Nick Cave prekonáva traumu zo smrti syna aj naživo a je to veľká sila

„Smoking. Melting. Boiling. Burning.“ Vyzeralo to ako výšivka, štyri slová a medzi nimi ruža, mal to pripevnené na klavíri. A presne taký bol aj tento večer – dymiaci, rozpaľujúci až za bod varu, zároveň roztápajúci baladami aj najväčších cynikov. Presne taká je jeho hudba, chvíľu staromilsky romantická a o pár sekúnd burácajúca na hranici hluku.

Bol to však úplne iný koncert ako napríklad na Pohode 2013. A nielen preto, že album Push the Sky Away je iný ako Skeleton Tree. Nick Cave je úplne iný. Súvisí to najmä so smrťou jeho syna, ktorý v lete 2015 spadol z útesu. S nočnou morou každého rodiča sa vyrovnal novým albumom, ktorý neodmysliteľne dopĺňa film One More Time with Feeling. Rok a pol mu trvalo, kým dokázal vyjsť znovu na pódium a odhodlal sa spievať o trhavej osobnej skúsenosti naživo. Lenže čo má urobiť známy umelec s takouto traumou? Nechať si ju pre seba a stiahnuť sa z verejnosti?

Cave tvrdí, že prekonať smútok a žiaľ mu veľmi výrazne pomohli reakcie fanúšikov. Spolu so ženou sa vrhli do práce: ona sa venuje svojej módnej značke The Vampire’s Wife, on začal robiť nové piesne a filmovú hudbu. A keď sa vrátil k starým skladbám v rámci príprav výberového albumu Lovely Creatures, zistil, že sú to iné piesne. A presne o tom je aktuálne turné, ktoré malo vo štvrtok 26. októbra zastávku v Prahe a v stredu 1. novembra zavíta do Viedne.

Náhle to môže znamenať aj niečo úplne iné

Čo zostáva rovnaké, je základné nastavenie, s akým hlavný hrdina a jeho spoluhráči z kapely The Bad Seeds prichádzajú do koncertnej sály. Diváci to nemajú šancu vidieť, ale Cave to detailne opisuje vo svojej knihe Pieseň z vrecka na zvratky. Tú tvoria jeho zápisky z predchádzajúceho turné.

Každý zaujmeme na pódiu svoje miesto a v duchu vzývame o pomoc všetkých deväť múz:
Kalliopé, ktorá pomáha s epickými baladami,
Euterpé, ktorá pomáha s intímnou tvorbou,
Kleió, ktorá pomáha so starými hitmi,
Melpomené, ktorá pomáha s tými najtragickejšími kúskami,
Polyhymniu, ktorá pomáha s náboženskými chorálmi,
Tháliu, ktorá pomáha so žartovnými piesňami,
a Urániu, ktorá pomáha, keď úlet naberie psychedelické rozmery.

Devätoro múz čaká v postrannej časti javiska, a len čo začujú našu prosbu, pobijú sa o priestor s deviatimi anjelskými chórmi, ktoré tvoria:
serafíni, vďaka ktorým sme takí sexy a odviazaní
cherubíni, ktorí dbajú, aby sme nevyviedli nejakú hlúposť
tronovia, ktorí nás držia pri sile
panstvá, ktoré oslobodzujú našu myseľ – jednoducho krása!
sily, bez ktorých bez sme podľahli plačlivosti a nostalgii
mocnosti, ktoré z nás robia malých bohov
kniežatstvá, ktoré nás učia pokore
archanjeli, ktorí majú na starosti policajtov
a obyčajní anjeli, vďaka ktorým sme stále ako deti.

Vzývame ich všetkých, tento rôznorodý, hašterivý roj inšpirujúcich bytostí, aby každá z nich vdýchla do javiska úpony transmutácie a tavenia, a my sme vďaka nim mohli s láskou začať a kurevsky rozbehnúť túto šou.

Je to dokonale vyskladaný vyše dvojhodinový večer. Tvorí ho nový album Skeleton Tree, ktorý s výnimkou piesne »Rings of Saturn« zaznie kompletný, plus staršie skladby. „Pri niektorých ma doslova šokovalo, ako sa pre mňa zmenil ich význam. Náhle znamenajú niečo úplne iné,“ hovoril Cave na začiatku turné pre denník Guardian.

Naživo to znamená, že emócie sú vyostrenejšie. Balady režú ešte hlbšie pod kožu a rýchlejšie drsné veci sú ešte drsnejšie. Temné intro zo soundtracku k detektívke Wind River s mrazivo sa opakujúcimi slovami „Far from your loving eyes / In a place where winter never comes / Far from your loving eyes / And all among the wind I run“ okamžite navodí atmosféru večera. Keď si ten film pozriete, pochopíte, prečo k nemu Cave so svojím kamarátom Warrenom Ellisom urobil hudbu a prečo práve touto hudbou otvára koncerty svojho turné.

Hlavnú časť večera si postupne pripravuje. Predznamenáva ju blok piesní, zároveň odkaz, že po dvoch posledných baladických albumoch je Cave stále aj „Grinderman“ – pekelný brúsič a veľký rocker. »Higgs Boson Blues« a najmä »From Her to Eternity« prepláchnu halu v divokých zvukových cunami, je to výkrik a zároveň úplné uvoľnenie pred najosobnejšími piesňami večera.

Priamo do duše

»Into My Arms«, »Girl in Amber« a »I Need You« nasledujú po sebe. Znejú nadpozemsky krásne, tragické vyznenie umocňuje ich silu. Hala prestáva dýchať, takto do ticha zelektrizovať 20-tisíc ľudí nedokáže hocikto. Pesničku »Into My Arms« už budú mať mnohí ľudia na Slovensku navždy spojenú s novinárom Jurajom Kušnierikom. Bola jeho najobľúbenejšou od Cava, znela mu aj na poslednej rozlúčke. Keď ju počúvame v Prahe na tribúne s violončelistom Jozefom Luptákom, sme dojatí a spomeniem si na ďalšiu pasáž z knihy, kde Cave opisuje „niečo nevysvetliteľné a neblahé, akoby sa tá pieseň samotná zabývala v nás, zmocnila sa nás a tým naveky zmenila dráhu našich životov“.

Nie je to vôbec typ „štadiónovej“ hudby, jej kontrasty medzi tichými pasážami a výbuchmi zvukov by lepšie vynikli v kluboch. Lenže to by turné muselo byť každý deň, aby uspokojilo všetkých záujemcov. Cave dokáže ovládnuť 20-tisíc ľudí vo veľkom priestore už vtedy, keď sa objaví, a na ich utíšenie mu stačia tri sekundy. Stále je spevákom s elektrizujúcim hlasom, no ešte viac bravúrnym rozprávačom svojich aj cudzích príbehov, ktoré si privlastnil, oslobodených spomienok, ako ich sám nazýva. Misionár aj kazateľ, ktorý neslúži omše v kostoloch, ale v koncertných halách po celom svete. Bývalý narkoman dnes fetujúci energiu svojho publika – potrebuje cítiť jeho vibrácie, dotýkať sa lesa naťahujúcich sa rúk v prvých radoch, neúnavne vťahovať fanúšikov k dotváraniu atmosféry večera.

Pri prídavkoch chce mať svoje publikum až tak blízko, že vtiahne na pódium dvadsať ľudí z prvých radov. »Stagger Lee« nie je dnes žiadna klavírna balada, ale divoká jazda, kde sa tancuje aj v tesnej blízkosti muzikantov. Rozburácanú náladu uzemní posledné číslo večera – »Push the Sky Away«. To už je takmer transcendentálny moment. Kto ešte náhodou nevie, čo práve zažil, dozvie sa to v dvoch vetách textu: „Niektorí hovoria, že je to len rokenrol, ale zasiahne vás priamo do duše.“