastia. V tomto zmysle šport pôsobí aj na biologickej úrovni.

Mne sa napríklad stáva, že ak som dlho nešportoval, ťažšie sa mi zaspáva. Súvisí to?

Určite. Telo a psychika sú neskutočne prepojené, toto je typický príklad. Ak telo nedostane dávku hormónov a svaly nie sú prekrvené, ovplyvňuje to organizmus. Nie je náhoda, že keď športujeme, sme zdravší.

Športovať začínajú ľudia aj v neskoršom veku, často preto, lebo sa potrebujú zbaviť stresu.

Ak to tak je, má to význam. Šport je určitým spôsobom kompenzácie. Napríklad manažérska pozícia je psychická práca, človek zažíva veľa stresu a tlaku na výkon. Telo fyzicky trpí. Šport môže telu fyzicky aj psychicky pomôcť. Beh vyžaduje úplne iné veci ako práca. Ste v inom prostredí, nemusíte nič závažné riešiť, vyplavia sa vám hormóny, prečistíte si myseľ. Manažér ju musí mať neskutočne plnú. Ako si spravíme poriadok doma, keď si povysávame, mali by sme si poupratovať aj telo a myseľ. Športom si prečistíme nielen krvný obeh a tráviacu sústavu, ale aj myseľ. Stáva sa, že nerobíme nič, aby sme ju prečistili.

Poznám človeka, ktorý si svoje psychické problémy riešil behom. Teraz však nemôže behať pre problémy s kolenami a zároveň sa zhoršil jeho psychický stav. Vidíte tam súvislosť?

Mohlo to k tomu prispieť, zjavne to bol jeho mechanizmus zvládania alebo určitá kompenzácia. Ak o to prišiel a nenahradil to niečím iným, telo a myseľ prišli o mechanizmus vracania sa do rovnováhy. Raz sa to muselo niekde ukázať.

Kedy si má človek povedať, že mu už šport nestačí a svoje problémy má riešiť s terapeutom či psychológom?

Ťažko to určiť. Ak už situácia presahuje aj do ostatných oblastí života a človek nemá vo svojom živote mechanizmy na to, aby to zvládol, a cíti, že je sám, alebo nemá okolo seba ľudí, ktorí mu môžu pomôcť, je dobré vyhľadať odbornú pomoc.

Čoraz populárnejšie sú e-športy, pri ktorých ľudia sedia za počítačmi a súperia v počítačových hrách. Prebiehajú počas nich v mozgu tie isté procesy ako pri klasických športoch?

Som si istý, že áno. Je to súťaženie, porovnávanie, výhra, prehra, stres, tlak na výkon, túžba byť najlepší. Psychické procesy sú veľmi podobné. Je to fyzická námaha v inej forme, ale psychika je podobná.

Sťažujú sa vám rodičia, že ich deti sa len hrajú na počítačoch či tabletoch a nechcú športovať?

Sú situácie, že dieťa športuje, ale má obdobie, keď sa mu nechce trénovať a hrá sa počítačové hry. Snažíme sa nájsť príčiny, prečo stratilo záujem o šport a ako ho priviesť späť k nemu. Rodičov sa pýtam či športujú a ak áno, či aj pravidelne. Deti veľa preberajú sociálnym učením. Rodičia sú svojím správaním a konaním príkladom pre deti. Nie je podstatné, čo im hovoria, ale čo sami robia. Ak rodičia sedia pri telke a dieťaťu hovoria, aby športovalo, efekt bude oveľa nižší, ako keď rodičia sami športujú.

Peter Kuračka. Foto N – Peter Kováč.

Je jasné, že športovec v tom strese povie tak určite

Viktor Bielik a Patrik Súlovský robili výskum na jednej zo seneckých základnych škôl a zistili, že športujúce deti majú lepší prospech ako tie, ktoré nešportujú. Vidíte v tom logiku?

Áno a určite by som nepovedal, že športujúce deti majú horší prospech.

Je tu však taký stereotyp…

A je nesprávny. Na jednej strane šport deti zaťažuje po časovej stránke. Učí ich však byť odolnejšími, cieľavedomejšími, mať sebazaprenie, disciplínu. Naučia sa zvládať viac vecí naraz. Aj keď je dieťa unavené, bude sa učiť, pretože vie, že musí trénovať, keď je unavené. Šport ich naučí určitému režimu – aby som sa zlepšil, musím trénovať trikrát týždenne a aj keď je škaredé počasie alebo sa mi nechce. Šport učí deti aj sociálnym schopnostiam, presadiť sa v kolektíve. To všetko sa dá využiť aj v škole.

Vy ste si popri profi futbale spravili vysokú školu. Nie všetci spoluhráči to tak asi zrejme mali.

Bolo nás viacero, ktorí sme študovali. Boli takí, ktorí sa venovali rodine, a potom aj takí, ktorí hrali playstation alebo popíjali. Boli tam rôzni ľudia, štruktúra futbalového tímu je podobná ako štruktúra celej spoločnosti.

Ľudia často žijú vo svojej sociálnej bubline a medzi ľuďmi, ktorí sú im podobní. Toto teda vo futbale neplatí, čo vás to naučilo?

Poznať ľudí z rôznych štruktúr, prostredia či vzdelanostnej úrovne. Naučil som sa s nimi komunikovať a dostať na ich vlnu. A v tom je šport fantastický. Vidíte životné štýly a zmýšľanie ľudí, ich priority. Koľko ľudí, toľko spôsobov vnímania reality. Každý má svoj pohľad a svoje filtre a schémy, cez ktoré vníma realitu. Akceptujem, že každý má svoj názor. Snažím sa vyhýbať hodnoteniu. Ako je vo fyzike teória relativity, tak aj vnímanie reality veľmi záleží od našich schém, presvedčení a prostredia, v ktorom sme vyrastali a v ktorom žijeme.

Čo prežíva športovec, keď sa ho novinár 30 sekúnd po skončení zápasu niečo opýta v priamom prenose? Je reálne, aby odpovedal niečo zmysluplné?

Hráč v prvom rade rieši stres z rozhovoru. Športovec je zvyknutý hrať na ihrisku a nie povedať niečo zmysluplné v priamom prenose. Hráči sú z toho väčšinou nervózni, či sa nezakoktajú alebo nepovedia niečo nesprávne. Čakať nejakú hlbokú analýzu je dosť naivné. Preto je jasné, že povie tak určitezápas sa začína od nula nula. To sú najjednoduchšie veci, ktoré má vtedy k dispozícii.

Dá sa z týchto rozhovorov vyčítať intelekt hráča?

Do určitej miery áno, ale hrajú tam rolu viaceré veci. Zvládanie stresu, či je introvert alebo extrovert. Intelekt sa dá odhadnúť, no nie vždy, pokiaľ hovorí len frázy.

V športovom kolektíve ste ako profesionálny futbalista fungovali do 35 rokov. Aké je rozvrstvenie kolektívu? Je tam nejaký vodca či stredná vrstva?

Tím má hierarchiu. Dôležití sú vodcovia, niektorí sú na ihrisku, iní v šatni a niektorí sú tam aj tam. Tímy majú často obetných baránkov, ktorí sú terčmi posmechov či srandy. Vo väčšine prípadov to nie je nič negatívne. Väčšinou ide o mladších hráčov, z ktorých si skúsenejší robia srandu, patrí to k dynamike tímu. V tíme býva jeden či viacero zabávačov, ktorí sa starajú o atmosféru.

Je to tak všade?

To sa nedá povedať. Tieto roly sa však vyskytujú veľmi často.

Vy ste počas kariéry boli aj kapitánom tímu. Aký ste boli?

Nebol som rodený líder. Mal som introvertnejšiu pozíciu. Na ihrisku som chcel byť najlepší, nemal som rád priemer. Zrazu som sa stal lídrom na ihrisku a akoby som sa musel naučiť byť lídrom aj mimo neho. Vďaka športu som sa naučil lepšie komunikovať a byť v niektorých situáciách autoritatívnejší, čo pozícia kapitána alebo vodcu vyžadovala. Niektoré veci som sa musel naučiť.

Dá sa to?

Určite. Veľa je o komunikácii, sebadôvere, asertivite. Každý má určitú prirodzenosť a zo svojich hraníc nevyjde. Niekto je tvrdší, iný zas demokratickejší. Keď sa človek chce adaptovať a byť efektívny, dokáže sa zlepšiť.

Riešili ste ako kapitán konflikt spoluhráčov?

Rozmýšľam, ktoré môžeme publikovať (smiech). V kolektíve bývajú skupinky a keď sa nedarí, konflikty vyjdú na povrch. Keď sme s Myjavou postúpili do ligy, výsledkovo sa nám nedarilo. Išli sme si sadnúť, vypiť si. Rozmýšľali sme, čo ďalej. Chlapci z Myjavy by vedeli povedať, ako som sa s nimi vtedy bavil. Pýtal som sa ich, čo môžu spraviť pre tím, aby sme ďalší zápas vyhrali. Mali sme už niečo vypité, boli sme na chate. A bolo úlohou lídrov niečo s tým spraviť. Hráčov bolo treba rozobrať. Aj tréneri sa na mňa niekedy obracali, čo treba spraviť. Niekedy som skrátka cítil, čo treba spraviť, aby to v tíme fungovalo.

Radíme športovcom

Rozhovory

Teraz najčítanejšie