Citová nevera môže mať na manželstvo podobný efekt ako fyzická nevera

Píše Lisa Bonosová, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Jacklyn Collierová, 32-ročná herečka z New Yorku, spomína na moment, keď si uvedomila, že bola prvýkrát citovo neverná. Pred štyrmi rokmi zrovna ležala v posteli so svojím vtedajším priateľom, on zaspal o niečo skôr a Jacklyn ešte četovala s chlapíkom, s ktorým ju zoznámili priatelia.

Zo začiatku ich konverzácia nepôsobila nebezpečne, hoci v nej už boli drobné narážky. Odtiaľ už nebolo ďaleko k hlbokým rozhovorom o tom, ako si predstavujú svoj život, kariéru či rodinu. O týchto témach sa pritom Jacklyn so svojím priateľom v posledných rokoch rozprávala len zriedka.

„Och, nechcem, aby si to môj priateľ prečítal,“ vravela si v duchu, pričom jej partner driemal hneď vedľa nej. „Cítim sa previnilo, nie je to správne.“

Začína sa to nevinne

Áno, naozaj je možné podviesť partnera bez toho, aby ste sa niekoho iného čo i len dotkli. Hoci je oveľa ťažšie zadefinovať psychické podvádzanie, emocionálna nevera môže mať na monogamný vzťah podobný efekt ako tá ozajstná. Ako však prídete na to, či váš priateľský vzťah s kolegom, alebo s láskou zo strednej, hraničí s tým, čo sa už považuje za nevhodné?

Collierová svoju aféru opisuje ako „plne naložený vlak, ktorý sa rúti niekam, kde sa o všetkom rozhodne“. „Cítila som, že narazím na nevyhnutnú dilemu: ,Mám s touto osobou ostať, alebo sa s ňou mám prestať rozprávať?‘“

Zhovárala som sa preto so psychoterapeutom a s odborníkom na manželstvo, ktorý poznamenal, že neexistuje žiadna definícia či lakmusový test, ktorý by odhalil citovú neveru. To, čo v jednom vzťahu považujú za prijateľné, už môže inému páru pripadať ako veľký prehrešok.

Že sa emocionálna nevera môže začať celkom nevinne, tvrdí aj washingtonská psychoterapeutka Stacy Notaras Murphyová. Stačí, aby si niekto povedal: „Chcem svojho partnera uchrániť pred stresom, ktorý zažívam v práci. Nechcem, aby vedel, že môžem prísť o zamestnanie, alebo že v práci hrozí hromadné prepúšťanie, tak sa radšej obrátim na ľudí z okolia.“ Inokedy sa to môže začať ako drobná zábavka („Tento víkend som o tebe premýšľala…“ alebo „V novinách som natrafila na vtipný článok, tak som ti o ňom napísala…“) a odtiaľ už nie je ďaleko k telefonátom či drinkom po práci. „Postupom času sa to môže vyvinúť v naozajstnú aférku,“ potvrdzuje psychologička.

Prečítajte si

Radšej si poriadne premyslite, kým sa vyspíte so svojím bývalým partnerom

Veď som nič neurobil

„V prípade, že neustále myslíte na niekoho iného, váš naozajstný partner môže stratiť prehľad o tom, čo sa s vami deje, a prestane sa detailmi o vašom živote zaťažovať,“ myslí si Murphyová. Dodáva, že všadeprítomné telefóny nám to celé veľmi uľahčujú, dnes totiž nie je problém dovolať sa spriaznenej duši v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu a aj to vytvára podhubie na vznik emocionálnej nevery.

To, že fyzická nevera je závažnejšia ako tá emocionálna, je podľa psychoterapeutky iba mýtus, pretože poranenie citov je omnoho bolestivejšie. Murphyová zažila viacero prípadov, keď emocionálne spojenie neviedlo k fyzickej intimite. Prichytený neverník však nikdy nedokázal pochopiť, prečo je jeho partner či partnerka smutná. Podľa psychoterapeutky je typické, keď sa obrní argumentmi typu: „Neurobil som nič nesprávne. Veď som neurobil vôbec nič.“

„Vtedy musím súhlasiť, že fyzicky naozaj nič neurobil. Zároveň mu pripomeniem, že zázemie hľadal u niekoho iného a nie u svojej partnerky, ako by mal. Práve to je to, čo nás má spájať,“ vraví Murphyová. „Naša schopnosť postarať sa o svojho partnera priamo ovplyvňuje jeho schopnosť postarať sa o nás. Sú to spojené nádoby. Ak časť svojej energie sústreďujete na niekoho iného, o to menej jej budete mať na vytvorenie domáceho pohodlia.“

Nároky na manželstvo narastajú

Podobný priebeh zaznamenala vo svojom vzťahu aj Collierová. Uvedomila si, že čas a energiu, ktoré venovala četovaniu so svojím facebookovým kamarátom, mala minúť na svojho partnera. Ako sama hovorí, namiesto toho sa „zamerala na zabávanie sa s tamtým chlapíkom“.

Pravdupovediac, jej partner si rozkvitajúci vzťah všimol. Keď jej facebookový kamarát poslal narodeninovú pohľadnicu a darčekový kupón na zmrzlinu, spýtal sa jej, čo to má znamenať. „K žiadnemu dramatickému rozuzleniu neprišlo. Priateľ sa ma iba spýtal: ,Čo to robíš? Je to riadne divné‘.“

Je to „riadne divné“? Alebo je to normálne? Keď už nad tým premýšľam, zraniteľnosť a intimita sú pre vybudovanie pevného priateľstva nevyhnutné. Murphyová preto navrhuje párom, aby sa o týchto témach porozprávali a položili si otázky ako: „Cítil by si sa pohodlne, keby si niekto, s kým si vo vzťahu, písal alebo sa rozprával s niekým ďalším?“ Ak je odpoveďou nie, treba prísť na to prečo. Je to preto, že je to zahanbujúce? Alebo ide o prekročenie hranice, ktorá mala zostať nedotknuteľná?

No ako prísť na to, kde táto hranica vôbec leží? Eli Finkel vo svojej novej knihe „Manželstvo – všetko alebo nič“ poznamenal, že dnešné nároky na manželstvo sú veľmi vysoké. Od svojho životného partnera očakávame, že bude naším milencom, rodičom našich detí, životným mentorom, jednoducho všetkým. Nečudo, že takéto spojenectvo často príde skrátka. Aj preto je oveľa ľahšie hľadať podporu niekde vonku. „Čakáme od partnerov, že budú v našom citovom živote hrať veľké množstvo rolí. Pritom v minulosti sme zvykli tieto roly rozložiť medzi viacero rôznych ľudí,“ vraví Finkel.

Prečítajte si

Do svojho nezáväzného sexuálneho partnera som sa zamilovala. A stálo to za to

Pomyselné čiary v morálnom svete

„V minulosti sa manželstvo nepovažovalo za primárny zdroj citovej podpory. V tých časoch väčšina ľudí trávila čas v rodovo segregovaných spoločenstvách,“ dodáva Finkel. „Nemyslím si, že vtedajšie ženy vinili svojich manželov z citovej nevery, keď trávili svoj voľný čas s inými mužmi. Pritom to bol hlavný zdroj ich emocionálneho vyžitia, sebarealizácie, socializácie a podobne.“ A hoci sa bežne zdá, že k citovej nevere je potrebná istá fyzická príťažlivosť, podľa Finkela to nie je nevyhnutné.

Aj keď sa páry snažia zistiť, kde ležia ich hranice, Finkel podotýka, že žiadne pomyselné čiary v morálne čistom svete neexistujú. Každý pár či jednotlivec by sa mal radšej pokúsiť prísť na to, čo je pre jeho vzťah neškodné a čo už môže byť potenciálnou hrozbou.

Collierová si uvedomuje, že odhaliť prešľap ešte predtým, než sa vôbec objaví, môže byť zložité. „Vždy som si pokrytecky myslela, že svojho priateľa nikdy nepodvediem. Fyzicky som to vlastne nikdy ani neurobila. To, čo som mu spravila, však bolo zrejme oveľa horšie a zároveň omnoho komplikovanejšie.“