Denník N

Má takmer 50 a hrá v hardcorovej kapele. Mike Patton z Faith No More stále prekvapuje

Foto - DeadCrossOfficial
Foto – DeadCrossOfficial

Americký spevák sa objavil novom projekte Dead Cross a v žiadnom prípade to nie je trápna póza.

Keď pred dvomi rokmi v Bratislave koncertovali Faith No More, rozprával som sa s bubeníkom Mikom Bordinom. Pre mňa to bol jeden z najvýznamnejších rozhovorov, pre slávneho bubeníka, ktorý okrem iných roky hrával aj s Ozzym Osbournom, jedno z mnohých a rutinných posedení s novinárom. Keď sa však rozrozprával o tvorbe ich albumového návratu po dlhých rokoch neexistencie Faith No More s názvom Sol Invictus a špeciálne o úlohe ich speváka Mika Pattona, znel úprimne vzrušene.

„Mike je vizionár,“ zdôraznil. Kapela pre svojho nepredvídateľného frontmana pripravila 25 pesničiek, on si vybral 10, nahral ich a bol z toho výsledný album. Podľa Bordina za tým netreba nič hľadať, išlo to takto jednoducho.

Takáto situácia, zdá sa, Pattonovu kariéru rámcuje. Keď v roku 1988 ako dvadsaťročný nastúpil do už rozbehnutých Faith No More, dostal po inštrumentálnej stránke hotový album, do ktorého za dva týždne napísal texty a potom ich šiel rovno nahrávať. Vykľul sa z toho mimoriadne úspešný album The Real Thing.

Naposledy sa tento scenár zopakoval nedávno, keď sa spevák pridal do superskupiny Dead Cross. Bubeníkovi Davovi Lombardovi (preslávil sa najmä v thrash metalovej skupine Slayer) sa v roku 2015 rozpadla jeho predchádzajúca skupina Philm, no stále mal dohodnutých niekoľko koncertov a rezervované štúdio na nahrávanie.

Za dva týždne dal dokopy úplne novú zostavu spolu s členmi skupiny Retox, basgitaristom Justinom Pearsonom (známy tiež z kapely Locust), gitaristom Michaelom Crainom a spevákom Gabom Serbianom, ktorý bubnoval v oboch zmienených skupinách. Kapela hrala neurotický a agresívny hardcore a koncerty mali dobrú odozvu. „Známku punku“ dodával aj fakt, že toho mali tak málo nacvičeného, až museli minimálne na jednom koncerte zahrať všetky pesničky dvakrát.

V štúdiu spolupracovali s ikonickým producentom Rossom Robinsonom, ktorý v 90. rokoch pomohol vypilovať nový zvuk tvrdej gitarovej hudby pri kapelách ako Korn, Limp Bizkit alebo Slipknot, no zároveň pracoval aj na albumoch At The Drive In alebo The Cure. Album nahrali všetci traja inštrumentalisti naraz. Rozbiehajúci sa projekt však opustil spevák Serbian, aby mohol tráviť viac času s rodinou.

Patton (ne)má čas

Asistent bubeníka Lombarda navrhol Mikea Pattona, s ktorým Lombardo roky bubnoval vo viac ako avantgardnej skupine Fantômas. „Moja bezprostredná reakcia bola, že to sa určite nestane, Patton je zaneprázdnený. Robí soundtracky pre Netflix, akurát dokončil turné s Faith No More a navyše, toto je hardcorová kapela, ktovie, či by do toho išiel,“ spomína Lombardo v rozhovore pre Noisey.

Patton sa však o skupine dozvedel po vlastnej osi a Lombardovi v smske ponúkol, že im vydá nahrávku na svojom vydavateľstve Ipecac. Lombardo mu poďakoval a rovno mu ponúkol, či by si na albume nezaspieval.

„Na sekundu som sa zamyslel, či to chcem spraviť,“ hovorí Patton. „Takže som mu po dvoch sekundách napísal, že áno.“ Do hotovej hudby nahral spev vo svojom domácom štúdiu a potom už len nasledovali dlhé mesiace zosúlaďovania plánov všetkých hudobníkov, aby sa našiel vhodný dátum vydania albumu a začiatku následného koncertného turné.

Album pred necelým mesiacom vyšiel a oprávnene zožal pozitívne reakcie. Dead Cross našťastie neskĺzli do pomerne častého scenára skupín zložených zo známych hudobníkov, kedy ich osobnosti a zásluhy domovských kapiel výrazne prevyšujú ich spoločnú nahrávku. Na albume Dead Cross sa mieša vyzretosť s chuťou experimentovať, láska k extrémnej undergroundovej hudbe z konca osemdesiatych rokov so súčasnými vplyvmi a najmä animálna živelnosť, či až takpovediac inštinktívna agresia s melodikou a veľkou dávkou nadhľadu.

Najlepšie na tom všetkom je, že Dead Cross v žiadnom prípade neurazí ortodoxného fanúšika skupín ako sú napríklad Napalm Death alebo Discharge a zároveň dokáže nadchnúť aj človeka, ktorý práve zmienené skupiny veľmi nemusí. Je to nadupaná, 28-minút trvajúca smršť, natlakovaná adrenalínová bomba bez kompromisov. Rokmi hrania ostrieľaní členovia Dead Cross veľmi dobre rozumejú tomu, čo hrajú, a spravili to presne tak, ako to majú radi.

„Výsledok by bol úplne iný, ak by do toho nevstúpil Patton,“ hodnotí bubeník Lombardo. „Priniesol melódie a hĺbku. Jeho harmónie sú to, čo si užívam najviac.“ Výborne je to počuť hneď v úvodnej Seizure and Desist, kde Patton otvára album mocným, priam goth rockovým refrénom a o pár sekúnd už vrieska, akoby ho na nože brali. To všetko za sprievodu burácajúcej kapely, ktorá ide takmer počas celého albumu na plné otáčky.

Popri Pattonových vokálnych kreáciách exceluje práve Lombardo, ktorého hru si s nikým nepomýlite. Jeho rýchle prechody znejú vzrušujúco rovnako ako na tridsať rokov starej klasike Reign in Blood od Slayer. Absencia metronómu pri nahrávaní dodáva jeho hre neuveriteľné napätie, čo je najlepšie počuť v Obedience School, keď na začiatku znie, že okolo tempa pláva, no zrazu sa presne „zacvakne“ so zvyškom kapely a je z toho jedna z najkomplexnejších skladieb albumu.

Vždy napáli publikum

Skrátka, aj keď majú Patton a aj Lombardo okolo päťdesiatky, nič si nezjednodušujú a hrajú s takým zápalom ako za mlada. Vidno to na ich koncertných vystúpeniach, ktoré sú návratom do menších klubov, bez pompéznych svetiel a hradieb gitarových aparátov.

„Museli sme nacvičiť ešte dve nové pesničky, aby sme splnili zmluvnú dĺžku koncertu, čiže 40 minút,“ vraví Patton. Ten vystupuje v havajskej košeli, poskakuje, škrieka a, ako má vo zvyku, uťahuje si z vlastných fanúšikov. Najvtipnejšie momenty nastávajú počas prídavkov, kedy skupina zvykne hrať niektorú z kultových skladieb od Slayer. Keď napríklad začali hrať pomaly sa rozbiehajúcu sa South of Heaven, aby ju po niekoľkých sekundách uťali a odišli z pódia, niektorí diváci sa smiali, iní rozpačito tlieskali v domnienke, že sa ešte vrátia a našli sa aj takí, čo nahnevane bučali. Priletelo aj jedno či dve pivá.

Mike Patton vás na koncertoch jednoducho takmer vždy napáli, podobne to bolo aj na už spomínanom koncerte v Bratislave. Kým iný spevák by dojato ďakoval publiku, že bez sprievodu kapely odspievalo refrén hitu Midlife Crisis, Patton nechal ľudí takpovediac vyvariť vo vlastnej šťave. Počkal, kým davu dôjdu slová v druhej časti refrénu a mocný chorál sa rozpadne vo vzduchoprázdne. Vtedy kapela nadviazala disco šlágrom Strawberry Letter 23 od The Brothers Johnson. Slovenské publikum to ale vzalo pomerne športovo, na rozdiel od mnohých iných po kapele nič nehodili.

Patton odjakživa do svojich koncertných vystúpení dával maximum, pri treťom koncerte s Faith No More si rozrezal pravú ruku, ktorú má odvtedy znecitlivenú a keď je už reč o divákmi zahádzanom pódiu, na jednom koncerte v 90. rokoch začal odpadky od publika dokonca jesť.

Šesť oktáv

Ani tieto kúsky nedokázali prehlušiť to, čím sa Patton preslávil – svojim hlasom. Ten má podľa VVN Music až šesť oktáv, najviac spomedzi ostatných spevákov v populárnej hudbe. K tomu treba prirátať to, že azda neexistuje žáner, ktorý by Patton nezaspieval. Ku samozrejmému rocku pridajme pop, rap, ukričaný metal, beatbox, experimentálnu hudbu, elektroniku či dokonca talianske šlágre s kompletným orchestrom. Svoj hlas prepožičal aj monštrám vo filme I Am Legend s Willom Smithom v hlavnej úlohe alebo do videohier Left 4 Dead.

Svoju lásku k štýlovej rôznorodosti Patton demonštroval už vo svojej stredoškolskej kapele Mr. Bungle, ktorá by (možno) ostala neznámou, nebyť vtedajšieho gitaristu Faith No More Jima Martina, ktorý ho odporučil svojim spoluhráčom ako náhradu za nespoľahlivého Chucka Mosleyho.

Patton ale spomína, že Faith No More stretol už dva roky pred svojim nástupom. „Hrali u nás v meste v malej pizzerii. Bolo tam možno 6 ľudí, z toho traja boli moji kamaráti. Bol to fakt zlý a úbohý koncert,“ popisoval svoj zážitok po rokoch v knihe The Real Thing. Osemnásťročného Pattona si o niekoľko rokov starší Faith No More po koncerte všimli vraj len preto, aby sa ho spýtali, či im nevie pomôcť zohnať trávu.

Po úspechu Faith No More na prelome 80. a 90. rokov dostali zmluvu s Warner Bros. aj Mr. Bungle, čo sa pri počúvaní ich debutového a bezmenného albumu z roku 1991 môže zdať viac ako absurdné. Debut Mr. Bungle znie ako zvrátená kombinácia funk rocku, cirkusovej hudby, noisu, psychotického metalu a niečoho, čo by ste čakali skôr v porne zo 70. rokov. Ich druhý album Disco Volante z roku 1995 šiel ešte ďalej, niektoré skladby hraničia s tým, čo ešte štandardný poslucháč považuje za hudbu, zmeny v jednotlivých pasážach sú drastickejšie a viac ako na pesničky sa kladie dôraz na experimentovanie so zvukom a atmosférou.

Prečo nikdy nebude hviezdou

Vrcholná a zároveň posledná nahrávka prišla v roku 1999 a niesla názov California. V rámci možnosti pripadala pesničkovosť opäť do úvahy, hlavným vplyvom albumu bola hudba The Beach Boys a temná myseľ ich kapelníka Briana Wilsona.

Kapela sa vtedy pochytila s Red Hot Chili Peppers, z ktorého frontmana, Anthonyho Kiedisa, si Patton dlhodobo robil žarty (pozrite si napríklad videoklip ku From out of Nowhere od Faith No More). Ten to zobral až príliš osobne a rozhodol sa vyhodiť Mr. Bungle zo všetkých festivalov, kde mali Red Hot Chili Peppers hrať štýlom „buď my, alebo oni“.

Práve pri porovnaní s excentrickým frontmanom Red Hot Chili Peppers je pekne vidieť Pattonov prístup ku šoubiznisu. Kým prvý menovaný bol dlhé roky známy problémami s drogami, búrlivými vzťahmi so ženami, Patton hedonistickým životným štýlom rockovej hviezdy vždy pohŕdal, sústredí sa na hudbu a súkromie drží v tajnosti. Je nepredvídateľný, dokáže pôsobiť veľmi šarmantne a otvorene a o pár chvíľ sa už tvári arogantne a vrcholne nesympaticky. Ak vidí, že novinár je nepripravený, alebo ho chce nachytať, vytrie s ním podlahu. Na druhú stranu, keď na nedávnom koncerte Dead Cross pozval na pódium malého chlapca z publika, šla z toho čistá radosť. Aj keď je teda Patton lepší a všestrannejší spevák, nikdy nebol a ani nebude takou hviezdou ako Kiedis.

Najväčší úlet

Za svoju kariéru vydal 32 albumov s rôznymi hudobníkmi a hosťoval na vyše 60 ďalších nahrávkach, napríklad na hlasoch postavenom albume Medúlla od islandskej speváčky Björk alebo Roots brazílskej metalovej skupiny Sepultura.

Ešte sa azda nepodieľal na projekte, ktorý by bol vyložene prepadákom. Zároveň má nahrávky, ktoré by ste sa nebáli pustiť svojej mame (orchestrálny album talianskych šlágrov Mondo Cane alebo popový album Peeping Tom), ale aj nahrávky, ktoré si nájdu len pomerne úzky profil poslucháčov (napríklad 74-minútová hluková suita Delìrivm Còrdia s bookletom plným fotografií z operačného stola od Fantômas).

Za zmienku stojí aj dlhoročná spolupráca s avantgardným hudobníkom a producentom Johnom Zornom, viac-menej tradičná rocková superskupina Tomahawk, ďalej je tu experimentálny hip-hopový album General Patton vs. The X-Ecutioners alebo nekompromisné EP Irony Is a Dead Scene spolu s The Dillinger Escape Plan.

Na Pattonove pomery je azda najväčším úletom spomínaný album Mondo Cane práve tým, aký je tradičný a konformný. Spevák našiel svoj druhý domov v Bologni a kvôli svojej bývalej manželke sa naučil po taliansky. Tam ho zaujali staré talianske popové šlágre, kde spevákov miesto kapiel sprevádzajú celé orchestre a spojil to so svojím obdivom ku skladateľovi Enniovi Morriconemu.

Album je živou nahrávkou z turné, ktoré k projektu zorganizoval, ale vo výsledku ide o kombináciu troch vystúpení, jednotlivé party a dokonca aj časti partov sú rôzne nakombinované z týchto koncertov. Proces strihania nahrávky Patton označil za „veľkú Rubikovu kocku“.

V tomto prirovnaní sa dá pokračovať a pripodobniť ho celej pattonovej tvorbe. Nikdy si nevyberal tú ľahšiu cestu a podobné nároky kladie aj na poslucháčov. Študovať jeho tvorbu je „fanúšikovanie na plný úväzok“.

Teraz najčítanejšie