Denník N

Európska únia sa stáva geopolitickým hráčom

Vojna na Ukrajine, migrácia a Trumpove avantúry postavili Úniu pred potrebu vlastnej geopolitiky. Zdá sa, že to pochopila.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Únia to začína chápať, aj keď veľmi pomaly a prispato. Tri svetové udalosti ju však prebúdzajú, aj keď nie je vôbec isté, či sa všetky jej časti prebudia úplne. Ponajprv je to rázny ruský útok na Ukrajinu, anexia Krymu a pokus pripútať bývalé štáty Sovietskeho zväzu k Putinom vytváranej Eurázijskej únii. Ako odpoveď na atraktivitu EÚ pre tieto štáty (Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan, Arménsko, Moldavsko…), ale aj pre západný Balkán.

Po druhé, otvorenie migračných koridorov cez Turecko a severnú Afriku, čo Únii jasne pripomenulo, že dlhé desaťročia zanedbávala svoj „africký rozmer“.

A napokon Trumpove avantúry, ktoré však v tomto prípade nie sú ďaleko od pozície konzervatívnych republikánov, nedvojznačne signalizujú, že definitívne sa skončila éra „spoliehania sa“ na USA a nastupuje potreba vybudovať vlastnú bezpečnostno-obrannú stratégiu a aj kapacity.

Tieto tri udalosti postavili Úniu pred potrebu vlastnej geopolitiky. Vo viacerých svojich štúdiách (aj knižne v titule Europeanizmus) som poukázal na potrebu budovať Úniu na prekonaní vnútornej geopolitiky jej členských štátov. Že sa o to nepokúsila napríklad V4, pokladám za jej najväčšie zlyhanie – neurobila ani krok k prekonaniu národnej geopolitiky vo vzájomných vzťahoch… A aj vlastnú geopolitiku už musí EÚ budovať na iných princípoch ako na lákavom a zjednodušenom prenesení starého národného modelu na celú EÚ. Nie je to ľahká úloha, lebo Únia má svoj geografický rozmer, umiestnenie v sieti energetických, dopravných a komunikačných tokov a susedov, ktorým stará národná geopolitika nie je cudzia. Ba občas získava aj imperiálny rozmer. Europolitika (ako si dovolím označiť európsku politiku usilujúcu sa o prekonanie starej geopolitiky) už musí vyvierať z úplne nových princípov, ktoré sa však už črtajú aj núkajú.

Spomeniem len dva: z multilateralizmu, ale tvoreného a fungujúceho na princípoch právne regulovaného svetového poriadku. Bez neho sa multilateralizmus zmení na multipolaritu, na množinu ničím neviazaných a vzájomne nepriateľských mocností. Únia začína byť v tomto smere aktívna. Chytá sa vytvárania nových obchodných zmlúv naprieč planétou (Latinská Amerika, Japonsko, Austrália, Nový Zéland…) na princípoch dohodnutých v zmluve s Kanadou (CETA) – zachovávajúcich alebo zvyšujúcich sociálne, ekonomické a environmentálne štandardy; otvorila natvrdo potrebu reformy zdaňovania nadnárodných gigantov a zastavenie nehorázneho systému daňových podvodov a únikov cez daňové raje…

K tejto pozitívnej „architektúre“ patrí aj „negatívna“ v zmysle vytvárania hrádze netrhovým praktikám, čo sa dotýka hlavne Číny: zastavenie cenového a sociálneho dampingu založeného na štátom dotovanej priemyselnej produkcii; ale aj vytvorením registra strategických subjektov EÚ, do ktorých nebude mať Čína žiaden obchodný ani investičný prístup. Vytvorenie takéhoto zoznamu strategických subjektov (ohláseného v Junckerovej správe o stave Únie) si vyžiada definovanie strategických záujmov Únie ako celku, teda akúsi prvú formuláciu či kontúry ekonomicky definovanej „eurobezpečnosti“.

A k novej „architektúre“” sa pridáva aj pozoruhodná „strategická“ aktivita vo vzťahu k Afrike. Už roky Afriku pokladám za najprirodzenejšieho, ale aj za najpotrebnejšieho partnera EÚ. Pod migračným tlakom, ale aj demografickou predikciou, ktorá hovorí o zdvojnásobení africkej populácie do roku 2050, teda o dvoch miliardách obyvateľov. Úspešný Junckerov model 350-miliardového investičného balíka pre EÚ, ktorý za posledné dva roky spustil približne 270 verejných projektov a vytvoril okolo 400-tisíc malých podnikov a osem miliónov nových pracovných miest, tak tento model navrhla Komisia (aj pod tlakom Mogheriniovej) aj pre Afriku: no s tým, že nastane posun od jednoduchej rozvojovej politiky, od tak často kritizovaného štátneho „dávania“, k rovnému partnerstvu: štátnych prostriedkov a garancií, privátneho sektora a bánk. A takto by sa podľa realistickej predstavy mohlo zliať až okolo 45 miliárd eur investičných prostriedkov – nie pre Afriku, ale spolu s Afrikou.

Koncept bol schválený už aj na Európskej rade, premiéri majú v decembri schváliť aj základný objem. Zažil som v tieto dni na vlastnej koži na konferencii v Johannesburgu, ako tento prístup k Afrike mení aj „náklonnosť“ Afričanov k Európe. Nezáujmom Európy boli často odkázaní na ilúzie či avantúry smerom od starých kolonialistov k Číne, BRICS-u či Rusku. Len postupne sa aj im otvárajú oči, že EÚ už nie je zoskupenie „starých kolonialistov“ či neokolonialistov, ale seriózny partner.

Návrat Európy do Nového sveta však nesmieme zbabrať. Nielen pre výčitky z minulosti, ale aj pre to, že Afrika sa napriek krvavým včerajškom aj dneškom nepochybne viac usiluje o naše európske hodnoty demokracie a právneho štátu ako Čína. Posledný zjazd jej komunistickej strany dal dlhodobú bodku za našimi ilúziami o postupnej demokratizácii Číny. A navyše už nielen Čína, ale práve Afrika predstavuje obrovský trh narastajúceho kúpyschopného obyvateľstva, ktorý postupne demograficky aj objemom prekonáva ten čínsky „zázrak“.

A k tomuto úsiliu by som rád pridal aj moju ďalšiu túžbu a myslím, že celkom realistickú. Potrebu obnoviť ideu Mediteránskej únie: v počiatkoch len velikášsky projekt francúzskeho prezidenta Sarkoziho, ktorý aj tak zamrzol chaosom Arabskej jari. Dnes je čas obnoviť ho, ale nie ako francúzsky symbol, ale celoeurópsku iniciatívu budovať colnú úniu a premieňať ju postupne na stredomorskú zónu voľného obchodu. Súborom týchto afrických aktivít, ale aj dotiahnutím integrácie západného Balkánu Únia pevnejšie zafixuje svoju „europolitiku“.

Teraz najčítanejšie