Autor knihy o Magorovi: Jirous mal odvahu a schopnosť nachytať režim v nepripravenosti

V čitateľskej verejnosti je MAREK ŠVEHLA vnímaný ako politický komentátor, a tak asi viacerých prekvapilo, že sa rozhodol vstúpiť do sveta kultúry a napísať knihu Magor a jeho doba o Ivanovi Martinovi Jirousovi.

Jedno z „vysvetlení“ môže vychádzať aj z toho, že vás Jirous zaujímal predovšetkým ako objekt v kontexte politicko-spoločenskom. Alebo je to úplne inak?

Tie dôvody boli dva. Mňa zaujal jeho príbeh, samozrejme, aj v kontexte doby. Príbeh Jirousa ako významného človeka, príbeh plný drám. To bol jeden dôvod, ten druhý je veľmi osobný. Na konci 80. rokov som sa vyskytoval v prostredí undergroundu, a hoci som Jirousa vtedy osobne nepoznal, dá sa povedať, že ovplyvnil môj život. A rovnako som ho vnímal aj v tých posledných dvadsiatich rokoch, keď už fungoval úplne inak, keď sa už tak verejne neangažoval. Napísaním knihy som sa chcel dozvedieť o ňom viac, porozumieť niektorým veciam z jeho života, ktoré som poznal len okrajovo.

Čo vás priviedlo do undergroundu?

Predovšetkým hudba. Underground bol sústredený okolo Jirousa, skupiny The Plastic People of the Universe a niekoľkých iných kľúčových kapiel. Pravda, postupne vznikali nové partie ľudí – tak to bolo pre mňa v podstatnom období polovice 80. rokov –, ktoré na ne nadväzovali, a ja som sa s niekoľkými z nich zoznámil. Boli to ľudia zo Žatca a z Ústí nad Labem, ale tiež z Olomouca či z Chrudimu.

V tom čase nastúpila na undergroundovú scénu generácia bratov Topolovcov, Krchovského, Karlíka a ďalších, vtedy vznikol aj významný samizdatový časopis Revolver Revue. Boli ste s nimi v kontakte?

Chodieval som v Prahe do krčmy Na Klamovke, kde sa oni schádzali, ale nepoznal som sa nimi, do osobného kontaktu napríklad s ľuďmi okolo RR som sa nikdy nedostal. Jednoducho nedošlo k tomu, že by nás dal niekto dohromady.

Vráťme sa ku knihe. Kedy ste o nej začali uvažovať?

Keď v roku 2004 Jirous oslavoval šesťdesiatku, napísal som o ňom dlhý článok do Respektu. Vzápätí sa mi ozval šéf vydavateľstva Torst, ktorý vydával Jirousovo dielo, či by som nemal chuť napísať o ňom knihu. Najprv som nad tým mávol rukou, že je to nezmysel, že nemám čas a ani sa na to necítim. Nemalú úlohu zohral aj fakt, že som ho vlastne poriadne nepoznal. Len okrajovo, cez Respekt, akurát pred tým článkom som sa s ním rozprával. Ale myšlienka bola stále na svete a po čase som si povedal, že by som to vlastne mohol skúsiť. V roku 2011 som teda Jirousa oslovil, či by so mnou na knihe spolupracoval, no on odmietol. Zomrel o necelý týždeň po mojej žiadosti o spoluprácu. Vtedy som sa rozhodol definitívne, že knihu napíšem, že si to zaslúži.

Aký typ biografie ste sa rozhodli napísať?

Nechcel som vytvoriť bežnú biografiu, ako sa obvykle u nás píše, a tomu som sa vyhol dvoma spôsobmi. Jednak nezačínam jeho narodením, ale smrťou, takže akoby reportážne líčim posledné mesiace jeho života. A potom – nesnažil som sa písať len o Jirousovi, ale aj o dobe, v ktorej žil, o ľuďoch, ktorí ho ovplyvnili a ktorých naopak ovplyvnil on, takže sú tam občas odbočky aj k iným príbehom. Ale os knihy tvorí Jirous, jeho životný príbeh, o ktorom som chcel zistiť čo najviac. Hovoril som s vyše osemdesiatimi ľudmi z jeho okolia a čítal všetky knihy, ktoré z oblasti undergroundu u nás vyšli. Preštudoval som Jirousovu pozostalosť, čítal som spisy, ktoré ŠtB viedla na jeho priateľov a ľudí z blízkeho okolia, ten jeho sa, žiaľ, nedochoval.

Jirous bol básnik, kunsthistorik, politický väzeň, guru undergroundu, chartista. Venovali ste jeho jednotlivým aktivitám osobitné kapitoly?

Nie. Je to naozaj vyrozprávaný príbeh. Snažil som sa písať o všetkom spomenutom, ale to je súčasťou rozprávania. Napríklad k Jirousovej básnickej tvorbe sa dostávam až v časti, keď píšem o jeho väznení vo Valdiciach, kde vzniklo najvýznamnejšie dielo Labutí písně. Vtedy som si uvedomil, že treba sa venovať viac jeho básnickej tvorbe, kde začínal a ako písal, ako tie verše vznikali.

Narazili ste aj na nejaké protichodné situácie, vyhlásenia či postoje v jeho živote? Napríklad vo svojom kľúčovom texte z roku 1975 o funkcii undergroundu – v Správe o treťom českom hudobnom obrodení jednoznačne presadzoval ideu absolútnej nezávislosti od oficiálnej kultúry, odmietanie akýchkoľvek kontaktov s ňou. No ku koncu 80. rokov, keď Plastici nefungovali, založil Mejla Hlavsa skupinu Půlnoc, ktorá už viac-menej vystupovala aj oficiálne.

Půlnoc začala hrať, keď už Jirous od Plastikov odstúpil, už sa o nich až tak nezaujímal a oni s ním už tiež všetko neriešili. Čítal som listy, ktoré do Kanady emigrovanému Vráťovi Brabencovi písal bubeník Honza Brabec, človek, ktorý bol v rámci Plastikov najväčším oponentom Hlavsovej idey zakladať Půlnoc. Z tej korešpondencie vyplýva, že Jirousa to už nezaujímalo. A zároveň on mal Hlavsu veľmi rád osobne, mal pre neho slabosť a zdá sa, že akoby rozumel, že chce vystupovať, že chce hrať. Existuje legenda, že Jirous sa raz opil a vykrikoval, že Hlavsovi rozbije hubu preto, že založil Půlnoc, a tak Hlavsa nakúpil pivá, šiel za Jirousom na Moravu, a povedal: Tak mi ju rozbi. A Jirous roztvoril náruč a, samozrejme, nič sa nedialo. Ale to je legenda, obaja sú už mŕtvi a nie je jasné, či sa to naozaj takto odohralo.

A napríklad Charta 77? Nemal výhrady, že v porovnaní s jeho vyhláseniami je predsa len menej razantná, nehovoriac o tom, že medzi jej signatármi bolo mnoho bývalých komunistov?

Aj mňa to zaujímalo. Navonok nedával najavo, že by mu prekážala. Nakoniec underground „dodal“ množstvo jej signatárov, a na platforme Charty sa stmelili aj muzikantské osobnosti, ktoré, hoci mali spoločného nepriateľa, dovtedy fungovali paralelne ako napríklad Plastici na jednej strane a folkeri na strane druhej. Vlastimil Třešňák mi hovoril, že Jirousa poznal už od konca 60. rokov, ale nekamarátili sa a zblížili sa až po Charte.

Jirous bol známy tým, že sa nebál ísť do prudkých konfliktov s režimom…

Samozrejme, jeho odvaha bola obrovská. On sa v prostredí režimu, ktorý bol založený na tom, že núti ľuďom svoje pravidlá, veľmi dôsledne ich vymáha a kontroluje ich dodržiavanie, snažil tie pravidlá ignorovať. Naopak, Jirous mal svoje pravidlá. Pre mňa bolo prekvapením, ako bol schopný v tom prostredí prísnosti a kontroly nájsť si cesty, o ktorých som si myslel, že neboli možné. Presadzoval svoje poňatie tzv. druhej kultúry, odmietol ísť na vojnu či zamestnať sa. Darilo sa mu nachytať režim v nepripravenosti a ísť na hranu únosnosti, čo režim dovolil, a ani potom z konfliktu neuhol. Pravda, odniesol si to vyše ôsmimi rokmi kriminálu.

Traduje sa, že tam bol autoritou pre spoluväzňov.

Je ťažké to potvrdiť, hovoril som s jeho spoluväzňami, jeden ho poznal veľmi dobre, ten to potvrdzuje, ale nakoľko si to Jirous prikrášlil alebo nie, to nedokážem povedať. Isté je, že v tom kriminále dokázal žiť. On sám hovoril, že človek buď vie „sedieť“, alebo nevie. O sebe hovoril, že vie. Prispôsobil sa prostrediu, zvykol si na ten väzenský režim, v rámci možností aj na ľudí a prejavoval im istú elementárnu úctu, nevyvyšoval sa nad nich. Vyznačoval sa obrovskou sociálnou inteligenciou a  ľudí na okraji mal svojím spôsobom rád.

Prekvapili vás počas písania nejaké zásadne nové fakty, pátrali ste po nich?

Necítim sa ako bádateľ, ktorý by objavoval nejaké neznáme fakty, informácie a súvislosti. Samozrejme, zoznámil som sa s viacerými čiastkovými informáciami, napríklad som zisťoval, ako dostávala jeho manželka Juliana podporu zo zahraničia, kedy, od koho, koľko. Alebo som sa snažil dozvedieť, odkedy si ŠtB všímala Jirousa, on tvrdí, že už od konca 60. rokov, ale ja som nič také nenašiel. Ale určite tým zlomom bol festival druhej kultúry v Postupiciach v roku 1974, tam si ho všimli a odvtedy išli tvrdo po ňom.

Hovoríte, že základom knihy boli rozhovory s jemu blízkymi ľuďmi. Bolo ťažké vydestilovať z ich rozprávania pravdu?

To píšem aj v úvode knihy, že som sa opieral o spomienky ľudí, ktoré však nemusia byť úplne presné. Iná možnosť nebola, ako hovoriť s ľuďmi, a oni povedali, čo si pamätali.

Často sa stretávame s názorom, že Jirous nezvládol obdobie po roku 1989, o čom vraj svedčia aj jeho rôzne excesy na verejnosti. Čo si o tom myslíte?

Ja s tým príliš nesúhlasím. Deväťdesiate a nulté roky sú úplne zvláštna kapitola – všetci sme sa učili žiť v slobode, a on život v slobode zvládol, správal sa ako slobodný človek. A jeho rôzne excesy a provokácie? Vnímal som ich tak, že do značnej miery skúšal ľudí okolo, ako si oni zvykli na slobodu a ako sú schopní znášať všetko, čo prináša. Na druhej strane asi novým pomerom nie úplne dobre rozumel. Jeho názory na politiku sa vlastne nelíšili od názorov ľudí z krčmy, ktorí o tom naozaj nevedia veľa, nemajú žiadne informácie a prehľad. A on často presne tak hovoril. Do istej miery to bola provokácia, ale asi aj dezorientácia. Prekvapilo ma, že človek, ktorý pred desaťročiami vedel brilantne analyzovať režim a jeho správanie, ako aj svoje správanie sa k nemu, to už potom nedokázal. Asi v tom zohral svoju rolu aj alkohol.

Ale skutočnosť, že jeho Plastici po revolúcii opäť začali hrať, účinkovali dokonca aj v inscenácii Národného divadla či koncertovali v USA alebo v Rusku, asi bola pre neho satisfakciou.

Podľa výpovedí ľudí to vnímal ako zadosťučinenie. Zaujímavé však je, že nedostal žiadne štátne ocenenie – čakalo sa, že Václav Havel mu udelí vyznamenanie. Raz som sa Havla na to pýtal, a on odpovedal dosť vyhýbavo, že si ešte nie je istý a že to nechá na svojich nasledovníkov. Nuž, od tých sa toho už vôbec nemohol dočkať. A tak som hľadal odpoveď na otázku, či to čakal sám Jirous, a vyšlo mi, že by ho to potešilo.

Vďaka aspoň za literárnu Cenu Jaroslava Seiferta, ktorú získal za zbierku listov z väzenia Magorovy dopisy.

Z tej mal veľkú radosť.

Svoju knihu považujete viac za dokument, literatúru faktu, alebo skôr za beletristicky napísaný životopis?

Úplne dôsledne sa opieram o fakty, nič som si nevymyslel a tam, kde som si nie istý, to priznávam. Ale súčasne som obdivovateľ takého amerického písania, veľmi príbehového a detailného. Takže možno v českom kontexte je to trocha neobvyklá kniha, kde naozaj na nejakých miestach veľmi detailne líčim, čo sa prihodilo, čo kto povedal a urobil. Príkladom je napríklad Jirousova smrť, alebo posledný koncert Plastikov v roku 1981 v Kerharticiach, ktorý bol veľkou drámou a ukazuje celú absurditu života počas bývalého režimu. Takže v tomto smere sa snažím byť veľmi detailný, ale inak sa kniha opiera o fakty.