Denník N

Všetci klamú: ako google odhaľuje naše temné túžby, predsudky a tajomstvá

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Autor Seth Stephens-Davidowitz napísal knihu Všetci klamú, aby ukázal, že internet pozná naše (nepekné) tajomstvá, o ktorých nevedia naši priatelia ani rodina.

Všetci klamú.

Ľudia klamú, koľko drinkov vypili na párty, ako často chodia do fitka, koľko stáli ich nové topánky či koľko kníh prečítali.

Ospravedlnia sa v práci, že sú chorí, hoci sú zdraví, a sľúbia, že zavolajú a už sa nikdy neozvú. Hovoria, že sú šťastní, aj keď sa trápia, a že vás milujú, hoci city už dávno ochladli.

Ľudia klamú priateľom, nadriadeným, deťom, rodičom, lekárom, manželom, sebe i prieskumom.

Spotreba kondómov

Keď sa ľudí v Spojených štátoch pýtali, ako často majú heterosexuálny pohlavný styk, ženy uvádzali, že v priemere majú sex 55-krát za rok a kondóm používajú v 16 percentách, čo dáva 1,1 miliardy kondómov ročne.

Lenže z výpovedí heterosexuálnych mužov vyplývalo, že ročne spotrebujú až 1,6 miliardy kondómov.

Kto z nich mal pravdu?

Nikto. Podľa dostupných údajov sa v USA predá ročne len 600 miliónov kondómov. „Klame každý, rozdiel je len v tom, ako veľmi,“ vraví v novej knihe Všetci klamú (Everybody Lies) ekonóm a autor Seth Stephens-Davidowitz.

Stephens-Davidowitz vychádzal v knihe z údajov, ktoré zanecháme na internete, na ktorom dávame voľný priechod našim rasistickým či iným nevhodným presvedčeniam a tajným túžbam, ku ktorým sa verejne nepriznávame.

Tretinu času klameme

Autor v knihe spomína, ako veľmi ho ovplyvnil výskum z 50. rokov minulého storočia. Vedci v ňom zisťovali, koľko obyvateľov Denveru volilo, darovalo peniaze na charitu a má preukaz do knižnice.

Vedci mali k dispozícii oficiálne údaje a zistili, že od osobných výpovedí ľudí sa značne líšili. Obyvatelia amerického mesta napríklad uvádzali, že až 67 percent z nich darovalo peniaze na nedávnu charitatívnu akciu, hoci v skutočnosti to bolo len 33 percent.

Až 63 percent ľudí vypovedalo, že volili vo voľbách do obecného zastupiteľstva, no v skutočnosti to bolo len 36 percent.

Štatistik Roger Tourangeau, ktorý pôsobil na univerzite v Michigane, k tomu v knihe Všetci klamú podotkol: „Zhruba tretinu času ľudia klamú. Prenáša sa to aj do dotazníkov.“

Stephens-Davidowitz sa v novej knihe vykašľal na dotazníky, pretože „všetci klamú“ a namiesto toho sa pozrel na to, čo o nás hovorí google či facebook.

Naozaj nám na farbe pleti nezáleží?

Američania v dotazníkoch nezriedka uvádzajú, že im na farbe pokožky politického kandidáta už nezáleží, no minulý rok si za prezidenta zvolili Donalda Trumpa, čiže človeka, ktorý černochov falošne obvinil, že sú v Amerike zodpovední za väčšinu vrážd belochov, obhajoval ľudí, ktorí na mítingu zmlátili podporovateľa hnutia Black Lives Matter (hnutie bojujúce za práva černochov) a váhal s odmietnutím podpory od bývalého lídra Ku Klux Klanu.

Stephens-Davidowitz sa v knihe odvoláva na zistenia štatistika Nata Silvera, ktorý skúmal, či je podpora Trumpa spojená s nezamestnanosťou, náboženstvom, vlastníctvom zbraní, mierou imigrácie alebo odporom k Obamovi.

Silver – tak ako Stephens-Davidowitz – zistil, že „oblasti, ktoré podporovali Trumpa najviac, boli zároveň tie, kde ľudia na googli najviac vyhľadávali slovo neger (hanlivo, z angl. nigger).“

Až dvadsať percent vyhľadávaní na internete, ktoré obsahovali slovo „neger“, mali tiež slovo „vtipy“. Iné časté vyhľadávania spojené s uvedeným hanlivým výrazom, boli „hlúpi (negri)“ alebo „nenávidím (negrov)“.

Stormfront

Stephens-Davidowitz sledoval aktivitu na stránke Stormfront, internetovom fóre, ktoré v roku 1995 založil bývalý člen Ku Klux Klanu. Medzi najpopulárnejšie skupiny na stránke patrí tá s názvom „Fanúšikovia a podporovatelia Adolfa Hitlera“.

Stephens-Davidowitz zistil, že úplne najväčší nárast fanúšikov mala stránka v novembri 2008, deň po voľbe Baracka Obamu za amerického prezidenta. Naopak, keď bol minulý rok za prezidenta zvolený Donald Trump, prakticky k žiadnemu nárastu na stránke nedošlo.

Autor k tomu hovorí, že voľba Obamu vyvolala medzi nacionalistami a neonacistami rozruch, takže sa zomkli na stránke, ktorá im je názorovo blízka, zatiaľ čo Trump bol len odpoveďou na rasizmus, ktorý je v americkej spoločnosti latentne (a otvorene) prítomný.

Sexualita

Dáta z vyhľadávačov ukazujú, že ženy majú nezriedka obavy o sexuálnu orientáciu manželov. „Je môj manžel gej?“ sa ženy pýtajú o desať percent viac ako otázku „Podvádza ma manžel?“

Na homosexuálnu orientáciu partnerov sa ženy v USA pýtajú osemkrát častejšie ako na to, či sú ich manželia alkoholici, a desaťkrát častejšie ako na to, či majú depresiu.

„Otázky na sexuálnu orientáciu manželov sú oveľa častejšie v oblastiach, ktoré sú najmenej tolerantné,“ píše Stephens-Davidowitz a ukazuje, že tam, kde sa o veciach nemôže diskutovať otvorene, ľuďom neostáva nič iné, ako sa potajomky pýtať na internete.

Dáta z Pornhubu, jednej z najpopulárnejších pornostránok, ukazujú, že zo stovky najviac vyhľadávaných hesiel sa až 16 percent týka incestu.

Ženy vyhľadávajú aj sex s plyšovými zvieratami, ide však o okrajovú záležitosť. Až 25 percent žien, ktoré na stránke hľadajú heterosexuálne porno, vyhľadáva témy, ktoré súvisia s bolesťou a ponižovaním žien, uvádza Stephens-Davidowitz.

Z vyhľadávania kľúčových hesiel na googli vyplýva, že „muži googlia viac otázok o svojom pohlavnom orgáne ako akejkoľvek inej časti tela. Viac ako o svojich pľúcach, pečeni, nohách, ušiach, nose, krku a mozgu dokopy“.

Podľa Stephens-Davidowitza ženám na veľkosti penisu až tak nezáleží, pretože „na každé vyhľadávanie o veľkosti partnerovho pohlavného orgánu, ktoré robí žena, pripadá približne 170 vyhľadávaní mužmi“.

Ako sme nedávno napísali, keď už ženy hľadajú informácie o veľkosti mužského prirodzenia, je to skôr preto, že im prekáža jeho nadmerná veľkosť a sťažujú sa, že pri pohlavnom styku pociťujú bolesť či krvácajú.

Stereotypy, zneužívanie a potraty

Ľudia majú predsudky a stereotypy. Niekedy sa googlu pýtajú otázky typu „Prečo sú černosi drzí?“ a „Prečo sú židia odporní?“

Rodičia sa 2,5-krát viac pýtajú otázku „Je môj syn nadaný“ ako „Je moja dcéra nadaná“? Hoci skutočnosť je taká, že dievčatá majú v nižšom veku väčšiu slovnú zásobu ako chlapci a v triedach pre nadané deti v USA je ich viac.

Viac ako inteligencia zaujíma rodičov vzhľad ich dcér. „Má moja dcéra nadváhu?“ sa pýtajú dvakrát viac ako otázku „Má môj syn nadváhu?“ Hoci „okolo 28 percent dievčat má nadváhu a zhruba 35 percent chlapcov“, píše Stephens-Davidowitz. Rodičia sa tiež googlu častejší pýtajú, či je ich dcéra krásna ako to, či je ich syn pekný.

Keď pred pár rokmi zasiahla Spojené štáty ekonomická kríza, ľudia sa obávali, že frustrovaní rodičia si zlosť vybijú na deťoch a ich zneužívanie sa zvýši. Lenže oficiálne údaje hlásili pokles.

Stephens-Davidowitz však ukázal, že google žiaden pokles nehlásil, pretože obsahoval veľa vyhľadávaní typu „mama ma udrela“ a „otec ma zmlátil“.

Autor si uvedený rozdiel vysvetľuje tým, že počas ekonomickej krízy sú sociálni pracovníci, ktorí majú problematiku na starosti, buď bez práce, alebo sú preťažení, takže sa veľa prípadov zneužívania detí vôbec nerieši. Čo deti nepovedali svojmu okoliu, však povedali googlu.

V roku 2015 sa ženy v USA až 700-tisíckrát googlu pýtali, ako si samy môžu navodiť potrat. Úplne najviac hľadali v štáte Mississippi, kde na 1,5 milióna žien pripadá jedna potratová klinika.

„Osem z desiatich amerických štátov s najviac vyhľadávaniami, ako si navodiť potrat, označil Guttmacher Institute ako nepriateľské alebo veľmi nepriateľské voči potratom. Žiaden z desiatich štátov s najnižšou mierou rovnakého vyhľadávania nie je ani v jednej z oboch uvedených kategórií.“

Širší kontext

Stephensa-Davidowitza sme dvakrát kontaktovali, ale na naše otázky neodpovedal. Nevýhodou dát, z ktorých autor vychádzal, je, že z nich nepoznáme motiváciu ľudí.

Lebo je rozdiel, či človek ide na konšpiračný web preto, aby sa zasmial alebo „poučil“ a „sex s plyšákom“ vyhľadá zo záujmu, zo zvedavosti alebo preto, aby sa pobavil.

Slovenskí odborníci, ktorých sme oslovili, nám povedali, že takéto dáta z internetu musíme vždy zasadiť do širšieho kontextu údajov, ktoré máme z dotazníkov, oficiálnych štatistík a iných zdrojov.

Za nedostatok knihy, ktorá má podtitul „Čo internet môže povedať o tom, akí v skutočnosti sme“, považujeme, že pracuje s hypotézou, že na verejnosti „to nie sme my“, ale postačí, ak si sadneme k počítaču a odhalíme svoje „pravé ja“.

Takéto delenie je chybné. Vždy sme to my, len v iných situáciách, keď je nad nami dozor iných ľudí, alebo nie.

Užitočné odkazy o knihe Všetci klamú:

  1. The Economist: How to find out what people really think
  2. Andrew Gelman: “Everybody Lies” by Seth Stephens-Davidowitz
  3. Vox: Proof that Americans are lying about their sexual desires
  4. Vox: Persuasive proof that America is full of racist and selfish people
  5. Guardian: Everybody lies: how Google search reveals our darkest secrets

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie