Mezcal s pivom a kobylkami

Sediac v lietadle z Mexico City do Cancunu som rozmýšlal o texte, ktorý napíšem o mojom starom priateľovi. Začínali sme spolu s celou bandou kámošov v osemdesiatych, odborne sa to nazýva generačný nástup. Po rokoch sme sa zaoberajúc sa všetkým možným roztratili do všetkých kútov, ako keď rozbijete ortuťový teplomer. Po rokoch som sa s ním stretol v Oaxace v Mexiku. V noci sme sedeli na hlavnom námestí Zocalo, pili sme mezcal s pivom, chrúmali pečené kobylky a bavili sa o starých časoch.

Čert zober staré časy! Teraz sú tu nové časy, ktoré raz tiež budú staré časy.

Priateľ, maliar a vášnivý hráč flamenca Stano Černý už viac ako desať rokov žije v Mexiku. A keď práve netrápi gitaru, tak maľuje obrazy. A aj keď sa na gitare nikdy hrať nenaučil, maľovanie mu ide parádne. To Mexiko v tom zohralo svoju dôležitú úlohu.

Keď som sedel v lietadle, stále som si opakoval názov budúceho textu. Operený had a Stano Černý. Operený had, alebo Quetzalcoatl, prastaré božstvo. Porodila ho Coatlicue, alebo Teteoh innan, bohyňa matka, ktorá už mala štyristo detí, všetky hviezdy Mliečnej cesty.

So Stanom sme sa dohadovali na komentovanej prehliadke jeho výstavy v Pálffyho paláci na Zámockej. Pýtam sa, ako sa má jeho krásna žena Daniela a že ju bozkávam. A on, že akurát dorazila domov a že zabili jedovatého hada doma, bol v umývadle a tiež ma bozkáva.

No, prosím, nehovorím! A to vám vôbec nebudem hovoriť, že som dnes retušoval inému priateľovi dvoch vypreparovaných veľhadov kráľovských.

Ak by ste si mysleli, že teraz napíšem, že všetko zo všetkým súvisí, tak nenapíšem, lebo nesúvisí.

A ak ešte neviete, o čom tento text je, tak ste na správnej ceste. Ja to neviem tiež, a tak to má byť. Nie všetko je napísateľné, vysloviteľné, vymyslené. Sú veci, ktoré len sú, bez toho, aby si vyžadovali akékoľvek vysvetlenie. Sú obrazy, ktoré znovu nachádzame, lebo ich niekoľko storočí, možno celé veky, nosíme v sebe, bez toho, aby sme ich videli. A keď ich uvidíme, prídu nám také prirodzené ako… Dýchať?

Kde je hranica medzi snom a bdením? Nie, keď spíme, ale keď spoznávame svet okolo nás. Napríklad v Mexiku alebo v Medzilaborciach. To je jedno, niekde, kde sme ešte neboli, ale myslíme si, že to tam poznáme. Aj o tom je maľovanie, o spoznávaní videného a zabúdaní na už poznané.

Tajomné cesty okolo vlastnej hlavy, okolo ženského tela okolo kolísky a hrobu. Úha, to som prehnal, ale len tu u nás. V Mexiku si s pátosom veľkú hlavu nerobia, zato na vás z každého rohu pozerajú dierami po očiach lebky malé, stredné, veľké. Los Calaveras. The Greatfull Dead.

Radostná, ako mezcal s pivom a kobylkami na nočnom námestí plnom ľudí. A to je ešte to najmenej.

Tento text je o obrazoch maliara Stana Černého. O obrazoch, ktoré sú aj na výstave Čierny kaktus Stano Černý. Prečo čierny kaktus? Zrejme stará mexická legenda? ,, Nie, ja som Černý, tak aj ten kaktus je čierny. To som ja ten čierny kaktus.” odpovedá bez rozmýšľania starý priateľ.

A na záver citát z konečne nájdenej knihy Popol Vuh, Knihy ľudí: ,,Toto je správa o tom ako/všetko bolo v očakávaní,/všetko samozrejmé,/v tichu,/všetko nehybné,/pokojné,/a prázdna bola šíra klenba oblohy.”