Denník N

Revolúcia v roku 1917 a my: Ako sme sa pozerali na to, že sa v Rusku derú k moci boľševici

Titulná stránka provládnych Slovenských novín z 10. novembra 1917. Reprofoto - SNK
Titulná stránka provládnych Slovenských novín z 10. novembra 1917. Reprofoto – SNK

Uhorskí socialisti neskrývane oslavovali revolúciu, provládne noviny očakávali mier na východnom fronte a konzervatívni martinskí národniari sa pohoršovali nad anarchiou. Aké to len sily dostávajú sa navrch, ťažkali si.

Je štvrtok, 8. novembra 1917. Denník Slovenské noviny, vychádzajúci v Budapešti a lojálny uhorskej vláde, ktorý redigoval maďarón Adolf Pecháň (podpisujúci sa ako Pechány), prináša najmä správy o veľkých úspechoch rakúsko-uhorských vojsk na talianskom fronte.

Nahusto zalomené články v novinách, ktoré v týchto dňoch pre nedostatok papiera často vychádzali len na dvoch stranách, priniesli aj avízo o bohoslužbách za cisára Františka Jozefa, ktorý zomrel rok predtým, či správu o prenájme štátnych tatranských kúpeľov Uhorskej banke.

V Európe už tretí rok zúrila svetová vojna. Ľudí trápil nedostatok potravín, monarchiou sa šírili choroby, každý deň sa stovky Slovákov dozvedali o smrti blízkych na fronte. Do toho všetkého sa v Rusku deň predtým, 7. novembra, začala boľševická revolúcia, ktorá – ako sa ešte len ukáže – otrasie dejinami.

V Uhorsku to však ešte nevedeli. Pecháň do vydania svojich novín zaraďuje len krátku správu, datovanú ešte 6. novembrom, podľa ktorej Lev Trockij, jeden z boľševických lídrov, nariadil vojenskej posádke v Petrohrade, aby počúvala len také rozkazy, ktoré odobrí čerstvo vymenovaný vojenský výbor petrohradskej rady (sovietu) robotníkov a vojakov.

Pecháň boľševikov nazýva maximalistami („boľše“ po rusky znamená „viac“) a tuší možný prevrat. „Večerné časopisy v tomto kroku rady robotníkov a vojakov vidia prvý pokus maximalistov dostať moc do svojich rúk,“ píšu Slovenské noviny. „Myslia si, že vláda energične zakročí proti tomuto pokusu, aby ho raz navždy urobila nemožným.“

Ako sa o pár dní ukáže, vláda už zakročiť nestačila a na čelo Ruska sa po revolúcii a krvavej občianskej vojne dostal Vladimir Iljič Lenin. 

Desiatky postrieľaných demonštrantov počas takzvaných júlových dní v Petrohrade v roku 1917. Foto – wikipedia.org

Rusko v roku 1917: Čo sa stalo

Októbrová revolúcia, po ktorej sa chopili moci boľševici, bola pokračovaním februárovej revolúcie, ktorá zvrhla cára Mikuláša II. Obe sa podľa nášho gregoriánskeho kalendára odohrali v skutočnosti v inom mesiaci – februárová v marci, októbrová v novembri; názvy však dostali podľa toho, aký mesiac sa písal podľa juliánskeho kalendára používaného v Rusku.

Cárske Rusko bolo v roku 1917, po tri roky trvajúcej vojne s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, hospodársky vyčerpané. Krajina hladovala, čo vyvolávalo protesty. Tisíce robotníkov veľkej Petrohradskej Putilovskej fabriky, najväčšej továrne v štáte, vyhlásili 7. marca štrajk, ktorý postupne prerástol do masových demonštrácií. Cár sa pokúsil zakročiť a 11. marca jeho jednotky postrieľali pri nepokojoch asi 150 ľudí.

Robotníci a revolučne naladení vojaci si následne vytvorili rady (takzvané soviety), ktoré sa otvorene postavili cárskej moci. Revolúcia po pár dňoch zmietla tristoročnú vládu dynastie Romanovcov. Mikuláš II. sa vzdal trónu, bola vytvorená Dočasná vláda, no v krajine si zachovali vplyv aj revolučné soviety. Spočiatku v nich mali väčšinu umiernené socialistické skupiny eserov a menševikov, no postupne sa dostávali pod kontrolu radikálnych boľševikov.

Napätie medzi skupinami prinášalo ďalšie a ďalšie konflikty. Boľševici sa pokúsili vyvolať nové nepokoje už v júli 1917, keď desaťtisíce ozbrojených robotníkov a vojakov obkľúčilo petrohradský Tauridský pálac. Dočasná vláda však proti nim poslala vlastné vojská, ktoré boľševikov rozohnali. Na uliciach po tomto zákroku zostalo ležať asi štyristo tiel.

Začiatkom júla sa na čelo vlády postavil bývalý minister vojny Alexandr Fiodorovič Kerenskij, rozhodnutý pokračovať vo vojne proti centrálnym mocnostiam. Keď však jeho ofenzíva proti nemeckým a rakúsko-uhorským vojskám stroskotala, iniciatívu opäť prevzali boľševici.

Večer 6. novembra ozbrojení vojaci, robotníci a Červené gardy obsadili kľúčové miesta v Petrohrade a členov Dočasnej vlády obkľúčili v Zimnom paláci. Signálom na útok na Zimný palác mal byť výstrel z krížniku Aurora, ktorý kotvil na brehu rieky Neva. Leninovi sa postupne podarilo prevziať moc, no krajina sa až do roku 1920 zmietala v občianskej vojne medzi červenými (teda boľševikmi) a bielymi (monarchistami). 

Lenin počas revolúcie. Foto – wikipedia.org

„Aké sily sa dostávajú navrch!“

Ako sa na to pozerali ľudia v Uhorsku, ktorí podobne ako v Rusku trpeli následkami dlhotrvajúcej vojny? Zaujímavé je, že ani noviny lojálne monarchii revolúciu robotníkov prvoplánovo neodsudzovali. Sľubovali si od nej okamžité nastolenie mieru na východnom fronte, ktorý mali boľševici vo svojom programe. To by povzbudilo obyvateľstvo aj vojenskú mašinériu ríše, ktorá by sa mohla sústrediť na bojiská na západe, napríklad v Taliansku.

Slovenské noviny o revolúcii po prvý raz vo veľkom článku informovali na prvej strane 10. novembra. „Túžba po pokoji teraz už po druhý krát otriasla Ruskom,“ písal denník. „Ruský ľud po detronisovaní cára očakával naplnenie svojich túžieb. Zunoval vojnu, ktorá ho vysilila a žiada pokoj, aby mohol ďalej pracovať na svojej budúcnosti.“

Noviny informujú, že prevrat sa uskutočnil bez krviprelievania, čo neskôr vyvracal článkami o streľbe v Petrohrade aj Moskve. „Jaké následky bude ťahať za sebou tento štátny prevrat, to sa v tomto okamihu ešte predvídať nedá. História nás učí, že plameň revolúcie, keď raz vyšľahne, tak chytro nevyhasne a z revolúcie, ako z nejakej sopky valí sa láva, ktorá páli a ničí všetko, čo jej v ceste stojí,“ pokračujú Slovenské noviny.

„Ale jedno je isté, totižto že nový prevrat v Rusku je opäť mohutným výrazom ruského ľudu po pokoji, ktorú žiadna moc viac neni v stave potlačiť a čím väčšie sú zmätky a prevraty v Rusku, tým viac ony prajú pokoju, lebo neminú svojho účinku na spojencov Ruska.“

Konzervatívne Národné noviny, vydávané martinskými národniarmi, sa na ruský prevrat pozerali oveľa kritickejšie. V krátkej noticke z 10. novembra s názvom Anarchia v Rusku písali: „Anarchia v Rusku je čím dial väčšia. Nakoľko vyrozumieť z posledných nejasných zvestí, v Petrohrade zvíťazila revolúcia robotníckej a vojenskej rady, Kerenskij vraj utiekol. Aké sa to len sily dostávajú navrch! Kde je ruský národ?“

Juraj Benko z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied hovorí, že oveľa väčší ohlas ako októbrová revolúcia mala na slovenských územiach februárová revolúcia, ktorá zvrhla cára. „Boľševická revolúcia, ktorá prišla o pol roka neskôr, bola najprv vnímaná ako jeden z ďalších pokusov o prevrat, ku ktorým počas tohto pol roka dochádzalo. Nebolo vôbec isté, ako sa to bude ďalej uberať. Preto pôsobia prvé články opatrnejšie.“

Titulka Robotníckych novín z 15. novembra 1917. Reprofoto – SNK

Prečo sa revolúcia prijala zmierlivo

Pecháňove Slovenské noviny mali na verejnú mienku silný vplyv. Patrili k najlacnejším a teda aj najrozšírenejším, a keďže boli lojálne vláde, môžeme z nich dedukovať, aký postoj k boľševickému prevratu v prvých dňoch zaujímali elity. Z dnešného pohľadu je prekvapivé, ako ústretovo o revolúcii písali. Akoby si nepripúšťali možnosť, že by revolučné socialistické myšlienky mohli ohroziť staré poriadky aj v Rakúsko-Uhorsku.

„Bezprostredné očakávanie, nielen od októbrovej revolúcie, ale už od februárovej, bolo, že by mohla priniesť separátny mier, čo sa nakoniec aj naplnilo,“ vysvetľuje Benko s tým, že takýto výsledok vlastne vyhovoval oficiálnym miestam v Rakúsko-Uhorsku. „Pocit ohrozenia zo samotných myšlienok revolúcie prišiel až s tým, ako sa po uzavretí prímeria začali vracať do monarchie vojnoví zajatci, ktorí sa s boľševickým programom zoznámili. Pozeralo sa na nich ako na nositeľov revolučnej nákazy, ktorí mohli rozvrátiť domáci poriadok. To však prišlo až o niekoľko mesiacov neskôr.“

Kritický pohľad martinských národniarov na revolúciu vychádzal skôr z toho, že pre nich bol ruský cár nielen symbolom starých poriadkov, ku ktorým mali sympatie, ale aj z akejsi pretrvávajúcej nádeje na podporu emancipácie slovanských národov v strednej Európe. „Cár bol pre nich akýsi slaviansky vzor,“ hovorí historik Benko. „Októbrovú revolúciu vnímali ako vzburu voči niečomu zavedenému, to, čo sa tam dialo, považovali za chaos.“

Možno najprekvapivejším momentom je, s akým nadšením vítali boľševickú revolúciu uhorskí sociálni demokrati. V Robotníckych novinách, vydávaných v Prešporku, teda dnešnej Bratislave, týždeň po prevrate vydali ohlas, kde hovorili o svojej dejinnej povinnosti šíriť boľševické myšlienky ďalej.

„Vedenie sociálnodemokratickej strany uhorskej považuje za svoju dejinnú povinnosť, aby na výzvu revolučnej demokracie ruskej hneď odpovedalo tým osvedčením, že si program revolučnej demokracie osvojuje a chotné je jeho uskutočnenie s celou svojou silou, výbojnosťou a oduševnelosťou napomáhať. Revolúcia ruská je spoločnou vecou demokracie a socialismu celého sveta,“ písali Robotnícke noviny

Uhorskí socialisti vo svojom vyhlásení okrem toho vyzvali vládu, aby prijala ruskú ponuku prímeria, a apelovala aj na západné sociálno-demokratické strany, „ktoré boli nám vo vede demokracie, socialismu a triedneho boja vzorným príkladom“, aby vynaložili všetok vplyv na svoje vlády a presvedčili ich o potrebe mieru.

Ako je možné, že v dobe vojnovej cenzúry mohli byť uhorskí socialisti takto otvorení? „Zrejme to súvisí s tým, že boľševická revolúcia bola vnímaná ako niečo, čo rozvráti mocnosti Dohody a povedie k separátnemu mieru medzi Ruskom, Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom,“ hovorí historik Juraj Benko.

„Preto úrady možno v prvých dňoch nemali prísny pohľad na to, ako socialisti revolúciu vítali. Na druhej strane, sociálni demokrati, pri obmedzenosti informácií z Ruska v prvých dňoch po revolúcii, síce októbrový prevrat vítali, lebo išlo o naplnenie ich programu, teda o prekonanie kapitalizmu, postupne si však uvedomovali, že to, čo sa deje v Rusku, nie je tak celkom v zhode s tým, o čo sa oni snažia v Uhorsku.“ 

Ohlas uhorských sociálnych demokratov, Robotnícke noviny 15. novembra 1917. Reprofoto – SNK

Kto je Trockij a Lenin?

Čím viac správ o revolúcii do Uhorska prichádzalo, tým opatrnejšie noviny udalosti opisovali. V druhej polovici novembra roku 1917 bolo zrejmé, že boľševici ešte nemajú situáciu úplne pod kontrolou. Postaviť sa revolúcii skúšali vojaci verní predsedovi Dočasnej vlády Kerenskému, pomaly sa ale začali šikovať aj pluky monarchistov, ktoré nakoniec viedli s červenými vojnu ešte nasledujúce dva roky.

„Ešte neni určitejších zpráv z Petrohradu a z toho sa dá uzatvárať na to, že boj medzi dočasnou vládou Kerenského a novou vládou boľševikov ešte neprestajne trvá,“ písali Robotnícke noviny 22. novembra 1917. Zaujímavé je, ako triezvo a s odstupom hodnotili postoj politických špičiek centrálnych mocností (teda Nemecka a Rakúsko-Uhorska) k udalostiam v Rusku.

„Zprávy, ktoré prichádzajú pres ruky zpravodajstva nemeckého, sú pribarvené v prospech ústredných mocností, iné sú zase premenené tak, ako to záujem Dohody vyžaduje. Ústredné mocnosti si želajú, aby zvíťazil Lenin a Trocký, lebo týchto programom je okamžité prímerie a potom konečne mier,“ píšu redaktori socialistických Robotníckych novín.

„Nevadí nič, že víťazstvo boľševikov znamená víťazstvo proletariátu a jeho diktatúry a nepadá na váhu u kresťanského sveta ústredných mocností ani to, že Trocký je žid. Hlavná vec, je, keď sa pomocou ruského zmätku priblížime k mieru,“ dodávajú noviny s tým, že do udalostí v Rusku sa snažia zapliesť Angličania a Japonci, ktorí by chceli boľševickú revolúciu prekaziť.

Noviny svojim čitateľom približovali aj to, kto sú lídri ruskej revolúcie. Práve v tejto dobe začali byť uhorskí sociálni demokrati k boľševikom aj kritickí. „Vodcovia boľševikov sú Lenin a Trocký,“ vysvetľovali. „Leninove pravé meno je Vladimir Uljanov, Trocký menuje sa vlastne Bronstein. Lenin (…) je známy ako národohospodár a vydal aj väčší spis o ruskom hospodárstve. V politickom živote vystupoval najvýš energicky a bezohľadne a mal tiež podiel na rozpoltení strany na boľševikov a menševikov.“

Titulka Robotníckych novín z 22. novembra 1917. Reprofoto – SNK

Kusé a nejasné novinové správy z prvých dní po revolúcii pohli verejnou mienkou na slovenských územiach Uhorska oveľa menej ako rozprávanie vojnových zajatcov, ktorí sa z Ruska začali vracať do monarchie na prelome rokov 1917 a 1918. Juraj Benko ich úlohu v radikalizácii časti domáceho obyvateľstva opísal vo svojej odbornej stati s názvom Obraz sovietskeho Ruska a jeho funkcia v slovenskom ľavicovom diskurze.

Z boľševickej propagandy na nich najsilnejšie pôsobili heslá o mieri a pôde, ktorú brali veľkým statkárom. „Navrátilci nachádzali doma pozorné poslucháčstvo. Zjednodušené porovnávanie domácej a ruskej situácie, opierajúce sa skôr o propagandistické myšlienky rozširované v Rusku, bolo obsahom základných hesiel a prejavov poburovania a rozširovania nespokojnosti,“ píše Benko.

„Vlastné skúsenosti sa často miešali s realitou vytváranou propagandistickými heslami a tradičnými folklórnymi prvkami protipanskej vzpurnosti, prameniacej z hlbokej frustrácie, ktorá mala možnosť sa uvoľniť a vybiť na sklonku vojny.“

Ako Benko dodáva, koniec vojny na jeseň 1918 bol aj vďaka týmto rozprávaniam sprevádzaný rabovačkami na slovenských územiach, namierenými najmä voči statkárom, Židom, boháčom a Maďarom. „Často spomínaným sloganom rabovačiek z jesene 1918 je heslo ‚Porobíme s pánmi také poriadky, ako boľševici v Rusku!‘ v rôznych obmenách,“ píše Benko.

Slovenské noviny z 22. novembra 1917. Reprofoto – SNK

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie