Denník N

O Slavíne, vojne a Červenom námestí

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Oficiálna verzia dejín druhej svetovej vojny slúži na zdôvodnenie legitimity Putinovho režimu a jeho zahraničnej agresie.

Ak sa tohtoročná spomienka na padlých sovietskych vojakov na Slavíne pri príležitosti 70. výročia oslobodenia Bratislavy niečím zapíše do dejín, tak predovšetkým nehanebným znesvätením ich pamiatky, ktorej sa dopustil dav agresívnych odporcov NATO a vášnivých stúpencov Vladimra Putina, ktorí vo svojej neopakovateľnej stupidite splietli pietnu ceremóniu s politickým mítingom. Svojím bučaním a piskotom v čase, keď prezident Andrej Kiska kládol veniec k pamätníku, iba potvrdili, že im vôbec nejde o vďaku osloboditeľom od fašizmu a nacizmu, ale o demonštráciu sympatií k predstaviteľovi štátu, ktorý anexiou časti územia susednej krajiny porušil základy existujúceho systému medzinárodných vzťahov.

Ak by nedošlo k tejto urážke na mieste posledného odpočinku osloboditeľov, tak by správanie fanklubu Putina nestálo ani za reč. Ruské vedenie už dávnejšie buduje v Európe sieť takýchto fanklubov, prečo by Slovensko malo byť výnimkou? Ani členstvo slovenskej odnože hnutia „Putin – náš prezident“ neprekvapí: niekoľko penzionovaných a marginálnych politikov, obskúrni šíritelia konšpiračných teórií a pár publicistických egomaniakov.

Existuje však dôvod, aby sme incident na Slavíne posudzovali v širšom kontexte. Ide o to, akým spôsobom súčasný ruský režim presadzuje kryptorevizionistický naratív o druhej svetovej vojne na zdôvodnenie svojej legitimity vnútri krajiny i na ospravedlnenie vonkajšej expanzie vrátane vojny, ktorú v roku 2014 rozpútal proti Ukrajine. Prvky tohto naratívu sa v roku 2015 objavili i v slovenskom verejnom diskurze, piskot na Slavíne bol jedným zo symptómov.

Skôr než sa dostaneme k základnej charakteristike spomínaného naratívu, uveďme nespochybniteľné fakty, týkajúce sa účasti ZSSR na druhej svetovej vojne. Po prvé, v rokoch 1941 – 1945 ZSSR bol súčasťou koalície štátov, ktorá vojensky porazila nacizmus. Po druhé, sovietske ozbrojené sily po tom, čo vyhnali z územia ZSSR nemecké vojská a vojská satelitov Nemecka, oslobodili spod vlády Nemecka a jeho kolaborantov viaceré krajiny strednej Európy, ako aj časť územia samotného Nemecka. Po tretie, pri oslobodzovaní stredoeurópskych krajín padli státisíce sovietskych vojakov. Po štvrté, ľudské straty, ktoré ZSSR utrpel v tejto vojne, boli najpočetnejšie spomedzi všetkých zúčastnených krajín.

Dogmatický výklad

Uvedené fakty sú, pochopiteľne, súčasťou historického naratívu, presadzovaného súčasným vedením Ruska. Sú však prezentované tak a v takých kontextoch, aby sa ich interpretácia nemohla dostať do rozporu s prísne dogmatickým výkladom. Zdôrazňujú sa pri ňom najmä zásluhy ZSSR, prechádzajúce dnes na Rusko, zatiaľ čo rola západných spojencov sa minimalizuje. Odchýlka od tohto výkladu sa považuje za spochybnenie úlohy ZSSR pri porážke Nemecka, za zľahčovanie zločinov nacizmu a fašizmu, za znevažovanie pamiatky obetí, ktoré ZSSR priniesol na oltár víťazstva.

V posledných rokoch vidíme, že čím expanzionistickejšia je zahraničná politika ruského štátu, tým reštriktívnejšie až represívnejšie sa stavia ruská oficiálna moc k snahám domácich historikov objektívne a bez ideologickej predpojatosti skúmať dejiny druhej svetovej vojny. V roku 2014 Štátna duma schválila právnu normu, sťažujúcu vedecké bádanie historikov hrozbou ich trestného stíhania za tvrdenia, ktoré sú v rozpore s oficiálnou interpretáciou príčin a priebehu vojny.

Rusko pritom nie je úplne uzavretou spoločnosťou a výsledky prác zahraničných autorov a domácich historikov, vydané po roku 1990, sú stále prístupné verejnosti. Napriek rôznym obmedzeniam ešte stále majú ruskí historici, usilujúci sa o objektívne skúmanie dejín, možnosti publikovať v domácich nezávislých vydavateľstvách (i keď v malom náklade), v zahraničí alebo na internete. Na oficiálnej úrovni (v štátnom aparáte, školstve, štátom riadených federálnych médiách, v medzinárodných kontaktoch) sa však presadzuje výlučne oficiálna verzia, ktorá nesmie obsahovať nič z toho, čo sa s ňou nezhoduje.

Do vojny na strane Nemecka

Nesmú sa tam objaviť napríklad takéto tvrdenia: komunistický Sovietsky zväz uzatvoril s nacistickým Nemeckom pakt o neútočení, skutočným zmyslom ktorého nebolo oddialiť útok Nemecka na ZSSR, ako roky tvrdila sovietska propaganda, ale vytvoriť strategické spojenectvo Stalina a Hitlera s cieľom rozdeliť svet a zlikvidovať západné demokracie a demokraciu vôbec.

Do druhej svetovej vojny vstúpil ZSSR v roku 1939 na strane nacistického Nemecka. V súlade s dohodou Molotov – Ribbentrop napadol 17. septembra Poľsko. Celé prvopočiatočné obdobie druhej svetovej vojny (od septembra 1939 do júna 1941) bol Sovietsky zväz spojencom Hitlera.

Toto spojenectvo sa pritom netýkalo iba podpory, ktorú ZSSR poskytoval nacistickému Nemecku, ale aj mnohých aspektov politiky sovietskeho štátu a života v ZSSR (napríklad spoločné vojenské prehliadky Červenej armády a Wehrmachtu na území okupovaného Poľska, prítomnosť sovietskych predstaviteľov pri zriaďovaní židovských get na zabratom poľskom území nemeckou správou, oslavovanie nemecko-sovietskeho vojnového priateľstva, zákaz protifašistickej propagandy a zavedenie trestnosti kritiky „hitlerizmu“ v ZSSR, tajná dohoda, podpísaná šéfom gestapa Heinrichom Müllerom a šéfom NKVD Lavrentijom Berijom, ktorá o. i. obsahovala ustanovenie o „vyčistení“ sovietskeho štátneho a straníckeho aparátu od židov a pod.).

Zastieracie manévre

Samotný pojem „Veľká vlastenecká vojna“, ktorý sa dodnes v Rusku používa, je terminologický manéver s cieľom zastrieť fakt, že druhú svetovú vojnu začalo Nemecko za podpory Sovietskeho zväzu a iba rozhodnutie Hitlera zaútočiť na ZSSR zaradilo Sovietsky zväz do protihitlerovskej aliancie. Dva roky teda stál ZSSR po boku nacistického Nemecka a až potom štyri roky bojoval proti nemu.

Porážka, ktorú Sovietsky zväz ako krajina protihitlerovskej koalície uštedril Nemecku, nebola motivovaná úsilím zničiť nacizmus (ten Stalinovi v roku 1939 vôbec neprekážal, skôr ho obdivoval), ale nutnosťou poraziť štát, ktorý vierolomne prepadol svojho dovtedajšieho spojenca.

Oslobodenie stredoeurópskych krajín nebolo motivované snahou ZSSR priniesť ich národom slobodu, resp. obnovenie predvojnových demokratických pomerov, ale zámerom bolo rozšíriť sféru vplyvu. V priebehu niekoľkých rokov po vojne vznikli v krajinách strednej Európy totalitné režimy sovietskeho typu, ktoré ich nadlho vytrhli z ich prirodzeného kultúrno-civilizačného prostredia Západu.

O čom sa mlčí

Do oficiálneho ruského naratívu o vojne nepasujú ani zmienky o masívnej kolaborácii obyvateľstva okupovanej časti územia Ruska (ako aj zajatých ruských vojakov) s Nemcami, zatiaľ čo kolaborácia iných etník, najmä Ukrajincov-„banderovcov“ sa, naopak, v tomto naratíve dáva do popredia – v jej aktualizačnej podobe dokonca prostredníctvom tvrdení o súčasnej ukrajinskej vláde ako o „fašistickej“, resp. „nacistickej“ „banderovskej“ junte. Súčasťou spomínaného naratívu nesmú byť zmienky o nemeckých ženách znásilnených sovietskymi vojakmi po obsadení Nemecka, o občanoch oslobodených štátov odvlečených do gulagu (mnohí z nich nemali nič spoločné so zločinmi nacistov a kolaborantov) a pod.

To, čo pri presadzovaní spomínaného naratívu však nesmie chýbať, je účelová floskula, že iba účasťou na vojenskej prehliadke na Červenom námestí v Moskve sa dá „správne“ si uctiť pamiatku padlých hrdinov. Politická kalkulácia je tu viac ako zrejmá. Pre agresiu na Ukrajine sa Putin dostal do medzinárodnej izolácie a prítomnosť západných lídrov v Moskve by mohla slúžiť ako signál o jej uvoľnení. Neprekáža, že ešte pred pár mesiacmi ruská propagandistická mašinéria obviňovala predstaviteľov EÚ a USA z podpory ukrajinskej „fašistickej junty“, dnes by sa Kremľu prítomnosť údajných spojencov „fašizmu“ celkom hodila.

Sovietski vojaci mnohých národností položili svoje životy za oslobodenie Európy bez ohľadu na to, aké geopolitické zámery v tom čase snoval Stalin. Spomienka na nich by mala byť posvätná všade tam, kde sú pochovaní.

Netreba sa nechať ovplyvniť tvrdeniami adeptov oficiálnej ruskej verzie, že ak zahraničný politik nepôjde na prehliadku do Moskvy 9. mája 2015, tak ignorujú ruské obete vojny. Pietne miesta u nás aj inde v Európe sú oveľa primeranejším miestom pre spomienku na padlých než tribúna na Leninovom mauzóleu, tvárou v tvár defilujúcim tankom, GRAD-om a BUK-om, ktoré v roku 2015 pripomínajú úplne iné boje a obete.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie