Denník N

Kdeže nuda, župné voľby môžu vyprodukovať nového kandidáta na prezidenta

Smer stále pôsobí a funguje ako klasická politická strana so svojimi štruktúrami. A to ho robí úspešným rovnako ako popularita jeho predsedu.

Autor je politológ

Hoci je význam regionálnych volieb podceňovaný a niektorí politici ich ignorujú, ba dokonca by úroveň medzi štátom a obcou najradšej zrušili, nadchádzajúce voľby predsa len čo-to napovedia o stave slovenskej spoločnosti i životaschopnosti politických strán. A možno vyprodukujú aj relevantného kandidáta na hlavu štátu.

Na začiatok snáď netreba zdôrazňovať, že Slovensko sa v nedeľu prebudí do červeného rána. V každom kraji Smer postavil svojho (s vysokou pravdepodobnosťou) víťazného kandidáta alebo tomu víťaznému vyjadril otvorenú podporu. Iste, v Banskej Bystrici ju protikotlebovský kandidát prijal len ako nutné zlo v boji proti ešte väčšiemu zlu. Zato v Bratislave, v bývalej bašte demokratickej pravice, išlo o dlhodobo očakávané mentálne zblíženie bývalých komunistov, ktoré určite nikoho neprekvapilo, hoci z taktických dôvodov o ňom hlavný kandidát nechce hovoriť.

Smer teda týmto voľbám bude opäť dominovať. Hoci jeho celorepublikové preferencie postupne klesajú, v regiónoch si potvrdí pozíciu najsilnejšieho subjektu. Táto skutočnosť svedčí o dobre nastavenom fungovaní strany Smer ako politickej organizácie. Napriek popularite predsedu, oligarchickej pozícii straníckeho vedenia a z nej vyplývajúcemu podradnému postaveniu členskej základne na Slovensku to na prevalcovanie súperov zatiaľ stačí.

Smer nezastupujú v regionálnych úradoch len bývalí členovia HZDS v pozícii „akoby členov“ tejto vládnej strany, Smer dokáže vyprodukovať regionálnych lídrov aj z vlastných radov. A to je na tejto straníckej formácii mimoriadne sympatické pre každého fanúšika klasických politických strán a nie patologických prvkov, akých je v ostatnom čase na Slovensku neúrekom. Iste, Smeru sa svojho času podarilo pozbierať členské pozostatky miestnych buniek (i majetku) bývalej komunistickej strany a neskôr sa k nemu pridali aj bývalí členovia Mečiarovho subjektu. Nič to však nemení na fakte, že Smer, na rozdiel od mnohých iných subjektov, stále pôsobí a funguje ako klasická politická strana so svojimi horizontálnymi i vertikálnymi štruktúrami. A to ju robí úspešnou rovnako ako popularita jej predsedu.

Organizačne úplne inak než Smer sú nastavené pravicové strany, čo je dôvod, prečo v regionálnych (i komunálnych) voľbách prepadávajú. Preferenčne zatiaľ najsilnejšia opozičná strana je personálne taká vyprahnutá, že nedokáže z vlastných radov postaviť víťazného kandidáta ani v tradičnej bašte pravice. Vyzerá to tak, že opozičná sila SaS je len zdanie. Jej preferencie sú nadhodnotené, skutočnú podporu stálych voličov nemá, na Sulíkov liberalizmus dnes už nikto príčetný neverí, takže pri vzniku nových pravicových formácií zaznamená preferenčný pokles.

Zvyšok pravice nestojí za dlhšiu poznámku. Pragmatický Most sa pridal ku koaličnému partnerovi z republikovej úrovne, OĽaNO je politickou stranou len na papieri, Sieť reálne neexistuje a pôsobenie Kollárovho straníckeho zoskupenia sa komentuje len veľmi ťažko. Zmienku si možno zaslúži KDH, ktoré napriek mimoparlamentnému pôsobeniu dokázalo novú krv predstaviť v Prešovskom kraji a odkázať tak voličom, že je stále v hre aj vo veľkej politike.

Hoci župné voľby budú určite zaujímavé vo viacerých regiónoch, dominantná pozornosť sa sústreďuje hlavne do Banskej Bystrice. Práve v Bystrici sa mal odraziť výsledok nedávnych zmien vo volebnej legislatíve. Lenže sociálni inžinieri z vládnej koalície zrušením dvojkolovej voľby odstavili z hry nielen pravicových konkurentov, ale rovnako aj seba samých. Rozhodnúť nechali voličov a agentúry na prieskum verejnej mienky.

A práve podľa prieskumov verejnej mienky by mal Marian Kotleba od svojho vyzývateľa utŕžiť ťažké k. o. Scenár „A“ je teda pozitívny. Ján Lunter poženie pravicových extrémistov z úradu a banskobystrický región opäť zaznamená rozmach. Ekonomický i demokratický.

Pri scenári „B“ môže dôležitú úlohu zohrať tzv. špirála mlčania. Podľa autorky tohto konceptu Ellisabeth Noelle-Neumannovej (1982) ľudia ťažko znášajú predstavu vlastnej sociálnej izolácie, ktorá môže vzniknúť, ak vyjadria iný názor než väčšina spoločnosti. Preto veľmi pozorne sledujú správanie okolia a registrujú, ktoré názory sú spoločnosťou akceptované, a ktoré nie. Ľudia veľmi radi prejavujú názor, pokiaľ sa zhoduje so všeobecne aktuálnym názorovým trendom. Ak spozorujú odchýlenie vlastných názorov od všeobecne prezentovaných predstáv, navyše ak by takéto názory mohli vyvolať odpor, výsmech alebo pohŕdanie iných ľudí, radšej ich verejne neprezentujú. Vzniká tak falošná predstava o dominantnej sile jedného názorového prúdu.

Uvedenú hypotézu Noelle-Neumannová použila pri zdôvodnení rozporov medzi prieskumami verejnej mienky a reálnymi výsledkami volieb. Koncept špirály mlčania totiž predpokladá, že ľudia sa vo voľbách rozhodujú vždy individuálne. Vo volebnej miestnosti nepôsobí viac tlak sociálneho okolia ani médií, a keďže voľby sú tajné, neexistuje predpoklad, že volič bude za akékoľvek svoje rozhodnutie vystavený strachu z vylúčenia zo spoločnosti. Vyjadriť verejne sympatie myšlienkam pravicového extrémizmu môže byť pre voliča problém, a to práve pre tlak médií a sociálneho okolia, vo volebnej miestnosti je však sám. Je tam len s vlastnými predstavami o spravovaní vecí verejných. Trebárs pravicovými extrémistami.

V každom prípade víťazstvo Jána Luntera by mohlo byť pre Smer dobrou i zlou správou. Ak vyhrá Lunter, Smer si nezabudne prihriať vlastnú polievočku. Podporil ho verejne predsa skôr ako pravicové parlamentné strany (s výnimkou skupiny okolo Miroslava Beblavého), oveľa skôr ako SaS, ktorá ešte niekoľko týždňov od vyjadrenej podpory Smeru Lunterovi snívala o víťazstve svojho radového poslanca.

Výhru Jána Luntera by mohol Smer využiť aj vo svojom zdanlivom ťažení proti pravicovému extrémizmu. Hoci Smer na tomto poli nie je nijako obzvlášť výkonný, Lunter ako župan mu pomôže vytvoriť falošnú predstavu, že predsa len vyvíja nejaké aktivity a voľby v Bystrici sú toho dôkazom.

Jednoznačná prevaha Jána Luntera v regionálnych voľbách by však v radoch Smeru mohla vyvolať aj miernu paniku, a to v kontexte prezidentských volieb. Vyzerá to tak, že Robert Fico už našiel Achillovu pätu Andreja Kisku. Ak by Kiska a Fico kandidovali v najbližších prezidentských voľbách, nie scientológia, ale práve daňová politika Kiskovej firmy by dominovala predvolebným diskusiám. Práve pre problém súčasnej hlavy štátu jasne vysvetliť financovanie svojej kampane v predchádzajúcich prezidentských voľbách by Kiska napokon kandidovať vôbec nemusel. Dosť ľudí už totiž nemusí uveriť jeho slovám o boji proti špinavostiam v politike. A Fico by mal vyhraté.

Teda do momentu, keď by za hlavu štátu opäť kandidoval človek z prostredia mimo veľkej politiky. Trebárs podnikateľ so zaujímavým životným príbehom, úspechom v biznise, rovnako s filantropickými sklonmi, so záujmom o pomoc rómskej minorite, dokonca človek, ktorý to v župných voľbách natrel pravicovým extrémistom. Bol by to vynikajúci protiklad k človeku s komunistickou minulosťou, politikovi, ktorého vládnutie sa stalo synonymom morálneho úpadku Slovenska. A ísť voliť hlavu štátu by opäť malo zmysel.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie