Denník N

Päťsto rokov po reformácii potrebujeme na Slovensku novú reformáciu

V Slovenskej národnej knižnici najprv reštaurovali, potom digitalizovali. Na fotografii je Bardejovský katechizmus Martina Luthera, vytlačený v dielni Davida Guttgesela v Bardejove v roku 1581. Foto – TASR
V Slovenskej národnej knižnici najprv reštaurovali, potom digitalizovali. Na fotografii je Bardejovský katechizmus Martina Luthera, vytlačený v dielni Davida Guttgesela v Bardejove v roku 1581. Foto – TASR

Aj na veľké dejinné explózie reagovali protestanti na Slovensku uzavretím sa do seba.

Autor je teológ

„Nedávno prijali na Hrade našich slovenských biskupov (evanjelických)… O niekoľko dní potom mi pán prezident [Masaryk] hovoril, že nevie zabudnúť na dojem duchovnej mŕtvoly, ktorý mal počas návštevy. Účelom boli peniaze a keď chcel rozhovor presunúť na duchovné veci, videl, že akékoľvek náboženské myslenie je kňazom ďaleké, o znalosti duchovných prúdov v modernej teologickej vede nehovoriac. Biskup Fajnor sa pritom tak povznesene tváril, že by škoda bolo bývalo stratiť s ním slovo. Čobrda jediný robil dojem milého človeka.

Prezident sa chystal povedať biskupom, aby pripravovali spojenie bratislavskej a pražskej teologickej školy; potom bude možno hovoriť o fakulte; takto na dvoje maria sa sily. Ani neviem, či k tomu došlo.“

Anna Gašparíková-Horáková, U Masarykovcov, 29. marec 1931

Napriek tomu, že úvodný text opisuje stretnutie, ktoré sa odohralo pred takmer 90 rokmi, je v mnohom aktuálny aj dnes. Protestanti boli dlho cirkevne neangažovanou časťou spoločnosti vnímaní ako tí „ľudskejší“ a intelektuálne zameranejší kresťania – no v roku 500. výročia reformácie dostal tento obraz vážnu ranu od samotných evanjelických biskupov.

Evanjelická cirkev sa v predvečer výročia reformácie dostala do pozornosti tým, že minulý rok potrestala mladého kaplána Jakuba Pavlúsa, a v septembri zas zakázala vyučovať známemu teológovi, Ondrejovi Prostredníkovi. V oboch prípadoch boli dôvodom ich tolerantné postoje k menšinám, nezhodujúce sa s názorom biskupov.

O Reformovanej cirkvi zas nepočuť vôbec. Kalvinizmus, ktorý podľa otca sociológie Maxa Webera umožnil vznik kapitalizmu, ako ho poznáme, dnes paradoxne existuje len v chudobných vidieckych oblastiach. Väčšina jej členov pochádza z radov maďarskej menšiny, a najvrúcnejší vzťah má táto cirkev práve s proorbánovskou reformovanou cirkvou v Maďarsku.

Ako je možné, že luteranizmus a kalvinizmus, dva prúdy kresťanstva, ktoré výrazne ovplyvnili svetové dejiny, sú dnes na Slovensku intelektuálne marginálne? Ako je možné, že evanjelická cirkev, ktorá je oproti katolíckej vnímaná ako tá ľudskejšia a otvorenejšia, stojí v súčasnosti na ultrakonzervatívnych pozíciách a trestá vlastných teológov už za verbálne prejavy tolerancie?

Aby to bolo ešte zjavnejšie: cirkev, ktorá dala Slovensku celý rad dejinných osobností, cirkev, do ktorej sa narodil Štúr či Štefánik, je dnes v televízii reprezentovaná biskupom Sabolom, ktorý potrestanie „príliš tolerantného“ Prostredníka vysvetľuje slovami: „Láska nie je všeobjímajúca.“ Niekdajšia liaheň intelektuálov si do svojho čela dobrovoľne zvolila biskupov, ktorí neschopnosť viesť vecnú diskusiu nahradili autoritárstvom a preventívnymi útokmi voči svojim oponentom.

Evolúcia a explózia

Ruský semiotik Jurij Lotman vo svojej eseji Kultúra a explózia píše o dvoch spôsoboch, akými sa rozvíja spoločnosť: prvým spôsobom je postupný, evolučný vývoj; druhý vývoj je explozívny – ide o dejinné momenty, v ktorých dochádza k náhlemu spretŕhaniu a novému usporiadaniu existujúcich väzieb. Príkladmi môže byť revolúcia, ktorá zvrhla ruského cára, októbrová revolúcia, ktorá zvrhla dočasnú vládu a dostala k moci Lenina či revolúcia, ktorá zvrhla komunistický režim a zapríčinila rozpad Sovietskeho zväzu. Pre Lotmana sú oba procesy – evolučný i revolučný (explozívny) rovnako nenahraditeľné. Nakoniec, za koreň problémov ruskej spoločnosti považuje práve prebíjanie dôsledkov jednej revolúcie ďalšou revolúciou – bez dostatku času na evolučný vývoj kultúry a spoločnosti.

Slovenský protestantizmus stojí v opačnej situácii: po explózii, ktorou bolo vystúpenie reformátorov pred piatimi storočiami a po rozšírení ich ideí po celej Európe, nájdeme ďalších „explózii“ v dejinách tunajšieho luteranizmu a kalvinizmu len pramálo. Dokonca aj na veľké dejinné explózie reagovali protestanti uzavretím sa do seba a namiesto akejkoľvek revolučnej zmeny dbali na zachovaní vnútrocirkevného statusu quo.

Výsledok 1. svetovej vojny a vznik Československa nevyužili slovenskí protestanti na to, aby prepojili vlastnú tradíciu s intelektuálne bohatým českým protestantizmom. Namiesto budovania spoločnej československej protestantskej teológie a spoločného vzdelávania budúcich protestantských duchovných vzniká lokálna evanjelická fakulta v Bratislave. Českí evanjelici a reformovaní sa spájajú do jednej cirkvi, na Slovensku sa situácia nemení.

Na nástup klérofašistického režimu reagovali evanjelické špičky opäť tichom, a najvýznamnejším vyjadrením z tohto obdobia je pastiersky list biskupov, v ktorom volajú po riešení židovskej otázky, no „po kresťansky“.

Komunistický režim bol opäť obdobím uzatvorenia sa cirkvi, a časom tichej kolaborácie veľkej časti duchovných. Akty odporu, akým bol v Prahe evanjelický pohreb upáleného Jana Palacha, opäť nemajú slovenský ekvivalent. No a po roku 1989 opäť slovenskí protestanti nevyužili príležitosť na to, aby konečne v časoch slobody premenili svoje teologické fakulty z vyšších učilíšť pre budúcich farárov na miesta otvorené kritickému poznávaniu vlastnej tradície a vedeckému bádaniu vôbec.

Potrebujeme ešte protestantov?

Uzavretie sa do seba, ignorovanie diania v okolitom svete, a averzia voči zmenám, boli v ťažkých časoch bezosporu stratégiou, ktorá umožnila tunajším protestantom prežiť. V časoch slobody to však neplatí. Dnešní protestanti nie sú ničím ohrození – a tak sami vytvárajú imaginárnych nepriateľov. Vyššie zmienený biskup Sabol vyzýva k boju proti „pažeráku dekadencie Západu“, v kostoloch znejú pastierske listy proti hrozbe „všetko relativizujúcej postmoderny“.

Problémom je, že tento vykonštruovaný nepriateľ je presvedčivý len v rámci vnútrocirkevnej diskusie, a aj to len pre časť veriacich. Je len otázkou času, kedy náročnejšia časť členov cirkví, ako aj široká verejnosť naplno pochopia, že sa pod nánosom zbožného pravoverného jazyka dôstojných bratov biskupov nenachádza žiadny obsah. Že agendou biskupov je mechanické opakovanie 500 rokov starých obradov a poberanie štátnych príspevkov. A že dialóg s takýmito cirkevnými hodnostármi nie je obohatením ani pre spoločnosť, ani pre samotných veriacich. Tak, ako to pochopil prezident Masaryk.

Protestanti na Slovensku stoja na križovatke. Buď sa otvoria možnosti novej reformácie, teda sa stanú cirkvou, ktorá chce aktívne pôsobiť v spoločnosti a ktorá nevníma slobodu a intelektuálne poctivý dialóg ako ohrozenie – alebo zostanú do seba zahľadenou komunitou, ktorá sa naplno poddá sektárskemu videniu sveta a umierajúc so svojou klesajúcou členskou základňou, upadne do zabudnutia. Je len na protestantoch, či po 500 rokoch chcú pokračovať v experimente Martina Luthera, alebo po poltisícročí tento pokus sami ukončia.

Teraz najčítanejšie