Denník N

Za vykonštruovanú špionáž ho odsúdili na desať rokov, prenasledovali ho aj po návrate z Jáchymova

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh Štefana Maďara ukazuje mimoriadnu surovosť komunistického režimu v 50. rokoch. Ešte ako mladík na vlastnej koži okúsil drastické praktiky vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, aby si neskôr odsedel desať rokov za špionáž a vlastizradu.

Štefan Maďar sa narodil 31. júla 1932 v malej obci Borský Svätý Jur neďaleko rakúskych hraníc. Jeho otec bol železničiar a matka pracovala v domácnosti. Štefan nenasledoval pracovnú dráhu svojho otca, ale po absolvovaní piatich tried ľudových sa chcel vyučiť za obuvníka. Prišiel však február 1948 a s ním komunistický prevrat v Československu. Všetku moc v štáte prevzala komunistická strana a jej mocenské a represívne zložky začali tvrdo prenasledovať skutočných i domnelých odporcov nového režimu.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Už v roku 1948 sa začali politické procesy s bývalými príslušníkmi demokratických strán a z Československa vtedy utieklo niekoľko tisíc občanov. Politické zmeny v krajine sa však prejavovali aj na lokálnej úrovni. V obci Borský Svätý Jur sa hneď po februári vymenilo vedenie obce a komunistickí funkcionári začali zastrašovať miestnych občanov. Vyhrážali sa tábormi nútených prác a sľubovali urýchlenú kolektivizáciu dediny. Podľa viacerých dobových správ sa tamojší obyvatelia sťažovali, že miestny predseda MNV Marek Macejka sa v obci správa ako neobmedzený diktátor.

Štefan nemohol nevnímať výraznú zmenu politických pomerov a už v mladom veku sa spolu so svojím spolužiakom Karolom Thýrom rozhodli narýchlo emigrovať.

Z Borského Svätého Jura sa obaja autobusom odviezli do Bratislavy, odkiaľ pokračovali pešo po petržalskej strane Dunaja smerom do Rakúska. Ich plánom bolo dostať sa až do Viedne do americkej zóny, čo sa im takmer podarilo. Pár kilometrov od hlavného mesta Rakúska ich však legitimovala miestna policajná hliadka. A keďže nemali pri sebe žiadne doklady, odovzdali ich československým úradom.

Pripnite si spolu s nami vlčí mak

Zaobstaraním si vlčieho maku alebo darom online prispievate na zachovanie spomienok vojnových veteránov pre zbierku Post Bellum SK/memoryofnations.eu. Vďaka vám nezabudneme na ich osudy.

Vlčí mak je symbolom veteránov už od konca 1. svetovej vojny. Vlčie maky v tom čase boli na hroboch padlých na západnom fronte. Pripnutím jeho symbolického kvetu si ľudia pripomínajú hrdinstvo a obete vojakov.

Do zbierky budete môcť prispieť 11. novembra dobrovoľníkom v uliciach Bratislavy alebo darom online v už aktívnej kampani.

Mesiace vo vyšetrovačke, bitky každý večer

Nasledujúce mesiace strávili obaja vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave a malo ich čakať súdne pojednávanie. Okresná prokuratúra v Malackách totiž na nich podala trestné oznámenie za „neoprávnené opustenie územia republiky“. Nikto z nich nevedel, čo s nimi bude ďalej, no mladý vek ich zrejme zachránil.

Štefana Maďara po pár mesiacoch prepustili 11. mája 1950. K obuvníckemu remeslu sa však už nechcel vrátiť a začal pracovať v miestnej fabrike v Malackách.

Začiatkom júla 1951 sa potom rozhodol vycestovať za bratom Imrichom do Varnsdorfu na severe Čiech. Tu takmer celý rok pracoval v textilnej továrni, kým si poňho opäť neprišli príslušníci Štátnej bezpečnosti.

V roku 1950. Foto – Post Bellum

„V neskorých večerných hodinách prišla po mňa Štátna bezpečnosť, naložili ma do auta a hodili na mňa kabát, aby som nevidel, kam ma vezú. Zaviezli ma najprv do väznice na Boroch v Čechách a na druhý deň ma odviezli na Slovensko, kde ma vyšetrovali. Tam sa práve začala moja krížová cesta.“

Pamätník si len veľmi nerád spomína na niekoľkomesačné obdobie strávené v studenej vyšetrovacej cele a pred brutálnymi vyšetrovateľmi.

„Ó, svätá Mária, koľko bitiek som dostal. Každý večer, keď sa zotmelo, tak sa začalo vyšetrovanie. Traja eštebáci ma vyšetrovali, dávali mi všelijaké otázky, koho som poznal, s kým som sa stýkal, a pri tom som mal rozkaz spraviť sto drepov, že keď ich nespravím, potom uvidím. A potom ma začali kopať, podávali si ma z ruky do ruky, a mlátili ma. Bolo tam otvorené okno a ja som to už nemohol vydržať a hovoril som si, že tuším vyskočím, ale jeden z nich ma stačil zachytiť. Až po štyroch mesiacoch sa skončilo moje utrpenie.“

Až neuveriteľne drastické metódy Štefan opisuje, keď si spomenie na vyšetrovanie. Podľa vykonštruovaného obvinenia sa Štefan Maďar neustále stýkal „s osobami, ktoré sú nepriateľsky zaujaté proti terajšiemu režimu“. Dokonca vraj v roku 1951 založil „na pokyn Jozefa Krutého protištátnu organizáciu, ktorej cieľom bolo získavať špionážne správy v prospech americkej spravodajskej služby CIC“.

V správe pre štátnu prokuratúru však vyšetrovatelia museli konštatovať, že sa k protištátnej činnosti priznať nechcel. Kto však vlastne bol Jozef Krutý a akú špionážnu činnosť podľa vyšetrovateľov Štefan Maďar vykonával, keď si zaslúžil takéto surové metódy?

Americký špión

Na jar roku 1951 našli príslušníci Štátnej bezpečnosti v niekoľkých obciach na Záhorí rozhodené letáky, ktoré vraj povzbudzovali obyvateľov, aby odmietali vstúpiť do družstiev, a taktiež vyzývali veriacich, aby nesúhlasili s vtedajším komunistickým režimom. K rozširovaniu týchto letákov donútili priznať sa po niekoľkomesačných výsluchoch iba sedemnásťročného Jozefa Krutého z Borského Svätého Jura.

Jozef ešte počas prvých výsluchov odmietal, že by mal niečo s rozširovaním letákov spoločné, a dnes je už takmer nemožné zistiť, či aj celá letáková akcia nebola iba provokáciou Štátnej bezpečnosti. V každom prípade, Krutý bol pre eštebákov výhodná obeť. Raz sa mu totiž podarilo z Československa utiecť až do Viedne a v októbri 1951 ho pri druhom úteku za hranice zaistila pohraničná stráž. Výsluchy s mladistvým potom viedol strážmajster Juraj Petrík a veľmi dôkladne ho pripravil na neskorší zinscenovaný súdny proces. Po pár týždňoch už sedemnásťročný mladík v zápisnici podpísal všetko, čo mu vyšetrovateľ predkladal.

Podľa neuveriteľnej eštebáckej konštrukcie sa vraj Jozef Krutý vo Viedni napojil s pomocou ľudáckych emigrantov na americkú špionážnu službu CIC, ktorá ho vraj poverila spravodajskými úlohami v Československu. Z Viedne sa síce Jozef aj naozaj vrátil domov, ale len na pár týždňov a väčšinu času sa zdržiaval u svojich rodičov. Nie je známe, prečo sa pokúsil utiecť aj druhýkrát, no zdá sa, že to bolo práve pre hrozbu zo zadržania. Po neskutočne krutých výsluchoch vypovedal, že súčasťou jeho protištátnej organizácie je aj Štefan Maďar, pracovník v textilnej továrni vo Varnsdorfe.

Foto – Post Bellum

Súdnictvo na vrchole monsterprocesov

V rokoch 1950-1952 vrcholili stalinistické monsterprocesy v Československu. Pred súd sa postavili českí a slovenskí biskupi a rehoľníci, zvyšní predstavitelia demokratickej opozície, protifašistickí odbojári, povstalci a partizáni a nakoniec došlo aj na „zradcov“ v komunistickej strane. No vysoké tresty nedostávali len predstavitelia vysokej politiky alebo ľudia vo vrcholných funkciách. Stalinský teror postihol nakoniec všetkých občanov bez rozdielu.

V roku 1951 boli už sovietski poradcovia v štruktúrach ŠtB pevne etablovaní a novo zriadené Ministerstvo národnej bezpečnosti malo začať ešte aktívnejšie vyhľadávať triednych nepriateľov a všadeprítomných zradcov. Na Slovensku mali byť likvidovaní najmä agenti ľudáckeho podzemia napojení na tzv. ľudácku emigráciu. A takýchto „agentov“ eštebáci nachádzali, prirodzene, najmä v prihraničných obciach s Rakúskom.

Toto bol zrejme jeden z dôvodov vytvorenia a neskôr „odhalenia“ protištátnej skupiny Jozef Krutý a spoločníci. Na Štátnom súde v Bratislave, ktorému predsedal Václav Hamák, sa na lavici obžalovaných v októbri 1952 ocitli štyria ľudia, všetci z Borského Svätého Jura. Okrem Jozefa Krutého a Štefana Maďara aj osemnásťročná predavačka Helena Maxiánová a pôrodná asistentka Mária Kovaríková.

Obvinení boli z vlastizrady a špionáže, za čo im hrozili mimoriadne vysoké tresty. Ešte pred samotným začiatkom pojednávania navrhol prokurátor Ľudovít Valo, aby sa pojednávalo neverejne.

Problémom však bolo, že Štefan Maďar sa na súde k údajnej špionáži odmietol priznať. „Ja som na ŠtB vypovedal pod fyzickým nátlakom a slová uvedené v zápisnici sú čisto slová referentove,“ povedal Maďar podľa záznamu zo súdneho pojednávania.

Za nepravdivé označil aj svedecké výpovede ostatných zmanipulovaných svedkov. Napriek tomu súd Štefanove výpovede odmietol zobrať na vedomie. Rozsudok pre neho znel desať rokov a pre Jozefa Krutého dokonca dvadsaťpäť rokov, obžalované dostali nižšie tresty.

V zdôvodnení súdu sa o Štefanovi ďalej písalo: „Obvinený Štefan Maďar, aj keď je robotníkom, neľutoval svojho činu, a čin sa snažil zapierať, hoci všetko bolo proti nemu. Jeho zarytosť má pôvod v náboženskej bigotnosti.“

Foto – Post Bellum

Drina na nebezpečných úsekoch

Štefan musel nastúpiť do Jáchymova – jedného z najkrutejších pracovných táborov v Československu. „Po príchode do Jáchymova nám dali väzenské šaty a vodili nás omotaných lanom do asi dva kilometre vzdialenej šachty. A rozkaz znel: kto spraví krok mimo lana, bude proti nemu použitá zbraň. Dvaja ozbrojenci stáli vpredu a dvaja vzadu. Boli však medzi nami aj starší väzni, ktorí mali okolo sedemdesiat rokov a ktorí za nami nestačili. Šachta mala dvanásť podzemných poschodí po päťdesiat metrov a ja som pracoval väčšinou na tom štvrtom. Nás dávali najmä na také úseky, kde to bolo najviac nebezpečné, a vtedy sa veľmi ťažko plnili normy, ktoré od nás požadovali. Ale nevzdával som sa, hoci neraz som plakal a modlil sa, či sa ešte vrátim živý.“

Štefan väčšinu času strávil v neľudských podmienkach na Mariánke a na Rovnosti a v Jáchymove si odpracoval viac ako päť rokov. Za to, že tam dokázal vydržať, ďakuje najmä svojim spoluväzňom kňazom, ktorí mu dodávali nádej a dokázali ho povzbudiť, aj keď už bol na pokraji síl.

Zúfalí Štefanovi rodičia medzitým poslali prezidentovi Antonínovi Zápotockému niekoľko listov, aby ich synovi udelil milosť, no všetky ich žiadosti boli zamietnuté. Z väzenia sa Štefan mohol vrátiť až v júli 1957, keď sa v Československu začala pomalá a nechcená destalinizácia.

Po prepustení z väzby sa Štefan vrátil domov, oženil sa a založil si rodinu. Napriek tomu ho ešte dlhé roky sledovali informátori Štátnej bezpečnosti, ktorí ho kontrolovali a podávali o ňom správy.

Pád komunistického režimu preto vrelo privítal a v Borskom Svätom Jure dokonca zakladal pobočku Konfederácie politických väzňov.

V súčasnosti je na dôchodku.

 

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie