Kam patrím? Nikam

Istý americký časopis urobil počas druhej svetovej vojny anketu s vojenskými námorníkmi o tom, čo im najviac chýbalo z toho, čo opustili. Novinári sa nazdávali, že z odpovedí si pekne poskladajú to, z čoho pozostáva „domov”, a dopracujú sa k vznešeným definíciám. Sklamali sa. Najčastejšia odpoveď, ktorú od námorníkov dostali bola, že im chýbajú ranné noviny, čerstvé mlieko – a vôňa ich malého obchodíka na rohu.

Práve kráčam smerom domov z malého obchodíka na rohu (komárňanské popoludnie), keď ma oslovia deti hrajúce sa na ulici. Môžu mať okolo osem-deväť rokov, hľadajú poklady, a pýtajú sa ma, či sa k nim nepridám. Teraz nemám čas, chlapci, možno nabudúce. Počujem, ako si za mojím chrbtom s odporom povedia: „Maďar jeden…” Možno ma prezradil môj prízvuk, možno si len jednoducho zanadávali, neviem. Nezastavím, neotočím sa, ani nespomalím. Tvárim sa, akoby som ich nepočul. Mám v tom slušnú prax. V ne-počutí.

Keď sme sa ako deti v Košiciach zhovárali po maďarsky a ktosi k nám pristúpil do výťahu, inštinktívne sme zmĺkli, azda aj zrak sme sklopili. Hanbili sme sa. Za svoju inakosť. Za svoju nedokonalosť. Neskôr, ako študent na bratislavskej Filozofickej fakulte (odbor filozofia) som mal najradšej semináre logiky, tam sme nemuseli hovoriť (zdravím, pán docent Gahér!).

Pravda, na všetko sa dá zvyknúť. Aj na to, že pre slovenských úradníkov si Maďar, a pre maďarské úrady Slovák; pre konzervatívcov si príliš liberálny („židák“ a „vlastizradca“) a pre liberálov príliš konzervatívny („iredentista“ a „reakcionár“). Ako vraví Vonnegut: so it goes. Takto to chodí. Kam patrím? Nikam.

Kedysi sme si často hovorili istý vtip: Kto je členom absolútnej menšiny? Maďar zo Slovenska, ktorý je černoch a žid zároveň! Hlasno a uvoľnene sme sa tomu smiali – my, maďarskí chalani z Košíc. Na tom, že môže byť ktosi v ešte väčšej kaši ako my. V tom smiechu bol kus sebairónie, no bol v ňom aj istý reflex, ktorý je typický pre menšiny (žiaľ, aj pre Maďarov na Slovensku): nulová tolerancia voči tým, ku ktorým sa môžeme stavať ako väčšina.

Nepatriť nikam, žiť v bytí kdesi medzi, ako večný outsider, ako Kafkov zememerač, „ktorý nie je z kaštieľa, a nie je ani z dediny; je jednoducho nikto; a predsa ktosi: cudzinec”. Alebo ako umelec v hladovaní, ktorý sa pomaly vytratí z tohto sveta, a jeho miesto skôr či neskôr zaujmú surovým mäsom sa živiaci, silou prekypujúci dravci.