Denník N

Nie, ani po katalánskej kríze sa Európa nerozpadá

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Belgicko môže katalánskym separatistom poskytnúť útočisko, ale Katalánsko sa preto neosamostatní a Belgicko sa nerozpadne.

Ľudia, ktorí neustále vyhľadávajú ďalšiu európsku krízu (stúpenci brexitu nie sú jediní), zaznamenali symbolickú katalánsku secesiu ako ďalší príznak toho, že sa Európe nedarí dobre. Lenže katalánske udalosti skôr potvrdzujú, že západoeurópske krajiny sú odolné voči secesii, sú priveľké na to, aby padli. Belgicko, krajina, kde sa pred stíhaním skrýva (podľa katalánskych secesionistov tam vedie exilovú vládu) zosadený katalánsky premiér Carles Puigdemont, je toho tiež dobrým príkladom.

Ide skôr o silnú autonómiu

Puigdemont, ktorý sa mal vo štvrtok postaviť pred súd v Madride, aby čelil obvineniam zo vzbury, poburovania a zneužívania verejných peňazí, je v Belgicku, pretože táto krajina má podobné secesionistické hnutie, ako je to katalánske. Je silné v bohatšej a ekonomicky dynamickejšej flámskej časti krajiny. Katalánsko, ktorého obyvateľstvo tvorí 16 percent španielskej populácie, vyrába viac ako štvrtinu exportu Španielska. Flámsko predstavuje 58 percent belgickej populácie a na exporte sa podieľa 82 percentami.

Historicky secesionistická belgická strana Nová flámska aliancia je partnerom v belgickej vládnej koalícii, ktorú vedie premiér Charles Michel, líder frankofónnej strany Reformné hnutie. Má na starosti niekoľko kľúčových oblasti vrátane migrácie. A minister pre migráciu Theo Francken predniesol zopár sympatizujúcich vyjadrení k Puigdemontovým sporom s madridskou vládou, hoci Michel jasne povedal, že nejde o žiadne oficiálne stanovisko vlády. Ale nešťastný katalánsky politik môže počítať s neformálnou podporou flámskych kolegov a tiež s kompetentnou právnou pomocou, ktorú belgický právnik Paul Bekaert v minulosti poskytol baskickým separatistom, ktorí sa bránili vydaniu z Belgicka do Španielska. Ale neoficiálna povaha tejto podpornej siete ukazuje aj na hlavnú podobnosť medzi flámskym a katalánskym separatistickým hnutím. Napriek silnej rétorike v prospech nezávislosti ide v skutočnosti skôr o silnú autonómiu a decentralizáciu, nie o odchod z doterajšieho štátu.

Privysoké náklady odchodu

A sú tu aj iné podobnosti. Napríklad tak katalánski secesionisti, ako aj ich flámski kolegovia tvoria republikánske hnutia v monarchiách, obe bojujú za svoj slabší jazyk (za katalánčinu a flámsky dialekt holandčiny), ktorý by mal podľa ich názoru mať silnejšie medzinárodné zastúpenie, a obe hnutia chcú tiež viac kontroly nad prerozdeľovaním bohatstva svojho regiónu v prospech väčších a chudobnejších oblastí štátu.

Ale vzhľadom na svoju populačnú a ekonomickú silu sú na tom Flámi lepšie ako Katalánci v tom, čo Marcel Gérard z belgickej Katolíckej univerzity v Leuvene nazval „evolučnou a možno donekonečna opakovanou hrou“ na devolúciu. Z politického hľadiska je Belgicko slabou federáciou, v ktorej sú regióny neobyčajné mocné. Nedávno valónsky regionálny parlament takmer pochoval dohodu o voľnom obchode medzi Európskou úniou a Kanadou, pretože Belgicko ju nemohlo schváliť bez súhlasu svojich regiónov. V poslednej reforme belgickej federácie, ktorá sa začala v roku 2011, uspeli Flámi vo svojej snahe rozdeliť sociálnu oblasť a isté kompetencie (napríklad prídavky na deti a isté druhy zdravotnej starostlivosti) sa im podarilo preniesť z federálnej na regionálnu úroveň.

Toto je stupeň autonómie, o ktorej Katalánsko nemôže ani snívať. Lenže rozdeliť Belgicko úplne dáva len malý ekonomický zmysel. Verejný dlh krajiny predstavuje 106 percent hrubého domáceho produktu, teda aj veľký problém. Frankofónne Valónsko nemôže niesť na svojich pleciach spravodlivú časť tohto bremena, a tak sa snaží navodiť dojem, že rozdelenie by spôsobilo dramatický rast úrokovej miery aj vo Flámsku. No a je tu tiež problém Bruselu, väčšinovo francúzskojazyčného medzinárodného mesta, ktoré je zvláštnou súčasťou federácie, i keď je obklopené flámskym územím. Nie je pravdepodobné, že by sa v prípade rozpadu belgického štátu Brusel stal častou Flámska či Valónska, a jeho ekonomický výtlak a status medzinárodného mesta by taktiež upadol.

V prípade katalánskej nezávislosti by bol tiež veľkou témou španielsky dlh, ktorý predstavuje 99 percent HDP. Ale zatiaľ sa len málo ľudí zaoberalo tým, aký dosah by to malo na Barcelonu, bohaté a pulzujúce medzinárodné mesto s veľkým významom pre Katalánsko i pre Španielsko. Jeho status by po odtrhnutí taktiež utrpel. Keď som bol minulý týždeň v Barcelone, ruský ekonóm Ruben Jenikolopov pracujúci pre barcelonskú Universitat Pompeu Fabra mi povedal, že jeho kolegovia mu otvorene závidia, že budúci rok plánuje tráviť viac času v Moskve. Dokonca aj hlavné mesto putinovského Ruska vyzerá v porovnaní s Barcelonou po katalánskej samostatnosti ako bezpečný prístav. Mocná starostka Ada Colau secesiu nepodporila, pretože odchod zo Španielska by priniesol sociálne nepokoje a neistotu.

Dosť na hluk, málo na výhru

Rozdelenie krajiny prináša nevyhnutné náklady jej obyvateľom a zvlášť tým, ktorí bývajú vo veľkých mestách závislých od bezproblémového turistického ruchu, cezhraničného financovania kultúrnych a akademických projektov a jednoduchých ekonomických vzťahov s vonkajším svetom. Separatistické hnutia musia byť hlučné, aby vo svojej hre uspeli, ale obyčajní občania sú si vedomí a boja sa potenciálnych nákladov, dokonca aj keď s touto rétorikou sympatizujú. Vo Flámsku volí separatistické strany asi 40 percent voličov. V Katalánsku a v Škótsku, kde ľudia v roku 2014 v referende samostatnosť odmietli najmä z obavy o ekonomickú budúcnosť, výskumy verejnej mienky ukazujú približne rovnakú úroveň podpory separatizmu. Je to dosť na to, aby bol hlas separatistov počuť, ale málo na ich výhru.

Uznanie a odmietnutie ekonomických nákladov je najdôležitejšia príčina, prečo sú hnutia za nezávislosť v Katalánsku, vo Flámsku a v Škótsku nenásilné. Dokonca aj tí, ktorí hlasujú za nezávislosť, za ňu nebudú bojovať násilne, pretože necítia, že by tým mohli niečo získať, a pretože s odchodom z bohatých krajín, akými sú Španielsko, Belgicko a Spojené kráľovstvo, predsa len majú čo stratiť.

Je chybou považovať secesionistickú rétoriku za bernú mincu a niektoré jej prejavy, akým je Puigdemontovo vyhlásenie, že vedie exilovú vládu, ako oznámil na svojej novej stránke president.exili.eu, sú ešte bezcennejšie ako iné. Ale táto rétorika môže mať aj konštruktívnu stránku, a to, že prispeje k väčšej decentralizácii, čo je trend, ktorý Európu a dokonca ani národné štáty nemusí oslabiť. Nakoniec, vláda je najefektívnejšia, keď je čo najbližšie tým, ktorým vládne. Ľudia sú potom šťastnejší a menej náchylní na radikálne zmeny, ktoré by mohli ovplyvniť ich dobrý život.

© Bloomberg

Autor je komentátor Bloomberg View

Teraz najčítanejšie