Denník N

Adolfo Bioy Casares: Nepoznám úzkosť z prázdneho listu papiera

V rubrike Zabudnuté knihy predstavujeme román Morelov vynález od argentínskeho autora Adolfa Bioya Casaresa.

Argentínsku literatúru na celom svete preslávili fantastické poviedky a romány Julia Cortázara a Jorgeho Luisa Borgesa. Menej známy, no rovnako zručný je ich predchodca Leo­poldo Lugones i nasledovník Adolfo Bioy Casares, ktorého román Morelov vynález vám v rámci rubriky Zabudnuté knihy predstavujeme.

Tento rok začiatkom júna sme sa na bratislavskom knižnom festivale BRaK zhovárali s rodákom z Buenos Aires, knihovníkom, znalcom a milovníkom beletrie Albertom Manguelom o jeho Čitateľskom denníku z roku 2004. Rozhodol sa v ňom podať správu o opätovnom čítaní obľúbených kníh svojej mladosti. Prekvapilo ho, ako rezonujú s udalosťami, ktoré mu na cestách skrížili i lemovali cestu. Vybral si dvanásť románov, na každý mesiac v roku jeden.

Veta, ktorá sa v argentínskej literatúre preslávila

Začal v júni 2002 práve Morelovým vynálezom, o ktorom, okrem iného, píše: „Román sa začína vetou, ktorá sa v argentínskej literatúre preslávila: ,Dnes sa tu na ostrove stal zázrak.‘ Zázraky sa v Argentíne zdajú byť každodennou záležitosťou. Bioyov rozprávač pokračuje: ,Nie sú to halucinácie ani predstavy; sú to skutoční ľudia, prinajmenšom takí skutoční ako ja.’ Picasso raz povedal, že všetko je zázrak, aj to, že sa človek nerozpustí, keď sa kúpe vo vani.“

Adolfo Bioy Casares sa českému a slovenskému čitateľovi prvýkrát predstavil v roku 1968 vďaka priateľstvu a spolupráci so slávnym budovateľom literárnych labyrintov – Borgesom. Pod spoločným pseudonymom Honorio Bustos Domecq publikovali zbierku detektívnych príbehov Šest problémů pro dona Isidra Parodiho (originál 1942, český preklad Vladimíra Medeka Odeon, 1968 a Argo 2015).

Titulnou postavou je obyvateľ väzenskej cely číslo 273, za vraždu na 21 rokov odsúdený holič, ktorý na diaľku rieši najväčšie záhady sveta zločinu. Ako napovedá jeho meno, poviedky sú paródiou, pastišom i poctou kriminálkam a čitateľskou lahôdkou.

Casares býva označovaný za hlavného predstaviteľa laplatskej fantastickej prózy. Jeho prózy sa pohybujú na hranici sci-fi, dobrodružnej, filozofickej, mysterióznej a postmodernej spisby. S čitateľom sa hrá na skrývačku, postupne mu odhaľuje návod na interpretáciu, no riešenie ponecháva do veľkej miery na ňom. Vymýšľa si tak ľahko a prirodzene ako dýcha.

Sám kdesi povedal: „Nepoznám úzkosť z prázdneho listu papiera. Mám vždy viac námetov, ako stačím spracovať.“ Opakovane sa vracia k motívu a symbolike vzdialeného, opusteného, tajomného ostrova.

Plán úniku ako interpretačná hádanka

V románe Plán úniku (v španielčine 1945, v českom preklade Anežky Charvátovej vydal Julius Zirkus, Brno 2003) čítame zápisky bojazlivého námorného poručíka Henriho Neversa sprostredkované jeho strýkom. Neversa za trest vyšlú na ostrov Diabol vo Francúzskej Guayane – známy zo Charriérovho Motýľa, ktorý sa tu odohráva o 20 rokov neskôr –, aby pomáhal guvernérovi Castelovi starať sa o trestancov.

Stretáva sa s mátožnou a mätúcou realitou (maskovanie, kamufláž), čudnými, nedôveryhodnými zamestnancami i väzňami. Román je založený na podrobných opisoch situácií, do ktorých sa postavy dostávajú. Na ich vychýlenom vnímaní. Rozprávač nám postupne odhaľuje jednotlivé výseky rea­lity, ich mylné posudzovanie postavami i ním samým. Až v poslednej tretine sa začína odhaľovať, ako sa veci majú. Nevers si najskôr myslí, že guvernér chystá vzburu, potom, že je obeťou vzbury, prípadne šialencom. Napokon vysvitne, že je strojcom grandiózneho vynálezu, ktorý posúva hranice ľudského vnímania.

Hoci smeruje k záverečnému vysvetleniu, text ostáva interpretačnou hádankou a poskytuje čitateľovi zážitok z objavovania nemysliteľného aj pri opakovanom čítaní a premýšľaní. Napriek desivým udalostiam a prízrakom má v zložitom súkolí textu dôležité miesto humor: „Musím uznat, že je méně dotěrný na svém souostroví než v naší literatuře. Skoro není vidět, skoro není slyšet, ale všechno je korektní a přesné, kromě kávy: tu dělá vynikající.“

Casaresov kľúčový text La invención de Morel vyšiel vo vydavateľstve Editorial Losada v Buenos Aires roku 1940 s obálkou Norah Borgesovej, významnej argentínskej vizuál­nej umelkyne a sestry Jorgeho Luisa. V češtine mal rovnaké šťastie, keď ho v roku 1988 Odeon vydal vo výbornom preklade Františka Vrhela s krásnou obálkou Pavla Hracha a vynikajúcim čiernobielym výtvarným sprievodom Vladimíra Kokoliu.

Prírodné živly, moderné stavby a preludy

Opäť je hlavným protagonistom akýsi muž na úteku pred zákonom. Napriek varovaniu, že na opustenom ostrove šarapatí nákaza, rozhodne sa naň vstúpiť a konfrontovať sa s prírodnými živlami, modernými funkcionalistickými stavbami (múzeum, kaplnka a bazén) i preludmi, ktoré sú na nerozoznanie od ľudí. Medzi nimi sa objaví postava ženy, Faustiny, ktorá ho zaujme, hoci si uvedomuje, že je nebezpečné o nej rojčiť.

„V nic nedoufám. Není to hrozné. Poté, co jsem se takto rozhodl, dosáhl jsem klidu.
Ale ta žena mi dala naději. Měl bych se bát nadějí.
Každý večer se dívá na západy slunce; já se ze svého úkrytu dívám na ni. (…) Cítím však, možná trochu v žertu, že kdyby se na mě na okamžik podívala, na okamžik se mnou promluvila, zalil by mě pocit, že mohu počítat s pomocí, pocit, jaký má člověk mezi přáteli, u snoubenky nebo mezi lidmi své krve.“

Románu nechýba poetický, melancholický rozmer. Hrdina je neistý, tápajúci; pomaly, ale isto však prichádza veciam na koreň. V prvej polovici textu sme čoraz častejšie znepokojovaní – ale aj fascinovaní – podrobnými opismi skutočnosti, v ktorej čosi neladí, nesedí, posúva sa mimo rámcov, v ktorých sme zvyknutí ju vnímať.

„Pozoroval jsem je, slyšel jsem je. Cítil jsem, že se děje něco podivného; nevěděl jsem co. Byl jsem rozhořčen tím směšným darebákem.
,Kdybych vám řekl, co všechno hledám…‘
,Uráželo by vás?‘
,Nebo bychom si porozuměli. Zbývá málo času. Tři dny. Je to neštěstí, že si nerozumíme.‘
Slova a pohyby Faustiny a vousáče se v mém vědomí pomalu, ve skutečnosti na vteřinu přesně shodovaly s jejich slovy a pohyby před týdnem. Ukrutný věčný návrat. Neúplný: moje zahrádka, opět mrzačená Morelovými kroky, je dnes zašlá, zbytky uschlých květin jsou zašlapány do země.
První dojem mě potěšil. Domníval jsem se, že jsem učinil tento objev: v našem jednání se patrně projevují nečekaná, stálá opakování. Příznivá okolnost mi dovolila si toho povšimnout. Být tajným svědkem několika rozmluv týchž osob není běžné. Jako v divadle, výstupy se opakují.“

Nasledovník Wellsovho doktora Moreaua

V druhej polovici sa začína rýchlo vyjasňovať, hrdina nám poskytuje dôkazy takmer exaktné a my zažívame iný druh znepokojenia a fascinácie. Prehodnocujeme, reinterpretujeme. Text vytvára sám seba, svoj vlastný svet. Ako čitatelia sme pozvaní byť nielen divákmi, ale i spolutvorcami. Podieľať sa na zázraku, byť jeho súčasťou.

Dobrodružný a detektívny román predstavujú pre autora pevný základ, na ktorom buduje psychologicko-filozofický triler o ľudskom čítaní mnohých vrstiev symbolov. Tajomný vynálezca Morel – nasledovník Wellsovho doktora Moreaua – vytvoril na ostrove čosi ako virtuálnu realitu, ktorá však má i časovú hĺbku a zapája nielen zrak, ale aj ostatné zmysly, no predovšetkým ľudské vedomie.

„Domnívám se, že přicházíme o nesmrtelnost, protože se odolnost proti smrti nevyvíjela; její zdokonalování ulpívá na prvotní, jednoduché myšlence: zachovat při životě celé tělo. Bude však zapotřebí najít způsob, jak uchovat to, co zajímá vědomí.“

V slovenčine autorovi vyšiel zatiaľ jediný román, Spánok na slnku z roku 1973. V preklade Marty Biskupičovej ho roku 1986 vydal Slovenský spisovateľ.

Alberto Manguel svoju kapitolu v Čitateľskom denníku venovanú Morelovmu vynálezu zakončil citátom z Casaresovho spisovateľského denníka: „Vždy som hovorieval: píšem pre čitateľa. Ale skutočnosť, že pokračujem v písaní aj dnes, keď už čitatelia (oddaní, plnokrvní) zmizli, nevyvrátiteľne dokazuje: píšem skrátka pre seba.“

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie